Lenže divák v televízii vidí už len šľahačku na torte upečenej z rokovaní -- ako sa niečo podpisuje, ako niekto diskutuje -- len na pár sekúnd či minút.
Novinári majú možnosť urobiť okrúhly stôl a pozvať jednotlivých kandidátov parlamentných strán. Takéto predstavenie v živej diskusii by veľa ukázalo. Kvality kandidáta by boli jasné, keby diskusia prebiehala v cudzom jazyku, samozrejme, tlmočená do slovenčiny.
Navrhujete naozaj tvrdú previerku...
To by bol najväčší šouprogram v ktorejkoľvek slovenskej televízii.
Vy si ale veríte!
Sám seba som si už overil. Myslíte si, že mi nie je trápne stále sa obhajovať? Preto som bol takmer dojatý, keď na tlačovej konferencii k výsledkom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Ján Figeľ na záver povedal, že vedenie slovenskej delegácie je v osobe Jozefa Banáša vo veľmi dobrých, profesionálnych rukách. Dokonca ľudia z Rady Európy sa ma pýtali, prečo som nekandidoval za eurokomisára.
A prečo ste nekandidovali?
Lebo u nás v strane nikomu ani nenapadlo, aby ma ponúkol. Ale to už opäť zaváňa namyslenosťou, však? Dávam svojej strane k dispozícii svoje celoživotné skúsenosti v špičkovej diplomacii a v špičkovom medzinárodnom obchode. A ponúkam svoje štyri svetové jazyky: angličtinu, francúzštinu, nemčinu, ruštinu, o maďarčine ani nehovoriac. Navrhoval som, aby sme si všetci štyria kandidáti sadli za stôl a porovnali svoje schopnosti. Ale Predsedníctvo ANO povedalo, že to nepotrebujeme, lebo rozhodujúce sú iné kritériá.
Slovenská špecialita je, že si svojich špičkových ľudí nevážime a keď môžeme, radšej im ublížime, ako by sme ich posunuli tam, kde by boli, hoci aj pre celý národ, užitoční.
Áno, je to smutné. Asi ide o závisť. Keď ma Ján Figeľ pochválil, uvedomil som si, že je to možno prvýkrát v histórii slovenského parlamentu, keď niekto niekoho otvorene ocenil. Taká je asi slovenská povaha. Keď zistíme, že niekto je schopný, namiesto toho, aby sme mu pomohli, potlačili ho hore, začneme ho dusiť, aby zapadol medzi priemer. A viete, koľko máme na Slovensku špičkových ľudí? Ale kde sú? V súkromnom biznise. Napríklad v manažmente Siemensu je to Peter Kolárik. Jeden z najlepších manažérov Siemensu na celom svete. Ďalším je Peter Mihok. Ale načo by šli do politiky? Aby ich tam zadusili?
Sú to špičkoví ľudia a takými boli už pred rokom 1989. Pritom v niektorých krajinách, ako v Rusku či USA, si vážia odborníkov, aj keď boli, povedzme v KGB či CIA. Vy ste boli členom KSS...
Otvorene som to v národnej rade povedal. Vo vyspelých krajinách si odborníkov vážia, aj keď... Aj inde majú Cibulkov so zoznamami a nikomu to neprekáža. Som ďaleko od obhajovania eštebákov. Ale aj v časoch, keď vládla komunistická strana, zastupovali štát v diplomacii či v zahraničnom obchode špičkoví odborníci a keďže boli v styku s cudzincami, boli pod kontrolou ŠtB. Vtedy bol taký systém. Slovensko má 5,4 milióna ľudí. Ak si napríklad Poliaci, ktorých je štridsať miliónov, zničia dve, tri elity, ešte stále majú štvrtú. My taký potenciál nemáme, ale stále si svojich schopných ľudí "vybíjame". Vždy sa nejaký dôvod nájde. Na Slovensku nemajú radi sebavedomých ľudí, ale skromných, takých, čo sú zalezení do kúta. Keď niekto príde ako ja a povie, verím si, sú nepríjemne prekvapení. Chcel som "férovú" súťaž, v ktorej by som dokázal, čo viem. Ale obrátilo sa to proti mne.
Plná profesionálna kariéra, podporená skúsenosťami a množstvom vedomostí, zastihne človeka okolo štyridsiatky. Lenže ten človek tých 40 rokov niekde bol. Niekde sa realizoval. Nemožno očakávať, že sa v politike objavia ľudia, čistí ako ľalia, bez komunistickej či nejakej inej minulosti, ale s perfektnými skúsenosťami, vedomosťami a plnou šírkou profesionálneho záberu.
Sú, ale je ich málo. Asi pred trištvrte rokom bol na Slovensku vplyvný americký kongresman. Sedeli sme v jednej pivárni v priateľskom rozhovore. A on mi hovorí: "Jozef, chcem sa ťa na jednu vec opýtať. U vás vládli vyše štyridsať rokov komunisti a kde sú dnes? Takmer nijakého nevidno". Hovorím mu: "Neviem, kde sú tí ostatní, ale jeden sedí oproti tebe." Áno, vstúpil som do KSS ako dvadsaťosemročný, lebo som bol v podniku zahraničného obchodu ako jediný francúzštinár a biznis s Francúzskom nám padal na kolená. Bolo ho treba nejako rozhýbať. Riaditeľ povedal, že vybaví na okresnom výbore strany, aby som do nej mohol vstúpiť. Vstúpil som do strany, platil som šesťdesiat korún mesačne a to bola celá moja stranícka aktivita. A protihodnota? Veľmi veľa som sa v zahraničnom obchode naučil.
Ako teda má byť "vyzbrojený" náš kandidát na europoslanca?
Treba si uvedomiť, a to je hlavný motív, prečo som až tak nediplomaticky do problému udieral, že občania tých štrnásť slovenských poslancov budú nielen voliť, ale ich aj platiť. Apelujem na všetky politické strany vrátane mojej, aby veľmi zodpovedne vyberali kandidátov na zvoliteľné miesta, pretože pokladám za veľmi nekorektné voči občanovi, aby nás reprezentovali ľudia bez jazykových, odborných, osobnostných hodnôt. Ak tam bude niekto, kto sa nevie slušne dohovoriť v jednom či dvoch jazykoch, tak ho tam občania pošlú na päťročnú, dobre platenú dovolenku.
Budú tam však aj tlmočníci...
Iste, všetky jazyky členských krajín únie budú oficiálnymi jazykmi. Ak slovenský poslanec vystúpi v pléne, bude mať nárok na to, aby ho tlmočili do všetkých ostatných jazykov. Ale celá európska politika sa robí v kuloároch. Keď poslanec vystúpi vo výbore, vo frakcii atď., mal by ovládať aj iné jazyky. Pred dvoma mesiacmi predseda liberálnej frakcie Graham Wattson doslova povedal, že európska politika sa robí v kuchyni. Ak máme ako Slovensko o niečo záujem, ktorý chceme presadiť do európskeho zákona, potrebujeme na to získať spojencov. A to sa dá najmä tak, že niekoho dôležitého pozvete do kaviarne či niekam na večeru. Objasníte mu veci tak, aby bol na vašej strane. To je normálny politický život.
Poznáte ho z vlastných skúseností. Pripomína to trh. Je to akási výmena podpory záujmov?
Nebojím sa povedať, že je to tak. O tom je medzinárodná politika. O kontaktoch, schopnosti komunikovať, o empatii, ale aj šarme a charizme osobnosti poslanca. Dokonca veľmi pomáha aj zmysel pre humor. Tieto vlastnosti môžete mať, ale keď dobre neovládate jazyk, tak vás nikto neberie vážne. Predstavte si zasadanie pléna Európskeho parlamentu: nastane problém, preruší sa rokovanie, vyhlási sa desaťminútová prestávka. Máte sa ísť poradiť do frakcií. Čo spravíte bez tlmočníka, ak neovládate jazyk a navyše za desať minút? Môže sa stať, že ani nebudete vedieť, o čom tí druhí hovoria.
V Európskom parlamente ide o obhajovanie európskych záujmov. A predsa, už Poliaci nám ukázali, ako si vedia brániť národné záujmy.
Nominálne je Európsky parlament o obhajovaní európskych záujmov. Ale reálny život je predsa len trochu iný. Národný záujem zohráva silnú úlohu. Spomeniem príklad z Rady Európy. Ukrajinská opozícia vzniesla návrh, aby sa v urgentnom procese prerokovala politická kríza na Ukrajine. Obrátili sa aj na mňa, ako na vedúceho slovenskej delegácie, že by ocenili, keby sme podporili oficiálnu prokučmovskú líniu. Lenže prišla za mnou aj opozícia a žiadala prokučmovskú líniu odsúdiť. Konzultoval som vec na našom ministerstve zahraničia a poznám aj priority slovenskej zahraničnej politiky. Lenže ja, Jozef Banáš, som v liberálnej frakcii. Prijali sme uznesenie, ktoré tvrdo odsudzovalo prokučmovskú líniu. Ukrajina je však náš veľký sused a obchodný partner. A tak som sa dostal medzi dva mlynské kamene -- národno-štátny záujem a záujmy vlastnej frakcie. Čo zostáva? Šikovne kľučkovať. Nájsť riešenie, ktoré by uspokojilo aj národný záujem, aj liberálnu frakciu. Preto hovorím, že nielen profesionálne schopnosti našich poslancov sú dôležité, ale aj všetky ich ostatné ľudské vlastnosti, napríklad aj vlastenectvo. Budeme tam mať 14 zo 732 poslancov.
A tí štrnásti budú akýmisi prvolezcami, podľa ktorých nás začnú posudzovať.
Ako sa zapíšete na začiatku, tak to ide s vami dlho. Viem, o čom hovorím, lebo som vedúci stálej delegácie slovenského parlamentu pri Rade Európy. Je tam desať skutočne excelentných ľudí. A naozaj -- slovenská delegácia hrá v Rade Európy významnú úlohu., všade nás cítiť.
Byť europoslankyňou, najviac by som sa obávala tých zákulisných hier.
Politika je aj o zákulisných hrách. A na to, aby v nich niekto vedel zamiešať karty, musí byť, v pozitívnom zmysle, tak trochu intrigán. Alebo povedzme to slušnejšie -- mal by sa vyznať v šlamastike. Skúsení politici vo veľkej svetovej politike dokážu nováčika zahnať do kúta tak, že to ani nezbadá. Jeden z európskych poslancov mi povedal: "Jozef, všetci tu, ako ich vidíš, budú z vašich ľudí chváliť tých najslabších. Hádam si len nemyslíš, že my tu potrebujeme silné osobnosti? Potrebujeme slabých, aby sme ich mohli manipulovať."
To teda neznie radovému občanovi optimisticky.
A preto je moje účinkovanie v politike pre mňa samého test, koľko dokáže slušný človek vydržať. Niekedy sa zdá, že strácam nervy. Ale ja sa snažím razantne brániť. Prežiť to všetko mi pomáha aj zmysel pre humor. Keď som bol v ANO generálny tajomník strany, na stretnutí ohľadom volieb do VÚC som zažartoval: "Chlapci, idete neskoro, lebo u nás sa kujú pikle len od trinástej do pätnástej. Niektorí sa zasmiali..."
A iní sa už tešili, že na vás požalujú...
Zmysel pre humor otvára dvere, uvoľňuje situáciu. A v politike je obrovským komunikačným nástrojom.
Sú ľudia, ktorí povedia nepríjemné veci, ale nemôžete sa na nich hnevať, lebo to vedia šikovne podať.
Sú ľudia, ktorí rozžiaria miestnosť, keď do nej vstúpia, a iní, keď z nej odídu.
Banášovský humor. Napokon, kto videl hru No comment, ho pozná.
Erich van der Linden mi povedal: "Jozef, ty si jediný poslanec, ktorý je aj členom Pen klubu."
Ste dramatik, spisovateľ...
Napísal som dve divadelné hry, štyri televízne scenáre, jeden filmový scenár, knižku a desiatky poviedok. A aj teraz už mám hrubý zošit poznámok.
Bude teda kniha o parlamente?
Bude.
Na záver trochu humoru: Tešíte sa na sardinkový obed z konzervy spolu s Monikou Beňovou?
Vyžiť v Bruseli z 990 euro je absurdné. Tam toľko zarobí za dva týždne upratovačka. Ale možno si s Monikou položíme pred seba aj klobúk a budeme dúfať, že nám doň aspoň Fedor Flašík vsype dosť peňazí...
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
