Rosenbergovcov zatkla v lete 1950 FBI a nasledovne boli obvinení zo spiknutia a špionáže v službách Sovietskeho Zväzu, ktorému mali tiež odhaliť tajomstvo atómovej bomby. 15. apríla 1951 sudca Kaufman vyhlásil, že "ich skutky boli vážnejšie ako vražda" a odsúdil ich na smrť.

Pred Bielym domom sa zhromaždili malé skupinky demonštrantov s transparentmi, ktoré krvilačne žiadali: "Smrť komunistickým krysám!". Avšak na newyorskom Union Square sa zišli tisícky ľudí, aby žiadali milosť. Stalin zomrel v marci 1953 a pre milióny ľudí bol Sovietsky Zväz ešte stále vlasťou socializmu, krajinou, ktorá za cenu nevyčísliteľnej straty na ľudských životoch umožnila porážku nacizmu.

Jean Paul Sartre označil popravu Rosenbergovcov za "legálny lynč vrhajúci krvavý tieň na celú krajinu". Vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku, v Sovietskom Zväze, v Latinskej Amerike a v iných častiach celého sveta sa zmobilizovali milióny ľudí. Robotníci, študenti, intelektuáli, vedci ako napr. Einstein, či umelci ako Picasso kričali: "Osloboďte Rosenbergovcov!" Dokonca aj pochybný pápež Pius XII žiadal milosť. Nebolo to však nič platné, Eisenhower sa ukázal byť neoblomný. Sedemročný Michael a desaťročný Robert, deti spomínaného manželského páru, ostali naveky oddelení od svojich rodičov.

Ani medzinárodný ohlas, ani slzy týchto detí nemohli zabrániť tomu, že 19.júna 1953 sa Rosenbergovci stali obetnými baránkami "honu na bosorky", jedinými Američanmi, ktorí boli v čase mieru odsúdení na smrť a popravení za špionáž. V roku 1970 boli odtajnené dokumenty FBI, kde bola preukázaná skutočnosť, že súdny proces bol zmanipulovaný a že ak Julius Rosenberg snáď aj mal nejaké vzťahy so sovietskou špionážnou sieťou (čo si samo o sebe nezaslúži trest smrti), jeho manželka Ethel bola absolútne nevinná.

Svetová politická situácia v roku 1953 bola ale pre washingtonskú vládu veľmi zložitá a neistá. 28.augusta 1948 vyskúšal Sovietsky Zväz svoju prvú atómovú bombu a zrušil tak severoamerický monopol na túto zbraň. 1.októbra 1949 zvíťazila v Číne komunistická revolúcia, čím uvoľnila cestu pre nastolenie socializmu v tejto krajine.

V júni roku 1950 vypukla vojna v Kórei, do ktorej sa s plnou vervou zapojili Spojené štáty. Ich vojenské zložky priamo bojovali proti Maovým a nepriamo proti sovietskym ozbrojeným silám. V tých rokoch panovalo v USA hysterické ovzdušie nenávisti voči komunistom, asi ako teraz voči Arabom. Rosenbergovci sa narodili v robotníckej štvrti Lower East Side, v prostredí chudobných židovských rodín New Yorku. Julius v roku 1918, Ethel v roku 1915. Komunistami sa stali v 30-tych rokoch.

Vždy pociťovali mimoriadnu náklonnosť k republikánskemu Španielsku. V roku 1936 sa Rosenbergovci zapojili do mnohých solidárnych aktivít na podporu Španielskej republiky. Dokonca vo väzení, krátko pred svojou popravou, Julius vyjadruje v liste Ethel svoju vôľu pokračovať v boji a píše po španielsky " No pasarán!" ("Neprejdú!" pozn. prekl.), pripomínajúc tak republikánske heslo občianskej vojny. V inom liste vyjadruje odmietavý postoj k rokovaniam Eisenhowerovej vlády so španielskym diktátorským režimom a pýta sa, ako sa Spojené štáty môžu spájať s Frankom "na obranu demokracie". V korešpondencii ďalej spomína svoju solidaritu so Španielskom, vybavuje si demonštráciu na manhattanskom Times Square, na ktorej obaja spievali piesne a držali španielsku republikánsku vlajku.

V poslednom liste, ktorý napísala Ethel Rosenbergová pred tým, než ju odviedli na elektrické kreslo, vyjadruje svoje presvedčenie, že ona a jej manžel boli "prvými obeťami severoamerického fašizmu". Jej posledné želanie bolo, aby bolo postarané o ich deti. Na záver píše: " Nie som sama a zomieram so cťou a dôstojne, pretože viem, že budúcnosť dokáže našu nevinu."

Zo španielskeho originálu ZDE
preložil Ivan Lesay

Případ Rosenberg - v angličtině ZDE