Sčasti pre ústup z radikálnejšieho zahraničnopolitického kurzu (napríklad tým, že sa vzdal programu na vývoj jadrových zbraní), sčasti pre akútnosť otázok imigračnej politiky a energetickej bezpečnosti v EÚ (v oboch prípadoch patrí Líbya medzi kľúčových partnerov).

Pomalé zmeny nastávajú aj vo vnútri krajiny. Aby bolo jasné, v štáte nepanuje nijaká demokracia -- ako upozorňuje Giddens, priehrštie ľudových výborov, ktoré majú zabezpečiť samosprávne riadenie krajiny vytvára v skutočnosti vákuum moci, v ktorom je rozhodujúca iba vôľa šéfa, plukovníka Kaddáfího. Napriek tomu nie je krajina ani nijako mimoriadne represívna. A hoci o skutočnej slobode tlače a vyjadrovania nemožno hovoriť, domácnosti majú satelitnú televíziu a vláda chce podporovať šírenie internetu.

Zdá sa, že Kaddáfího vláda chce napodobniť čínsky model (o čo sa pokúša viacero autoritárskych štátov tretieho sveta) -- postupne liberalizovať hospodárstvo, zapojiť sa do globálnej ekonomiky, privatizovať, no udržať politickú moc v rukách vládnucej skupiny. Politická elita splynie s ekonomickou oligarchiou, čo zabezpečí politickú stabilitu výhodnú pre domácich vládcov aj pre ich zahraničných partnerov.

Problémom je, že to tak úplne nefunguje. Touto cestou sa Líbya len ťažko stane Nórskom Severnej Afriky: prosperujúcim, rovnostárskym a progresívnym, ako to vidí Giddens. Čínsky prípad ukazuje, že kombinácia ekonomického liberalizmu (s jeho nerovným rozdeľovaním ekonomických ziskov) a politického autoritárstva (s nerovným prístupom k rozhodovaniu) zďaleka nevedie k rovnostárskej, progresívnej, stabilnej a udržateľne prosperujúcej krajine.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO