Po tom, čo turecký parlament v nedeľu schválil nový trestný zákonník a upustil od návrhu vládnej strany trestať cudzoložstvo, ktorý sa, mimochodom, stretol s obrovskou nevôľou u čelných predstaviteľov Európskej únie, sa očakáva, že odporúčanie Európskej komisie bude pozitívne. O samotnom začatí prístupových rokovaní rozhodnú až lídri európskych štátov na decembrovom samite EÚ v rámci holandského predsedníctva. Na ich rozhodovanie môže výrazne vplývať aj verejná mienka v jednotlivých členských štátoch EÚ. Nie je žiadnym tajomstvom, že tá prípadnému vstupu Turecka do Únie príliš naklonená nie je. Podľa prieskumu Eurobarometra z roku 2001 podpora členstva Turecka v EÚ medzi členskými krajinami Únie predstavovala len okolo 30 percent (najväčšia podpora bola zaznamenaná v Španielsku -- 43 percent, najnižšia v Rakúsku -- 21 percent), kým odmietavé postoje sa pohybujú okolo 48 percent, pričom v niektorých krajinách sa proti vyjadrilo až vyše 60 percent občanov (Luxembursko, Grécko).

Európske hodnoty

Popri argumentoch proti integrácii Turecka do EÚ, ktoré zaznievajú z odborných i laických kruhov, o tom, že Turecko je príliš veľká a príliš chudobná krajina alebo že Európe hrozí invázia tureckých imigrantov, azda najviac rezonuje skutočnosť, že Turecko je moslimská krajina, v ktorej až 97 percent obyvateľov vyznáva islam. Tento nepopierateľný fakt slúži ako hlavný dôvod na odmietanie vstupu Turecka do Únie, pričom jeho odporcovia tvrdia, že islam má ďaleko od hodnôt, ktoré vyznáva Európska únia.

Imaginárny pojem "hodnoty Európskej únie" azda najlepšie odzrkadľuje návrh Zmluvy zakladajúcej ústavu pre Európu, v ktorej preambule sa uvádza: "Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv, ktoré zahŕňajú práva osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné pre členské štáty v spoločnosti, kde prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť žien a mužov." Toto všetko sú hodnoty, ktoré sa Turecko po prijatí obrovského množstva reforiem snaží napĺňať a ktoré nie sú ani v rozpore s islamským učením. V rámci niekoľkých reformných balíčkov bola niekoľkokrát novelizovaná ústava, rozšírila sa sloboda prejavu, boli poskytnuté práva kurdskej menšine, obmedzil sa vplyv armády na politiku. V týchto koľajach ide aj práve schválený trestný zákonník, ktorý zvyšuje sadzby trestov za znásilnenie, mučenie a únosy, uznáva znásilnenie a sexuálne obťažovanie manželským partnerom za trestný čin, zvyšuje úroveň ľudských práv v krajine a zakotvuje aj antidiskriminačnú klauzulu.

Sekulárny štát

Na iracionálny strach z islamu medzi európskym obyvateľstvom, ktorý je v prevažnej väčšine motivovaný predsudkami v dôsledku teroristických činov páchaných náboženskými fundamentalistami či nepoznaním podstaty islamu, dáva odpoveď aj postavenie náboženstva v Turecku. Táto krajina sa vyznačuje veľmi umiernenou formou islamu. Už od čias zakladateľa republiky Kemala Atatürka je Turecko prísne sekulárnym štátom, ktorý by mohol ísť príkladom aj pre Slovensko. Odluka náboženstva od štátu bola reakciou na obdobie s výrazne nábožensky zafarbeným nacionalizmom pretrvávajúcim do prvej svetovej vojny. Moslimské náboženstvo bolo odsunuté do súkromnej sféry. Vo verejnom sektore bolo zakázané používať náboženské symboly, islamské rodinné právo plne nahradilo sekulárne právo. Islamské trestné právo sa zrušilo ešte v polovici 19. storočia. Prísne sa dbá na nezasahovanie náboženstva do politického života či vzdelávania. Z perspektívy EÚ by pochybnosti mohli vyvolávať ani nie tak vplyv náboženstva na štát, ako skôr vplyv štátu na náboženstvo.

Princíp sekulárneho demokratického štátu je už hlboko zakorenený v tureckej spoločnosti a tento prístup podporuje väčšina tureckého obyvateľstva. Podľa prieskumu istanbulského think-tanku TESEV z roku 2000 väčšina tureckých moslimov nepodporuje myšlienku, že náboženstvo by malo zohrávať svoju úlohu v politickom živote. Aj keď 97 percent tureckého obvyvateľstva sa hlási k islamu, veľká väčšina sa z hľadiska svojej identity cíti v prvom rade ako tureckí občania, až potom ako moslimovia. Väčšina ľudí považuje svoje vierovyznanie za záležitosť, ktorá patrí do ich súkromného života, a neschvaľuje prípadný vplyv náboženstva na politiku a výrazná väčšina podporuje projekt sekulárneho štátu. Až 91,4 percent obyvateľov si myslí, že v záujme zachovania sociálnej harmónie v spoločnosti je absolútne nevyhnutné, aby rozdiely na základe vierovyznania uchovávali v tolerantnom a mierovom prostredí.

Turecko -- historicky súčasť Európy

Ak v európskej verejnosti a medzi európskymi politickými špičkami zaznieva názor, že Európska únia je "kresťanský klub" a Turecko by do tohto klubu vôbec nezapadalo, bolo by namieste si uvedomiť, že aj v samotnej Európskej únii žije niekoľko desiatok miliónov moslimov tureckého či iného pôvodu.

Neobstojí ani argument, že Turecko má ďaleko od európskej identity a európskej civilizácie a že nepatrí do Európy. Práve v Turecku sú miesta, ktoré sa môžu považovať za kolísku európskej civilizácie a zárodok grécko-latinskej a judeo-kresťanskej kultúry. Trója, Efez, Pergamon či Herodotos z Halikarnasu, Ezop a Sv. Mikuláš sú miesta a mená, ktoré sú toho dôkazom. Významnú úlohu v európskej histórii zohrávalo Turecko, resp. vtedajšia Osmanská ríša aj v oveľa neskoršom období. V r. 1856, ku koncu krymskej vojny, bola prizvaná k "európskemu koncertu", kde sa rozhodovalo o ďalšom osude Európy, a to po boku Francúzska, Veľkej Británie, Pruska, Sardínie a Ruska. Práve tieto udalosti vyústili do úsilia o modernizáciu a westernizáciu krajiny -- okrem iného sa po prvý raz začali tlačiť papierové peniaze, zaviedlo sa povinné základné vzdelanie a začala sa vyučovať moderná medicína. Po prvej svetovej vojne po nástupe Atatürka bol prijatý nový občiansky zákonník modelovaný podľa švajčiarskeho vzoru, ženám boli garantované politické práva, arabské písmo bolo nahradené latinkou a dňom oddychu sa namiesto piatku stala nedeľa. V r. 1949 sa Turecko stalo členom Rady Európy, čím bolo uznané za európsku krajinu rešpektujúcu ľudské práva.

Cena odmietnutia

Napriek obrovskému úsiliu pri komplexnej transformácii právneho, politického a spoločenského systému, ktoré v uplynulých rokoch Turecko vyvinulo v záujme naplnenia politických kritérií vstupu do Európskej únie, však ešte existuje mnoho otvorených otázok, s ktorými sa táto krajina bude musieť popasovať, či už ide o skutočné dosiahnutie rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi, ďalšie posilňovanie práv menšín či riešenie ekonomickej nestability v krajine.

Odmietnutie začať prístupové rokovania by mohlo výrazne spomaliť tempo prijímaných reforiem a ďalšej demokratizácie krajiny a vyvolať obrovské rozčarovanie medzi tureckým obyvateľstvom. Na tému vstupu Turecka do EÚ európsky komisár pre rozširovanie Günter Verheugen výstižne uviedol, že jeho odmietnutie zo strany EÚ by bolo "odmietnutím celého islamského sveta, ktoré by ukončilo reformný proces v Turecku a ešte viac by otriaslo stabilitou v regióne". "Treba dať Turecku európsku perspektívu aj kvôli nebezpečenstvu islamského fundamentalizmu. Privilegované partnerstvo, navrhované nemeckou opozičnou stranou CDU, nie je žiadnou serióznou alternatívou."

Pred Európskou úniou preto stojí výzva, aby sa zachovala čestne, spravodlivo a dodržala svoje sľuby. Pri rozhodovaní o tom, či sa s Tureckom začnú rokovania o vstupe do EÚ, je potrebné zbaviť sa predsudkov a islamofóbie, ktorá u mnohých stále pretrváva. Dominantné náboženstvo v krajine nesmie byť kritériom na posudzovanie plnenia politických podmienok. Naopak, otvorenie rokovaní s Tureckom obohatí Európsku úniu z kultúrneho i politického hľadiska a potvrdí jej charakter ako tolerantnej a otvorenej spoločnosti, ktorá čerpá silu z rôznorodosti a vyznáva spoločné hodnoty slobody, demokracie, vlády zákona a dodržiavania ľudských práv. Pri formovaní verejnej mienky v prospech podpory vstupu Turecka do EÚ však nenahraditeľnú úlohu musia zohrávať predstavitelia vlád a parlamentov všetkých členských krajín.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO