Z podobného vnímania vychádza aj "polčasové" hodnotenie Lisabonskej stratégie, ktoré ponúkol José Manuel Barroso, stojaci na čele (väčšinovo pravicovej) Európskej komisie. Jeho podobenstvo o troch synoch dáva, napriek snahám politicky ho "zjemniť", jednoznačný odkaz -- "chorým synom" je európska konkurencieschopnosť, a preto sa na ňu treba zamerať a chvíľu si nevšímať (vraj) dvoch zdravých synov -- sociálnu kohéziu a environmentálnu udržateľnosť.

Iná prosperita

Socialistická skupina v Európskom parlamente sa rozhodla dokázať, že takéto recepty pre Lisabonskú stratégiu nemusia byť jediné správne, že dokonca idú proti jej základným princípom. V správe "Európa najlepších výsledkov" vychádzajú z predpokladu, že existujú dve cesty k dosiahnutiu vysokej konkurencieschopnosti ekonomiky: jednou je snaha o maximálne možné (ohraničené len nutnosťou uchovania určitej politicko-spoločenskej stability) znižovanie daní, ceny pracovnej sily, sociálnych a environmentálnych regulácií, s vierou, že takéto prostredie bude vhodné pre rast podnikateľskej aktivity. Druhou je investovanie do sociálneho kapitálu, skvalitňovanie pracovnej sily, vytváranie stabilnej a prosperujúcej spoločnosti schopnej vytvoriť dostatočný vnútorný dopyt (ktorý je v kontexte EÚ mimoriadne dôležitý, pretože 80 percent výmeny tovarov a služieb sa deje v rámci jej hraníc) a udržiavanie schopnosti štátu koncentrovať kritické množstvo zdrojov a formou verejných investícií nimi podporiť progresívne sektory.

Prvú cestu si vybrali mnohí z globálnych konkurentov Európskej únie. Spojené štáty na základe pomerne dobrovoľného rozhodnutia ich politickej elity, krajiny, ako Čína či India, preto, že v podstate neobmedzené trhové prostredie medzinárodnej ekonomiky a ich pozícia na semiperiférii svetového systému im veľa iných možností nedávali. Súčasne si však treba uvedomiť, že v tomto prípade je konkurencieschopnosť ekonomiky budovaná na "ekologický alebo sociálny dlh", ktorý musia (budú musieť) zaplatiť sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva, ľudia žijúci v iných regiónoch (keď sa nebezpečný odpad z priemyselnej výroby či energetiky vyváža na skládky do iných, chudobnejších krajín) alebo budúce generácie. Podľa európskych socialistov však bolo prijatie Lisabonskej stratégie v roku 2000 vedomým výberom druhej cesty, v ktorom ekonomický, sociálny a environmentálny pokrok nie sú vzájomne si odporujúcimi cieľmi, ale troma piliermi tej istej snahy o vybudovanie prosperujúcej ekonomiky a súčasne dlhodobo udržateľnej a dobrej spoločnosti.

Kto zaplatí reformu

Správa Socialistickej skupiny upozorňuje, že každá snaha zvyšovania prosperity (ekonomickej i sociálnej) sa musí vedieť v dnešnej globálnej ekonomike vyrovnať s troma výzvami:

• s výzvou globalizácie s jej tlakom rastúcej konkurencie od industrializovaných i rozvojových krajín,
• s trvalou a zrýchľujúcou sa zmenou technológií, trhov, požiadaviek i podnikateľských modelov,
• s chronickou ekonomickou a politickou nestabilnou medzinárodnou situáciou s následkami pre dodávky energie, trendy migrácie, širšie hospodárske prostredie a úlohu regiónu (teda v tomto prípade EÚ) vo svete.

Aby to európsky model dokázal, musí prijať niekoľko reforiem, zmien. Slovo "reforma" v tomto prípade však neznamená prenášanie nákladov na prispôsobenie sa zmenám v globálnom prostredí na tých, ktorí prinášajú na trh predovšetkým svoju pracovnú silu. Z krátkodobého, výlučne ekonomického hľadiska môže vyzerať takáto voľba výhodne -- pracovná sila má omnoho menšiu mobilitu než kapitál, pracujúci nemôžu "odísť" z podmienok, ktoré považujú za pre seba nevýhodné, ako firmy -- okrem ekonomických faktorov, ako je cena dopravy či ubytovania, zohrávajú úlohu (a v EÚ omnoho väčšiu než napríklad v USA či Japonsku) aj kultúrne a jazykové bariéry. Prenášanie nákladov reforiem na nositeľov pracovnej sily by bolo dokonca udržateľné aj politicky, ak by bolo dávkované postupne a vysvetľované "nevyhnutnosťou zmien" a sľubmi o lepšej budúcnosti (čoho sme svedkami napríklad na Slovensku). Z dlhodobého hľadiska však oddelenie ekonomickej a sociálnej prosperity (celej spoločnosti, nielen jej časti) so sebou prináša mnohé negatívne externality, ktoré ohrozia udržateľnosť aj ekonomickej prosperity --, napríklad rastúci počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby so všetkými negatívnymi sprievodnými javmi (nárast kriminality, politická nestabilita, nárast vplyvu extrémnych ideológií...) či klesajúci vnútorný dopyt, ktorý robí ekonomiku závislou od nestabilného exportu.

Moderný prístup

Trvalo udržateľnou možnosťou je preto rozdelenie nákladov za zmenu na všetkých zúčastnených aktérov podľa ich možnosti vyrovnať sa s nimi, respektíve podľa toho, akým spôsobom majú k reformám prispieť. Ak sa ľudia musia vzdať predstavy zamestnania na celý život a zvyknúť si na to, že proces aktívneho vzdelávania sa nekončí opustením školy, čo bezpochyby je zmena oproti spôsobu života v industriálnom veku, rovnako sa musia prispôsobiť aj firmy a verejná moc.

Ako upozorňuje citovaná správa, flexibilitu, ktorá je potrebná, aby sa pracovníci i firmy dokázali prispôsobiť dynamickejšiemu prostrediu globálnej modernej ekonomiky, nemožno dlhodobo dosiahnuť zastaranými prostriedkami navrhovanými neoliberálnymi "reformátormi" -- maximálnou slobodou zamestnávateľa prijímať a prepúšťať, sociálnou a environmentálnou dereguláciou a respektíve znižovaním povinností firiem voči spoločnosti, ktorej sú neoddeliteľnou súčasťou a z ktorej zdrojov čerpajú (či už sa to znižovanie povinností deje prostredníctvom znižovania daní alebo záväzkov ochrany životného prostredia, či štandardu života zamestnancov). Modernizácia si vyžaduje moderné prístupy -- posilňovanie adaptability a inovatívnosti pracovnej sily, jej ochoty prijímať zmeny budovaním silného sociálneho systému, ktorý zabezpečí, aby strata zamestnania nebola vstupenkou do sociálnej exklúzie, pozitívnou podporou ochoty pracovať a vzdelávať sa vytváraním dostatočných možností a podobne. Takáto moderná politika však vyžaduje aktívny štát, ktorý je vďaka dostatočným prostriedkom z daní schopný investovať do rozvoja ľudského potenciálu.

Efektívna EÚ

Ďalšou podstatnou témou tejto diskusie je efektívne hospodárske riadenie na úrovni EÚ. Európska únia má oproti svojim globálnym konkurentom, ako je USA, Japonsko či Čína, jednu základnú nevýhodu -- nie je jednotným trhom. Členské krajiny si pod rôznymi zámienkami udržiavajú svoju autonómiu v rozhodovaní o základných ekonomických otázkach, ako je investičná, priemyselná, sociálna či daňová politika. Výsledkom je existencia 25 trhov, ktoré sú síce do značnej miery zjednotené, no rozdielne daňové či sociálne systémy a málo koordinovaná hospodárska politika znemožňujú efektívne presadzovanie akýchkoľvek stratégií na úrovni EÚ a vytvárajú bariéry mobility kapitálu i pracovnej sily, čo v konečnom dôsledku znižuje európsky potenciál rastu. K tomu treba pripočítať existujúce mantinely hospodárskej politiky v EÚ, ktoré v súčasnosti predstavuje Pakt stability a rastu a pôsobenie Európskej centrálnej banky. ECB sa, na rozdiel od svojho proťajšku v USA, Federálneho rezervného systému, stará výlučne o monetárnu udržateľnosť v snahe predísť inflácii a otázky hospodárskeho rastu a zamestnanosti sú úplne mimo jej záberu. Pakt stability a rastu zas obmedzuje rovnako verejnú spotrebu, ako i verejné investície.

Zloženie Európskej komisie a európskych vlád je dôvodom na obavy, že Európska únia si vyberie skôr "spodnú" ako "vrchnú" cestu k prosperite a konkurencieschopnosti. Naplnili by sa tým sebavedomé vyhlásenia slovenskej vlády, že Slovensko bude "príkladom", ktorý bude "stará Európa" nasledovať. Bohužiaľ by sa však už nenaplnili večne sa opakujúce sľuby, že "dnešné obete budú viesť k budúcej prosperite". Obete by totiž priniesli len tí najslabší a prosperita (ťažko dlhodobo udržateľná) by sa týkala len vybraných.

Severská cesta k úspechu

Existuje viac ako jedna k vysokej konkurencieschopnosti a ekonomickému rastu. Spojené štáty ponúkajú jednu cestu, no tá je vzdialená európskemu sociálnemu a environmentálnemu modelu. Úspešnou európskou alternatívou je severský model, kombinujúci hospodársku konkurencieschopnosť so silným sociálnym systémom a vysokými environmentálnymi štandardmi. Správa o globálnej konkurencieschopnosti 2004 -- 2005 stavia tri severské krajiny medzi päť najviac konkurencieschopných -- čo ukazuje, že relatívne vysoké zdaňovanie, silný verejný sektor, vysoké platy, dobré sociálne podmienky a vysoká sociálna ochrana nevylučujú prosperitu a rast -- naopak, podporujú ju. To bolo dosiahnuté reformou trhu práce; vynakladaním verejných prostriedkov na aktívnu politiku zamestnanosti; zaradením vzdelania a celoživotného vzdelávania medzi priority; maximálnym znížením času medzi odchodom z jedného pracovného miesta a príchodom na nové; krokmi k rovnosti medzi pohlaviami a nediskriminácii; stratégiou vytvárania vysoko kvalitných pracovných miest a podielom výdavkov na výskum a vývoj najvyšším v celej EÚ, s dôrazom na technológie priaznivé pre životné prostredie.

Európa najlepších výsledkov; Lisabonská stratégia: od deklarácií k výsledkom

Dane a Lisabon

Neférová daňová súťaž je hrozbou kohézii EÚ. Verejné financie sú redukované vyhýbaním sa daniam a ich znižovaním a daňové bremeno sa prenáša na najmenej mobilný výrobný faktor -- pracovnú silu --, čo je zle pre zamestnanosť, centrálny lisabonský cieľ.

V modeli konkurencieschopnosti "pretekov ku dnu" je daňová súťaž dobrá. No v Lisabonskom modeli, ktorý závisí od dosahovania vynikajúcich výsledkov v oblasti vysoko vzdelanej a zručnej pracovnej sily, vysoko kvalitných verejných služieb a v univerzitách svetovej úrovne, sú zdravé verejné financie potrebným prvkom a znižovanie daňovej bázy je hrozbou, ktorú treba riešiť. To je jeden z dôvodov, prečo jednotný trh potrebuje koordinovaný prístup k podnikovým daniam -- nie jednotnú sadzbu, ale progresívnu koordináciu základov podnikovej dane, čo by mohlo v konečnom dôsledku viesť k priblíženiu sadzieb podnikových daní v Európe. Je možné sledovať model použitý pri DPH, keď sa určia minimálne a maximálne sadzby.

Pozícia členských krajín v rozpočtových a daňových otázkach je rozhodujúcim testom ich serióznosti v prístupe k Lisabonskej stratégii. Vyššie štandardy vzdelania, celoživotné vzdelávanie, viac výskumu a vývoja, lepšia infraštruktúra a verejné služby, kohézia a sociálna inklúzia, aktívna politika zamestnanosti -- to všetko potrebuje verejné zdroje, minimálne sčasti. Príliš často však vlády uveria predsudkom, že len nižšie dane môžu priniesť rast a zamestnanosť. Dôkazy ukazujú opačným smerom. Odkazom je: nič nie je zadarmo. Lisabonská stratégia je najlepšou európskou nádejou pre budúcnosť, no musí sa za ňu zaplatiť.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO