Matka Julie Löwyová (1856 -- 1934) sa narodila v Podebradoch, v zámožnej rodine majiteľa pivovaru. Žila ako "milujúca otrokyňa", celý život v manželovom tieni, cez deň bola jeho pravou rukou v obchode a večer pri kartových hrách. V konfliktných situáciách medzi otcom a deťmi, najmä Franzom a Ottlou, sa zo všetkých síl snažila tlmiť dopad otcových výbuchov. Nakoniec však milujúca matka spravidla podľahla neoblomnej vôli hlavy rodiny. Franz sa cítil skôr ako potomok miernych a citlivých Löwyovcov. Zatiaľ čo jeho vzťah k otcovi bol trvalo napätý, svoju matku až infantilne miloval.

V júli 1901 úspešne absolvoval osemročné štátné gymnázium s vyučovacím jazykom nemeckým. O svojom štúdiu neskôr napísal: "Vyucovanie ma zaujímalo asi tak, ako bankového defraudanta, ktorý je ešte v zamestnaní a trasie sa pred odhalením, zaujíma malá bežná banková transakcia, ktorú má vybaviť ako úradník." Na jeseň sa zapísal na pražskú nemeckú univerzitu, kde chcel študovat na chemickej fakulte, ale po dvoch týždnoch svoje rozhodnutie zmenil a na otcovu žiadosť prešiel na štúdium práva.

V tom čase sa však jeho hlavný záujem sústredil na literárnu tvorbu a začína sa, ako to vždy sám nazýval, rozpor medzi povolaním a poslaním. V novembri 1903 napísal priateľovi Oscarovi Pollakovi: "Boh nechce, aby som písal, ja však musím." Z jeho prvých literárnych pokusov sa nič nezachovalo.

V zime 1902 -- 1903 sa zoznámil s o rok mladším študentom práva Maxom Brodom, ktorý sa stal na celý život jeho najbližším priateľom. 18. júna 1906 bol Kafka promovaný na doktora práv a rok súdnej praxe absolvoval na trestnom a potom civilnom súde v Prahe. V októbri 1907 sa zamestnal v poisťovni Assicurazioni Generali a od 30. januára 1908, až do svojho predčasného penzionovania pracoval v Dělnické úrazové pojišťovne, kde dosiahol funkciu vrchného úradníka. V roku 1917 uňho prepukla plúcna tuberkulóza a po niekoľkých rokoch márneho zápasu s touto chorobou zomrel 3. júna 1924 v sanatóriu v Kierlingu, neďaleko Viedne.

Za svoju celoživotnú úlohu považoval literárnu tvorbu, ale k výsledkom svojho úsilia bol nesmierne kritický. Počas života uvoľnil na vydanie len niekoľko krátkych próz a úvodnú kapitolu svojho "amerického" románu, ktorá pod názvom Kuric (Der Heizer) vyšla roku 1913 a potom ešte dvakrát (v rokoch 1916 a 1917) v Lipsku s podtitulom Ein Fragment, ako 3. zväzok knižnice Der jüngste Tag, ktorú vydavateľ Kurt Wolff zriadil ako tribúnu mladej nemeckej expresionistickej literatúry. Vydanie z roku 1913 bolo Kafkovou druhou samostatnou publikáciou. Ešte predtým mu vyšiel výber osemnástich krátkych próz s venovaním Maxovi Brodovi pod názvom Pozorovanie (Betrachtung, Ernst Rowohlt Verlag, Lipsko 1912). Toto vydavateľstvo bolo spoločným podnikom Ernsta Rowohlta a Kurta Wolffa.

Za Kurica, a ďalšie dve novely, dostal Kafka svoje jediné literárne ocenenie. Denník Prager Tagblatt z 6. 12. 1915 o tom publikoval malú správu: "STERNHEIM ODOVZDÁVA FONTANOVU CENU MLADÉMU PRAŽANOVI. Carlovi Sternheimovi, ktorého "Kandidát" má tento týžden premiéru na Wiener Volksbüne, odovzdal dr. Franz Blei Fontaneho cenu za jeho tri poviedky "Busekov", "Napoleon" a " Schuhlin" (vydavatelstvo Kurt Wolff, Lipsko). Básnik prijal poctu spojenú s udelením ceny a peňažnú čiastku, ktorú cena obnáša, a odovzdal ju mladému pražskému prozaikovi Franzovi Kafkovi za jeho novely "Rozjímanie", "Kuric", "Premena" na znamenie svojho uznania."

Asi najväčšia legenda dejín literatúry 20. storočia - "posledná prosba" Franza Kafku priateľovi Maxovi Brodovi: "všetko, čo sa v mojej pozostalosti ...denníky, rukopisy, listy, cudzie a vlastné, poznámky atď. nachádza, bezo zvyšku a neprečítané spáliť...", ostala naštastie nevyslyšaná.

Brod sa snažil poslúžiť mŕtvemu priateľovi a podla svojich predstáv sa pokúsil jeho rukopisnú pozostalosť dostať do definitívnej podoby a postupne vydávať. Nebol však profesionálnym editorom a jeho práca sa vyznačuje mnohými zásahmi do Kafkovej štylistiky a lexikológie. Nesnažil sa o filologické edície, ale o sprístupnenie textov čo najširšej čitateľskej verejnosti.

Brodovi tak vďačíme nielen za sprístupnenie Kafkovej literárnej pozostalosti, ale zároveň aj za položenie základov "kafkológie", učenia o mýtickom a intelektuálne nedostupnom literátovi. Zrejme nebolo náboženského, filozofického, alebo politického smeru 20. storočia, ktorý by sa o tohto pražského rodáka neobtrel. Franz Kafka bol však v prvom rade vnímavým majstrom grotesky, aranžovania a predvádzania situácií, ktoré bez zbytočného psychologizovania mieria priamo do srdca príbehu. Jeho nedokončené romány, poviedky, fragmenty, denníky a korešpondencia patria k najvýraznejším a najrealistickejším dielam svetovej literatúry.