2. 12. 2013 / Juraj Mesík
Povzbudená úspechom neonacistu Kotlebu zahájili 1.decembra pastierskym listom prípravy na "sviatky pokoja a mieru" aj slovenskí katolícki biskupi. List nie je ničím iným, ako vyhlásením krížovej výpravy vnukov Jozefa Tisu proti ľudským právam, predovšetkým právu žien kontrolovať svoj život.
Aby toho optimizmu z "Vatikánu s ľudskou tvárou" nebolo zas až tak veľa, zavial na Slovensku klerikálny mráz v podaní skupiny 16 slovenských biskupov združených v Konferencii biskupov Slovenska. Táto partička veľadôstojne sa tváriacich pánov pochádzajúcich z rozličných slovenských dediniek a mestečiek občiankam a občanom Slovenska pripomenula, že ich vôľa po moci a komandovaní spoločnosti si ani dnes v ničom nezadá s minulosťou.
Najnovší výkrik agresívnej neznášanlivosti tejto skupiny konkrétnych ľudí skrývajúcich sa za inštitúciu cirkvi a "vôľu Božiu" nie je možné obísť mlčaním. Žiaľ, mlčia veriaci a mlčia aj tí katolícki kňazi, čo vedia, že cesta po ktorej kráčajú slovenskí biskupi je cestou do pekla -- toho skutočného, pozemského. Ich strach stále víťazí. A biskupi pred budúcoročnými prezidentskými voľbami pritvrdzujú muziku. Nedá sa tomu čudovať -- politiku robia už viac ako 20 rokov a štát Slovenská republika ich stále z peňazí daňových poplatníkov platí mnohonásobne štedrejšie ako v Poľsku.
Kresťanstvo dalo svetu mnoho výnimočných pozitívnych osobností a legiend dejín - napríklad Františka z Assisi, ktorý sa zdá byť inšpiráciou súčasného pápeža a jeho pokusu o obrodu skostnatenej, v majetkoch a hlade po moci sa dusiacej inštitúcie zvanej katolícka cirkev. Žiaľ, inšpiráciou slovenských vykladačov "Božej vôle" sú zjavne skôr ako dnešný pápež preláti, ktorí s krikom "Deus Vult!" povzbudzovali križiakov brodiacich sa po členky v krvi pri vraždení žien a detí v Jeruzaleme, či tí, čo organizovali inkvizičné tribunály páliace po tisícoch ženy čo si dovolili mať iné názory či vieru, alebo tí, čo štvali ľudí do náboženských vojen, po ktorých zostali celé regióny Strednej Európy vyľudnené. Z nedávnej minulosti sú ich vzormi tí, čo dali zo slovenskej farárskej republiky vyviesť do koncentrákov na vyvraždenie desiatky tisíc židovských a rómskych žien, detí a starcov, čo v Banskej Bystrici žehnali zbraniam SSákov a čo vo fašisticko-katolíckom Chorvátsku vyriešili problém inakosti podľa vzorca "tretina sa pokatolíči, tretina sa vyženie a tretina vyvraždí". Zverstvá inšpirované chorvátskymi arcibiskupmi a biskupmi a vykonávané odchovancami katolíckych škôl a rádov v koncentračnom a vyvražďovacom tábore Jasenovac, či v detskom koncentračnom a vyhladzovacom tábore v Šišaku, by mali byť varovaním pred tým, čoho všetkého sú aj dnes potenciálne schopní náboženskí fanatici v biskupských a kňazských sutanách. Dajte moc týmto svätým mužom - a spoznáte peklo a "kultúru smrti", o ktorých tak radi rozprávajú.
Ak chcú katolícki biskupi a farári rozprávať o "kultúre smrti", treba im zorganizovať zájazd do Jasenovaca alebo Osvienčimu, aby sa pozreli do zrkadla svojej vlastnej "kultúry". Aby nemusel ísť zvracať do Jasenovaca, stal sa katolícky klérus majstrom sveta v sebaľútosti a v štylizovaní sa do polohy obete. Sú to experti na svedomie -- ale len to cudzie. Naopak nič im nie je cudzejšie, ako spytovanie vlastného svedomia. O útlaku katolíckej cirkvi za komunizmu sa slovenská katolícka cirkev sebaľútostivo rozplýva znovu a znovu: o svojom podiele -- mlčaním, ale neraz aj aktívnom - na omnoho väčších zločinoch 20. storočia proti nekatolíkom hlboko mlčí. A keď im ich niekto pripomenie, vystrúhajú bolestínsku grimasu úbohej, všetkými prenasledovanej obete. Skutoční chudáci...
Táto úbohá a utláčaná obeť je dnes ale pri štvaní proti iným občanom výdatne financovaná štátom. Svoju žlčovitú nenávisť voči ľuďom, čo nemajú o ich predstavy o živote záujem, voľne a pravidelne ventilujú vo vysielaní Slovenskej televízie a rozhlasu. Predstavy o tom, že ateisti, evanjelici, rozvedení, homosexuáli či ženy používajúce antikoncepciu alebo tie, ktoré niekedy v živote podstúpili potrat sú "hriešni ľudia" indoktrinujú odmalička do hláv bezbranných detí nielen v cirkevných, ale aj v štátnych školách.
Čo sa týka neustáleho kafrania tejto skupiny ľudí do výchovy detí, nik by samozrejme nemal katolíckym biskupom a kňazom brániť starať sa o ich vlastné deti (pokiaľ sa k nim priznajú) podľa ich najlepšieho vedomia a svedomia. A ak sa cítia v Európe ľudskými právami ohrození, nech kľudne aj oni, tak "ako Nazaretská rodina chránila dieťa útekom do Egypta", smelo okúsia vytúžený stredovek v Egypte a tam si naplnia svoju povinnosť " za každú cenu chrániť zdravý vývoj detí pred nebezpečnou "gender ideológiou".
Slobodu si vážiaci ľudia by však na štátno-katolícke násilie na Slovensku a v Chorvátsku nemali zabúdať. Kto zabúda na dejiny, riskuje, že sa zopakujú: Tú skutočnú kultúru smrti na Slovensku a v Chorvátsku totiž vymysleli a realizovali katolícki farári a biskupi.
My, čo si pamätáme, čo to skutočná "kultúra smrti" je a kto ju u nás doviedol k dokonalosti si pripomeňme, že nič také ako "Božie práva" neexistuje: existujú len predstavy uzavretej, autokratickej skupiny mužov, ktorí si myslia, že vedia o tom, ako "Božie práva" vypadajú. Proti ich predstave stojí idea všeobecných ľudských práv, ktorá okrem iného hovorí, že všetci -- ženy aj muži -- máme rovnakú sadu práv, na ktoré nám nikto nemá právo siahať. Patrí medzi ne aj právo rozhodnúť sa, ako a s kým budeme sexuálne žiť a či a kedy budeme alebo nebudeme mať deti. Pre "božích mužov" s ich neukojiteľným apetítom po moci je to neznesiteľná predstava a je evidentné, že tak ako v stredoveku, aj dnes sú pre ňu pripravení bezohľadne a agresívne, hoci zdanlivo nenápadne, rozoštvávať spoločnosť.
Ak ženy a samozrejme tí muži, ktorí svoje matky, sestry, partnerky, priateľky, kolegyne a dcéry považujú za rovnocenné bytosti, zápas o ľudské práva prehrajú a nad ľudskými právami zvíťazia práva vykladačov fantázií nomádskych kmeňov zachytené v Biblii, vrátime sa do stredoveku. O pekle by potom už slobodným ľuďom nikto nemusel nič rozprávať -- tak, ako o ňom pred smrťou nebolo treba hovoriť nekatolíkom v Jasenovaci či Osvienčime.
O nič menej ako o slobodu nejde.
Vytisknout25.11. 2013 / Juraj Mesík
História banskobystrického VÚC sa začala nákupom reprezentatívneho sídla na pre jej šéfa a jeho úradníkov. Nepredajnú drahú budovu na Námestí SNP nebol od príslušnej banky ochotný odkúpiť žiadny súkromník -- a tak banka zinkasovala verejné peniaze. Z...