27. 7. 2009 / Jaroslav Hrenák
Rozvoj moderných technológií stavia problém ochrany autorských práv do nového svetla. Voľné sťahovanie hudby, filmov alebo počítačových programov prostredníctvom internetu vytvára tlak na prehodnocovanie súčasnej právnej úpravy. V hre sú zisky umelcov a vydavateľov, ako aj záujmy bežných užívateľov internetu, ktorí si už zvykli na jednoduchý, komfortný a najmä lacný prístup k chráneným súborom za cenu porušenia cudzích práv.
Otázka ochrany autorských práv úzko súvisí s rozvojom prostriedkov, ktoré umožňujú voľné rozširovanie diel. Prvý medzník v tomto smere predstavuje vynález kníhtlače v roku 1445. V minulosti vystupovali do popredia hlavne záujmy vydavateľov a kníhtlačiarov. Vydanie knihy bolo pre autora vecou prestíže a zabezpečovalo mu všeobecné uznanie. Cena knihy odrážala náklady na jej tlač, a nie hodnotu autorovej tvorivej činnosti. Autori spravidla neboli priamo finančne zainteresovaní na ziskoch z predaja svojich diel. Tlačiari a vydavatelia sa preto spočiatku oveľa viac ako autori usilovali o kontrolu rozmnožovania kníh.
Za prvý autorský zákon sa všeobecne považuje britský Štatút kráľovnej Anny z roku 1709. Zákon priznával autorom výhradné právo rozhodovať o vydávaní svojich diel. Toto právo trvalo dvadsaťjeden rokov v prípade už vydaných diel a štrnásť rokov na novo vydávané knihy. Na žiadosť autora bolo možné odobie ochrany jedenkrát predĺžiť. Prvé autorské zákony v kontinentálnej Európe boli prijaté v roku 1741 v Nórsku a v Dánsku.
Na týchto historických základoch sa postupne budovala angloamerická a európska koncepcia ochrany duševného vlastníctva. Kontinentálne chápanie autorského práva je založené na ochrane autora. Osobnostné a majetkové práva, ktoré sú obsahom autorského práva, sa neoddeliteľne viažu k osobe autora. Tým môže byť iba fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila. Na rozdiel od toho sa copyright v angloamerickom právnom systéme chápe ako oprávnenie na rozmnožovanie diela. Zohľadňuje skôr ekonomické aspekty ochrany. Za autora sa na účely copyrightovej ochrany môže považovať aj právnická osoba.
Európska koncepcia rozlišuje osobnostné a majetkové práva autora. Osobnostné práva zahŕňajú právo autora označiť svoje dielo menom alebo pseudonymom, právo na jeho zverejnenie a právo na nedotknuteľnosť diela, najmä na ochranu pred nedovolenou zmenou alebo iným zásahom. Tieto práva sú neprevoditeľné a smrťou autora zanikajú.
Naproti tomu majetkové práva sú predmetom dedenia. Trvajú počas života autora a sedemdesiat rokov po jeho smrti. Patrí sem právo autora udeliť súhlas na vyhotovenie rozmnoženiny diela, jeho verejné rozširovanie, spracovanie a pod. Udelením súhlasu sa autor týchto práv nevzdáva, je však povinný strpieť ich výkon oprávnenými subjektmi.
Kým zamestnávateľ môže byť v našich podmienkach iba vykonávateľom majetkových práv, ktorých nositeľom je autor ako fyzická osoba, v angloamerickom systéme copyrightovej ochrany sa zamestnávateľ považuje za autora diela vytvoreného za odmenu (work made for hire).
Ochrana autorského práva v našich podmienkach teda nastupuje automaticky a neviaže sa na uverejnenie, ale vytvorenie diela. Uvádzanie takzvanej copyrightovej doložky, pozostávajúcej zo znaku ©, mena nositeľa práv k dielu a roku prvého uverejnenia, je preto v našich podmienkach právne bezvýznamné.
K podstatnej zmene však došlo aj v USA po pristúpení k Bernskému dohovoru v roku 1989. Podľa tohto dokumentu sa poskytovanie právnej ochrany autorským dielam nemôže viazať na žiadne formality. Ani v USA už teda používanie copyrightovej značky ani registrácia práv k dielu nie sú podmienkou garantovania ochrany autora. Tým sa zbližuje angloamerický a kontinentálny systém.
Náš právny poriadok poskytuje ochranu výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, najmä slovesným dielam, počítačovým programom, prejavom, prednáškam, divadelným, hudobným a audiovizuálnym dielam, maľbám, kresbám, sochám a iným výtvarným, fotografickým, architektonickým a kartografickým dielam a dielam úžitkového umenia. Treba mať na pamäti, že autorský zákon nechráni myšlienky, koncepty, princípy, objavy alebo metódy obsiahnuté v diele. Predmetom autorskej ochrany teda nie je obsah, ale jeho unikátne tvorivé stvárnenie alebo podanie.
Autorské dielo predstavuje vo svojej podstate nehmotný objekt, ktorý je spravidla zachytený na hmotnom nosiči. Tým môže byť napríklad plátno, na ktorom je namaľovaný obraz, papier, DVD či pevný disk počítača. Je dôležité, že autor diela a vlastník hmotného nosiča nemusí byť totožný. Ak si niekto v obchode kúpi DVD so svojím obľúbeným filmom, stáva sa vlastníkom hmotného nosiča (DVD), na ktorom je filmové dielo zachytené, ale nie je nositeľom autorských práv. Navyše, dielo môže existovať aj bez hmotného nosiča. Napríklad text piesne nemusí byť nevyhnutne napísaný na papieri alebo zachytený na inom médiu. Zničením nosiča dielo nezaniká. Autorské právo je teda nezávislé od vlastníckeho alebo iného práva k veci, prostredníctvom ktorej bolo dielo vytvorené.
Dvadsiate storočie predstavuje obdobie prudkého rozvoja technických prostriedkov, ktoré umožňujú zaznamenávať a voľne rozmnožovať autorské diela. Priemerný užívateľ počítača dnes disponuje zariadeniami, vďaka ktorým môže jednoducho kopírovať a šíriť zvukové a obrazové záznamy alebo počítačové programy. V cene nosičov záznamu, reprografických zariadení alebo kopírovacích služieb je dnes preto zahrnutá aj náhrada odmeny, ktorú autor vyhotovením rozmnoženiny stráca.
Oprávnení užívatelia počítačových programov majú právo vytvárať si záložné kópie týchto programov. Súhlas autora nie je potrebný ani na kopírovanie zdrojového kódu programu alebo na spätný preklad zo strojového do zdrojového kódu za účelom dosiahnutia vzájomnej súčinnosti viacerých programov.
Globalizácia výmeny informácií, ktorú so sebou prinieslo rozšírenie internetu, významne obmedzuje možnosti ochrany autorských práv. Internetoví piráti sa zväčša strácajú v neprehľadnej sieti a rozdielnych právnych úpravách jednotlivých štátov. Postihovanie nelegálneho obsahu na internete je dnes v našich podmienkach takmer nepredstaviteľné. Internet priniesol na jednej strane nebývalý rozmach prístupu k informáciám, na druhej strane umožnil takmer beztrestné šírenie nelegálneho obsahu a ťažko postihnuteľné zásahy do cudzích práv.
Súčasná právna úprava ochrany autorských práv si zrejme skôr či neskôr vyžiada zásadnú revíziu. Reálna vymožiteľnosť týchto práv zo strany autorov a vydavateľov je dnes nedostatočná a málo efektívna. Na druhej strane nemožno ignorovať ani niektoré oprávnené požiadavky užívateľov internetu. Systémové zmeny však nemožno uskutočniť iba úpravou vnútroštátnych zákonov. Bráni tomu jednak dosiahnutá úroveň v oblasti moderných informačných a komunikačných technológií, jednak aj systém medzinárodných zmlúv garantujúci práva autorov a vydavateľov. Výsledkom revízií bude zrejme ďalšie zbližovanie angloamerického a kontinentálneho modelu ochrany autorských diel. Konkrétnu podobu týchto zmien je však v súčasnosti ťažké predpovedať.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
Vytisknout1.8. 2014 / Štěpán Kotrba
Programová neujasněnost, do extrémů dohnaný vnitrostranický formalismus hraničící s šikanou vedení, bezuzdně cynický trolling části členské základny, integrace "zelených" a "sorosovských" agend - to vše je dnes Pirátská strana po odchodu jejího char...