Prednedávnom vydavateľstvo Bloomsbury v Londýne vydalo knižku 55-ročnej novinárky denníka Guardian Polly Toynbeeovej Ťažká práca s podtitulkom Život v nízkoplatenej Británii. Na jej titulnej stránke sa nachádza krátke hodnotenie od W. Huttona, v ktorom sa uvádza: ,,Každý člen vlády by si ju mal prečítať, ospravedlniť sa a potom konať." Knižka vznikla na základe vlastných skúseností, ktoré novinárka nazbierala za krátke obdobie, keď sa rozhodla dobrovoľne žiť za minimálnu mzdu v dome určenom pre sociálne odkázaných. Knižka vyvolala značnú diskusiu, ktorá naznačuje, že britská spoločnosť ešte celkom nestratila ducha solidárnosti. Knižka vyvracia mnohé dogmy z obdobia thatcherizmu, no podrobuje kritike i niektoré východiská a opatrenia New Labour. Je svedectvom toho, že mnohí ľudia, ktorí vykonávajú ťažkú, náročnú a dôležitú prácu a pracujú dlhšie ako priemer, sú platení zle, a preto sa dostavajú do rizika chudoby. Podľa autorky je ich až jedna tretina. Inými slovami, chudobní nie sú iba tí, ktorým sa nechce pracovať alebo sú malo výkonní, neschopní a pod. Autorka poukazuje i na to, že historický proces zmenšovania sociálnych rozdielov po druhej svetovej vojne sa zastavil koncom 70. rokov nástupom vlády M. Thatcherovej, a to napriek tomu, že národný dôchodok sa od tých čias zdvojnásobil. Bola to práve vládna antiredistribučná politika, ktorá umožnila prehĺbiť rozdiely v rozdeľovaní príjmov. Výrazne sa spomalila sociálna mobilita, z pasce chudoby je čoraz ťažšie sa dostať von a chudoba sa stáva viacgeneračnou. Jej kritika New Labour spočíva v tom, že ako vládna strana sa zameriava predovšetkým na viac práce (pričom 3,5 mil. chudobných ľudí je z pracujúcich domácností) a aj ďalšie opatrenia sú nedostatočné: nízko nastavená minimálna mzda (zaviedla sa až za vlády Tonyho Blaira), nízke sociálne výdavky štátu (za posledných desať rokov sa ich podiel na HDP zvýšil z 23 percent na 26,9 percent; na porovnanie v roku 1999 v Dánsku predstavovali 29,6 percent, vo Švédsku 32,9 percent), nedostatočné programy pre najnižšie príjmové skupiny (vláda T. Blaira zaviedla napr. program vládneho sporenia pre dospelých s nízkymi príjmami, príspevok pri narodení dieťaťa zložený na účet).

I keď je to diferencované, v štátoch EÚ pretrvávajú značné rozdiely v rozdelení príjmov, ba v mnohých štátoch tieto rozdiely majú dokonca rastúcu tendenciu. V roku 1998 v EÚ sa 20 percent ľudí s najvyššími príjmami podieľalo na celkových príjmoch 5,4-krát viac ako 20-percentná skupina s najnižšími príjmami. Najrovnostárskejšou spoločnosťou je Dánsko, kde tento podiel predstavuje 2,7, Fínsko (3,0 -- podľa Svetovej banky v roku 2000 dokonca 2,02), Švédsko (3,4), naopak najväčšie rozdiely sú v Spojenom kráľovstve (5,7) a v Írsku (5,9), ako i v južných štátoch EÚ, t.j. v Grécku, Španielsku a Portugalsku (až 7,2 %).

* * *

Giniho koeficient, ktorý meria nerovnomernosť rozloženia príjmov (čím väčšia hodnota na stupnici od 0 po 100, tým väčšia nerovnomernosť), je okrem južných štátov EÚ najvyšší v Spojenom kráľovstve (34,5 v roku 1999) a v Írsku a najnižší v Dánsku (25,7 v roku 1997) a Fínsku (24,7). I keď za posledných desať až pätnásť rokov nenastali vo vývoji Giniho koeficientu v EÚ dramatické zmeny, v mnohých štátoch zaznamenávame jeho zhoršenie (zmeny sú obojsmerne!). Najnepriaznivejší dlhodobý trend dosiahlo Spojené kráľovstvo, kde v roku 1979 Giniho koeficient bol iba na úrovni 27, no v roku 1999 až 34,5 -- údaje potvrdzujúce empirické zistenia britskej novinárky, o ktorej sme hovorili vyššie.

V Eurobarometri 1999 spokojnosť so životom vo vzťahu k nerovnosti rozloženia príjmov je najvyššia v Dánsku (63 %). V roku 1997 až 80 percent Európanov sa nazdávalo, že rozdiely v príjmoch sú priveľmi vysoké a že veľké rozdiely nie sú dobré pre spoločnosť.

V roku 2002 Inštitút pre výskum verejnej politiky v Londýne zverejnil štúdiu, v ktorej mapuje rozdiely v rozdeľovaní bohatstva v Spojenom kráľovstve, ktoré sú z hľadiska princípu rovnakých príležitostí ešte dôležitejšie ako rozdiely v rozdeľovaní príjmov. Do bohatstva zahrňujú depozitné účty, účastiny a iné cenné papiere, ako i ostatné nefinančné formy bohatstva vrátane bytov a domov. Inštitút dospel k analogickému záveru, ako sme uviedli v prípade príjmových nerovností vo Veľkej Británii: trend ich znižovania sa v 80. rokoch zastavil a začal sa vyvíjať protismerne. Kým v roku 1985 5 percent najbohatších držalo vo svojich rukách 36 percent národného bohatstva, v roku 1999 v ich rukách bolo už 43 percent. Rastúca koncentrácia bohatstva meraná Giniho koeficientom nerovnomernosti sa za rovnaké obdobie odrazila v raste koeficientu až o 4 body a dosiahla 69 percent. Vzrástla početnosť tých, ktorí nevlastnia nijaké aktíva vrátané úspor.

* * *

Rast nerovnosti bohatstva ďalej paralyzuje sociálnu mobilitu, prehlbuje pascu chudoby a neguje princíp rovnakých príležitostí. Je zrejmé, že deti z chudobných rodín iba ťažko môžu získať vyššie vzdelanie, a preto sa musia uspokojiť s nízkopríjmovými pracovnými príležitosťami ako ich rodičia.

Úroveň vzdelania podľa Správy o sociálnej situácii v EÚ v roku 2001 sa za posledné desaťročie zvýšila. Rozdiely medzi štátmi sú značné, no vykazujú klesajúcu tendenciu: najlepšie výsledky dosahujú škandinávske štáty (najvyšší podiel populácie s druhostupňovým a vysokoškolským vzdelaním je vo Švédsku). Tieto štáty dosahujú i najpriaznivejšie výsledky v celoživotnom vzdelávaní (v Dánsku 52 %, zatiaľ čo v Grécku iba 12 %), v úrovni vzdelania (napr. v príprave na tzv. knowledge based economy, t.j. na hospodárstvo založené na poznatkoch).

Napokon: Európania dnes žijú dlhšie a zdravšie ako včera. Rozdiely medzi štátmi sú menšie ako rozdiely v príjmových skupinách vnútri jednotlivých štátov, ktoré stále zostávajú dosť veľké. V Spojenom kráľovstve sa napr. priemerná dĺžka života mužov v závislosti od príjmov líši až o šesť rokov.

* * *

Sociálna situácia v EÚ odráža rozdiely v hospodárskom rozvoji jednotlivých štátov (južné štáty EÚ vo väčšine indikátorov dosahujú horšie výsledky) a rozdiely v sociálnych modeloch členov. Spojené kráľovstvo a Írsko v charakteristikách, ako sú príjmová diferenciácia, podiel žijúcich v riziku chudoby a pod., sú zhruba na úrovni najnerozvinutejších štátov EÚ. Je to výsledok takej politiky sociálnej ochrany (no i napr. politiky daňovej progresie), ktorá je zámerne nastavená tak, že tzv. trhové rozdiely v príjmoch a bohatstve dostatočne nekoriguje.

Európska spoločnosť v roku 2003 je preto diferencovanejšia a nehomogénnejšia ako spoločnosť, ktorú by väčšina Európanov chcela mať v roku 2010. Vstupom nových členských štátov do EÚ sa tento zámer bude dať dosiahnuť ešte ťažšie. Ich vstupom sa v EÚ zvýši diferenciácia medzi jednotlivými štátmi. Okrem toho v EÚ pribudnú štáty s ešte väčšou vnútornou diferencovanosťou. Pokiaľ tri stredoeurópske štáty predstavujú pomerne sociálne homogénnejšie spoločnosti (Giniho koeficient dosahoval v roku 1996 v ČR 25,4, v Maďarsku v roku 1998 24,4, v SR v roku 1996 24,1. To predstavuje od roku1992, keď bol na úrovni 19, značný nárast, no situácia v SR v roku 2004 bude nepochybne diametrálne odlišnejšia), do EÚ vstúpia pobaltské štáty s podstatne sociálne heterogénnejšími spoločnosťami. Medzi nimi je na nečestnom prvom mieste Estónsko dosahujúce Giniho koeficient na úrovni až 37,6 (1998).

Podľa ostatnej Správy o sociálnej súdržnosti, ktorá už monitorovala i kandidátske štáty, sa rozdiely v EÚ vyjadrené v HDP na hlavu po jej rozšírení zdvojnásobia na 4,5-krát. Výrazne sa rozšíri počet tzv. prvých a druhých najchudobnejších regiónov v EÚ (prvé najchudobnejšie regióny sú tie, kde sa dosahuje 29 až 47 percent priemernej úrovne HDP na hlavu, druhé najchudobnejšie sú tie, kde sa dosahuje 47 až 74 percent priemeru HDP na hlavu). Zo stredoeurópskych štátov do prvej najchudobnejšej skupiny pribudne 21 regiónov: v Poľsku 14, Maďarsku 4, SR 3, t.j. východoslovenský, stredoslovenský a západoslovenský región s výnimkou Bratislavy. Uvedená analýza sociálnej situácie v EÚ pred a po jej rozšírení jednoznačne ukazuje, že cesta k sociálne súdržnejšej a spravodlivejšej Európe je ešte dlhá. I od politiky nových členských štátov bude závisieť, či sa cesta predĺži alebo skráti.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO