Na začiatku tohto volebného obdobia činilo percento dôvery občanov v Národnú radu Slovenskej republiky, pomerne prijateľných 57 percent. V súčasnosti, podľa sociologických prieskumov, nepresahuje - štrnásť. Odznelo dokonca trefné prirovnanie, podľa ktorého by pri použití rovnakej metodiky vyšla pred rokom 1989 zákonodarnému zboru vyššia dôvera. Príznačným ostáva, že asi nikto sa pri tomto prirovnaní nezasmial, že by bolo absurdné.

Absurdnou, žail na určité vrstvy účinnou, je skôr primitívno populistická samoreklama lídra ANO Pavla Ruska. Vo svojej televízii Markíza tento jej faktický šéf horekoval napríklad nad podľa neho neprimerane vysokým počtom poslaccov, ktorých by nám malo stačiť sto, miesto terajších 150. Pekné ale len pre toho, kto nie je zvyknutý premýšľat trocha v širších súvislostiach. V takomto zúženom pléne by nevyhnutne vzrástol význam malých subjektov - a zhodou okolností práve umelo vytvorená ANO sa môže dostať do snemovne podľa doterajších prieskumov iba s odretými ušami. Podobne nepekným je aj vzbudzovanie najnižších pudov voličstva v podobe poznámok, že v parlamentnom bufete stojí káva púhe štyri koruny. Ako Ruskovi kritici pichľavo kontrujú, bude práve on a jeho ľudia zaiste medzi tými, ktorí si po voľbách ľahko a rýchlo na podobné výhody zvyknú.

Kapitolou samo o sebe ostáva, komu každému okrem blatom ohadzovaných poslancov, vyhovuje široká imunita členov NR SR. Nejde totiž len o ňu samotnú, ale aj o fakt, že jej existencia sa stala predmetom politického kšeftovania. A to zabiehajúceho až do vzniku právneho nihilizmu v spojitosti s ďalším bizarným javom, temer ľubovôľou prezidenta republiky čo do poskytovania milostí za trestné činy. Život ukázal, že ani v prípade že naozaj dôjde ku mimoriadnej, ba tragickej udalosti, nie je pre "správne politicky orientovaného" páchateľa ešte nič stratené. Viac ako výrečne o tom hovorí milosť Rudolfa Schustera, ktorú udelil svojho času poslancovi za vládnu Dzurindovu stranu SDKÚ. Ten napriek tomu, že autom spôsobil človeku doživotnú invaliditu, sedí v snemovni naďalej.

Nijaká dôveryhodná politická sila, ktorá by dávala nádej na povolebné vyčistenie Augiášovho chlieva na bratislavskom Hradnom vŕšku, sa nečrtá. A dovolebná už vôbec nie, pretože tentoraz musíme P. Ruskovi dať za pravdu, že zhruba osemdesiat percent času už venujú otcovia vlasti len starosti o vlastný budúci osud. Ak sa teda nechceme rozčuľovať, skúsme zakončiť autentickou tragikomickou historkou z čias nášho spoločného štátu. Po rozdelení ČSFR nikto nevedel ako "upratať" poslancov Federálneho zhromaždenia. Ostal im teda mandát aj s diplomatickým pasom. Keďže ho viacerí zneužívali na bezcolné "legálne" pašovanie (jeden dokonca preniesol z Rakúska celú zubnú ambulanciu), bolo vydané nariadenie, že oslobodenie od colnej prehliadky sa vzťahuje len na osobné veci, napr. kufrík, apod. Lenže jeden bezradný colník prišiel za svojim veliteľom : "Čo mám robiť, pán poslanec má samé kufríky..."