Rozhovor sa preto zaoberá životom Jana Kavana len okrajovo, omnoho dôležitejšie mi pripadali iné otázky. Bola iracká kríza zlyhaním OSN? Ak nie, čo ju potom zapríčinilo? Dajú sa Spojené národy reformovať, sú ešte schopné priniesť pre svet niečo nové a pozitívne?
Z mnohých strán dnes počuť, že iracká
kríza bola zlyhaním OSN. Organizácia nedokázala nájsť spoločný postoj, a teda
nemohla urobiť nijaké kroky na riešenie krízovej situácie. Na druhej strane sa
dá právom namietať, že nemohla zlyhať OSN, lebo jej politika závisí od postojov
členských krajín -- a teda predovšetkým tých najsilnejších. Ako vnímate tieto
rozporné fakty vy?Predovšetkým si nemyslím, že šlo o zlyhanie
OSN. Vychádzam pritom z Charty OSN, ktorá jasne hovorí, že OSN sa usiluje
ochrániť budúce generácie od hrôz vojny. To je, samozrejme, vplyv skúseností
generácií, ktoré organizáciu zakladali a ktoré zažili obe svetové vojny.
Domnievam sa, že v irackej kríze sa snažila presne o naplnenie tejto základnej
povinnosti. To, že sa to nepodarilo, neznamená zlyhanie OSN ako inštitúcie. Je
to však výsledok objektívneho faktu, že v rámci existujúcej štruktúry
Bezpečnostnej rady OSN sa členské štáty nemohli dohodnúť. To je obraz politickej
reality, v ktorej menšina, no menšina vrátene najmocnejšieho štátu -- vojensky,
hospodársky i politicky -- teda USA, nenašla spoločnú reč so zvyškom sveta.
Môžeme sa teda baviť o reforme Bezpečnostnej rady tak, aby nezohľadňovala
situáciu roku 1945, ale roku 2003. No s tým multilaterálna svetová inštitúcia,
nazvaná OSN, nemôže nič robiť.
Aká je potom jej
funkcia?Treba si uvedomiť, čo to OSN je. Je to medzivládna
svetová organizácia. Nie je teda ani zďaleka taká integrovaná ako Európska únia,
funguje skutočne na princípe medzivládnej spolupráce. Členské štáty, najmä
členovia Bezpečnostnej rady, majú veľké právomoci. Je smutné, je to škoda a
významne to vypovedá o realite roku 2003, že zhodu medzi najvýznamnejšími štátmi
na svete sa nepodarilo dosiahnuť. No nazvať to zlyhaním OSN sa nedá. Neviem si
predstaviť nijakú inú organizáciu, v ktorej by boli tieto štáty členmi a kde by
sa dokázali dohodnúť. Znamená to však, že sa musíme pýtať, či nebola spochybnená
celá filozofia multilaterálnej svetovej organizácie. A tým sa OSN zaoberá.
Zároveň sa musíme pýtať, ako zabezpečiť funkčnú spoluprácu medzi OSN a väčšinou
členských štátov a takou mocnosťou, akou sú dnes USA, ktorá si môže dovoliť
organizáciu úplne ignorovať. Prečo by Spojené štáty vôbec mali
chcieť spolupracovať s OSN?Domnievam sa, že spolupráca je výhodná
pre obe strany. USA nemôžu dlhodobo alebo dokonca i strednodobo rozhodovať v
globálnom priestore úplne unilaterálne. Spolupráca s OSN je preto pre ne
výhodná. Ilustruje to niekoľko príkladov, vrátane povojnovej situácie a
rekonštrukcie Iraku. Na druhej strane, OSN bez Spojených štátov by bola rovnako
politicky i finančne obmedzená. Obe strany teda potrebujú nájsť spoločnú reč. Na
to jasne poukázala iracká kríza. Varoval by som zároveň pred redukovaním OSN len
na oblasť udržania mieru a bezpečnosti. A mier a bezpečnosť by som neredukoval
len na jeden motív -- Irak. OSN sa momentálne zúčastňuje na pätnástich iných
mierových misiách v rozličných častiach sveta. Ale taká je už povaha masmédií,
len čo je nejaká misia úspešná, už nie je zaujímavou pre správy. Katastrofy a
vojny zasa samozrejme áno. Zároveň je organizácia aktívna v mnohých ďalších
oblastiach -- v rozvojovej politike, odzbrojení, boji proti epidémiám ako AIDS či
malária. Povedať, že OSN zlyhala, lebo nedokázala zabrániť vojne v Iraku, sa mi
zdá trochu zjednodušujúce. A to rozhodne nechcem tento veľký problém
bagatelizovať. Je však veľmi ľahké povedať namiesto jeho vysvetlenia "zlyhala
OSN". Nie je v tom aj kus premyslenej politiky vlád štátov,
najmä tých najsilnejších -- a teda predovšetkým USA? Majú potenciál v OSN veľa
zmeniť, minimálne iniciovať vážne rozhovory, no nerobia to. Na druhej strane,
keď potom príde nejaká kríza, vždy môžu povedať: "OSN zlyhala, musíme nastúpiť
my. Možno to nie je najlepší spôsob, ale je jediný možný."To je
zložitá otázka. Odpoviem na ňu inak. Spojené štáty nemôžu samy zabezpečiť
reformu Bezpečnostnej rady. Vo svojej funkcii predsedu Valného zhromaždenia
predsedám mnohým pracovným komisiám, ktoré sa zaoberajú najrôznejšími
rezolúciami alebo reformami. Predsedám napríklad komisii zaoberajúcej sa
revitalizáciou Valného zhromaždenia a rovnako tak komisii zaoberajúcej sa
reformou Bezpečnostnej rady. Táto, bohužiaľ, zasadá už desiaty rok bez
viditeľného výsledku -- na rozdiel od mnohých iných, ktoré prijímajú konkrétne
kroky. Napríklad v komisii zaoberajúcej sa prevenciou ozbrojených konfliktov sa,
dúfam, podarí dohodnúť na rezolúcii ešte počas českého predsedníctva. Do
minulého týždňa som predsedal aj komisii zaoberajúcej sa prípravou rezolúcie o
"integrovanom a koordinačnom mechanizme", ktorý má pomôcť realizácii záverov
všetkých veľkých summitov OSN -- o udržateľnom rozvoji, o financovaní rozvoja a
podobne. A to je jedna z najdôležitejších tém, lebo do nej vstupujú, s trochou
zjednodušenia, rozdielne záujmy medzi bohatými a chudobnými krajinami. Predseda
Valného zhromaždenia OSN má sprostredkovať kompromis a po niekoľkých mesiacoch
práce navrhnúť rezolúciu, ktorá by zabezpečila spoluprácu. Len tak sa budú môcť
naplniť dôležité záväzky, ako sú boj proti chudobe, zaistenie pitnej vody,
vzdelania a podobne. Napríklad v tejto otázke sa 25. júna podarilo nájsť vo
Valnom zhromaždení kompromis. Treba však povedať, že zo všetkých tých komisií,
ktorým predsedám, najfrustrujúcejšou je práca v komisii pre reformu
Bezpečnostnej rady OSN. Neexistuje v nej významný pokrok, ktorý by sa týkal jej
zloženia, právomocí štátov. No tu nemôžu väčšiu zmenu docieliť ani Spojené
štáty. Na čom ich vplyv stroskotáva?Uvediem
príklad. Veľká väčšina krajín sa zhodne na tom, že dnešné zloženie reflektuje
realitu roku 1945 s jej mocenským rozložením a 54 členskými krajinami. Dnes ich
je 191 a veľká väčšina z nich rozvojových. A tie v podstate nijakú úlohu v
rozhodovaní nezohrávajú. A to ani veľké, ako India a Brazília. A tak existuje
súhlas, že treba zvýšiť počet členov BR -- stálych i nestálych -- aby to odrážalo
dnešnú situáciu, no nezhodnú sa na tom, ako BR rozšíriť, najmä pokiaľ ide o
stálych členov. Predovšetkým v prípade, ak by noví stáli členovia mali mať tiež
právo veta. Iný príklad. Mal by byť reprezentovaný každý kontinent. No ani tie
sa nedokážu dohodnúť. Z Latinskej Ameriky by sa stálym členom asi mala stať
Brazília. No jej rival, Argentína, s tým nebude nikdy súhlasiť. V Afrike je to
zasa Juhoafrická republika. No veľké štáty ako Nigéria, či významné ako Egypt,
sa postavia proti. Pozrite sa na Áziu. Hneď vám napadne India a odpor Pakistanu.
Druhým najväčším prispievateľom do systému OSN, po Spojených štátoch, je
Japonsko. Rozdiel medzi ich príspevkami nie je veľký -- 22 percent celého
rozpočtu k 19,6 percentám. Spojené štáty majú obrovské právomoci, Japonsko nemá
žiadne. A takto sa dá pokračovať v Európe, kde máte Nemecko, k čomu by malo
Taliansko určite omnoho rezervovanejší postoj. Zároveň tu máme otázku, čo s
európskymi krajinami, ktoré majú právo veta len vďaka výsledkom poslednej
svetovej vojny -- Francúzskom a Britániou? Mimoeurópske štáty by navrhovali len
jedného zástupcu pre celú Európsku úniu. Nájsť kompromis v týchto otázkach je
nesmierne zložité. Práve kvôli názorom rivalov potenciálnych kandidátov. A to
nevyriešia ani Spojené štáty. Samozrejme, majú ohromný vplyv, no toto je mimo
ich možností. USA by mohli viac pomôcť pri reforme Valného zhromaždenia OSN a
som rád, že zástupcovia ich misie sa veľmi aktívne zúčastňujú na všetkých
diskusiách o reforme VZ, ktoré som viedol. Ale aj tam všetko funguje na
konsenze. A nájsť ho pri 191 krajinách, je nesmierne zložité. V tomto zmysle
bude teda OSN vždy veľmi pozorne počúvať hlas USA -- je to najsilnejšia krajina a
najväčší prispievateľ. To posilňuje vôľu nájsť spôsob spolupráce. No ani jeden z
partnerov nemá moc meniť výrazne správanie toho druhého. USA nepretlačia
reformu, ktorá nenájde podporu väčšiny, OSN ich zasa nezastaví, pokiaľ sa
rozhodnú poslať niekam armádu aj bez jej mandátu. Treba to vziať na vedomie a
dohodnúť sa, že v niektorých otázkach sa asi nedohodneme.
Nezabráni práve takéto konštatovanie akejkoľvek
spolupráci?Pre budúcu spoluprácu to, podľa mňa, nie je až také
dôležité. Pretože aj tí, ktorí boli proti vojenskej intervencii USA práve preto,
že nemala legitimitu mandátu BR OSN, sú teraz spokojní s výsledným faktom, že
padol režim Saddáma Husajna. A ten nemá a nemal podporu nikoho. Teraz treba
vychádzať zo stavu, že tam tento diktátor už nie je a nájsť spôsob, ktorým by
okupačné mocnosti, predovšetkým USA, mohli spolupracovať s OSN na ekonomickej a
politickej reforme Iraku. Kompromis vyjadrený v rezolúcii 1483, ktorý sa bude v
praxi formulovať spoluprácou na mieste, môže ukázať, že spolupráca je výhodná
pre obe strany.Spoluprácu na povojnovej rekonštrukcii Iraku
mnohí považujú za renesanciu multilateralizmu...
Áno.Iní ju zasa pokladajú za odobrenie stavu, ktorý bude viesť k
privatizácii Iraku americkými firmami, ktoré ako jediné dostanú zákazky. Tou
skutočnou mocnosťou na mieste sú Spojené štáty a ich postaveniu nemôžu čeliť ani
spojenci. Ku kontraktom nie sú pripustené ani britské firmy, v najlepšom prípade
môžu dúfať, že sa stanú subdodávateľmi. Ako vnímate toto rozporné
hodnotenie?Popísali ste realitu. Nepodceňoval by som však
možnosti rôznych štátov zúčastniť sa na rekonštrukcii ako subdodávatelia. Tie
kontrakty sú skutočne veľké a pre krajiny nášho vplyvu a možností by bolo veľmi
výhodné, ak by sa naše firmy na nich mohli podieľať ako
subdodávatelia.Tá otázka smerovala inam. Nie je rozhodujúce,
koľko štátov sa bude na rekonštrukcii zúčastňovať, ale ako sa o nej bude
rozhodovať. Bude cieľom rekonštrukcie pomoc Iračanom alebo zisk zúčastnených
spoločností či štrukturalizácia irackého hospodárstva tak, aby vyhovovalo
zahraničným záujmom? Treba podporovať také kontrakty, ktoré
pomôžu Iraku a zároveň prinesú zúčastneným firmám zisk. Inak by to komerčné
firmy nerobili. Nemyslím si však, že to musí byť nutne v rozpore. Bude to však
závisieť od veľmi citlivých rokovaní.Má OSN možnosť zastaviť
konanie, ktoré by podľa nej nebolo v záujme budúceho rozvoja
Iraku?Nie. V tejto chvíli ju nemá. Presadilo sa však pravidlo, že
raz za štvrťrok poskytnú okupačné mocnosti podrobné správy o tom, čo sa deje, a
na konci roka sa OSN k tomu vyjadrí. Právomoc meniť rozhodnutia okupačných
mocností počas obdobia, v ktorom na území rozhodujú, organizácia nemá.
V súvislosti s povojnovým Irakom je veľmi diskutovanou i otázka
inšpekcií. Spojené štáty odmietli návrat inšpektorov OSN a vyhlásili, že sa o ne
postarajú samy. Aký môžu mať dôvod? Ako sa treba na takéto rozhodnutie pozerať v
svetle vyhlásení Hansa Blixa, šéfa zbrojných inšpektorov OSN, ktorí v Iraku
pôsobili pred vojnou? Nezakryto vyhlásil, že ešte pred vojnou mu USA
komplikovali prácu. Popísali ste situáciu, ktorá je známa. Aká je
teda otázka?Spojené štáty nedôverujú inšpektorom OSN kvôli
nedostatku odbornosti či možnej politickej zaujatosti, alebo len potrebujú mať
proces hľadania zbraní hromadného ničenia úplne pod kontrolou? V tom prípade sa
však stáva problematickou jeho objektivita...Túto otázku by ste
mali položiť skôr predstaviteľom USA a okupačných mocností. Ja, ako predseda
Valného zhromaždenia OSN, samozrejme, podporujem návrat zbrojných inšpektorov
OSN a som presvedčený, že sú odborne veľmi zdatní. To, podľa mňa, nikto
nespochybňoval. Vnímam, že okupačné mocnosti, zodpovedajúce podľa Ženevských
konvencií za všetko, čo sa na nimi kontrolovanom území deje, chcú mať úplnú
kontrolu nad všetkými procesmi. Stále však dúfam, že dohoda je možná. Beriem na
vedomie, že verejne vyjadrované rozdielne názory amerických predstaviteľov a
Hansa Blixa viedli k istému napätiu. Jeho výsledkom je, že Američania si návrat
Hansa Blixa rozhodne nebudú želať. No jeho mandát sa aj tak končí. Domnievam sa,
že americkí špecialisti, ktorí doteraz neúspešne hľadajú v Iraku zbrane
hromadného ničenia, prežívajú podobnú skúsenosť ako nedávno inšpektori OSN. A
teda úvaha, že tam niekde musí byť skryté väčšie množstvo zbraní hromadného
ničenia, nezodpovedá skutočnosti. Bolo by teda v záujme bezpečnosti celého
regiónu a sveta zistiť, ako to s programami na vybudovanie týchto zbraní bolo.
Spolupráca s inšpektormi OSN by sa potom ukázala ako vhodná. Čo
ak USA vyhlásia, že zbrane našli?Ak aj Američania nejaké zbrane
nájdu, chápem postoj predsedu Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu (MAAE),
pána El Baradeja. V našom rozhovore vo Viedli vyjadril nádej, že po takom náleze
budú prizvaní inšpektori MAAE a OSN, aby ho analyzovali. V opačnom prípade by
nález nemusel byť uznaný väčšinou krajín ako autentický a vierohodný. Som v
týchto veciach samozrejme laik. No verím uisteniu El Baradeja, že jeho
inšpektori sú natoľko odborne zdatní, že by takú analýzu boli schopní
urobiť.Pred, ale aj po útoku bolo pri hlasovaní v OSN počuť o
lobovaní, snahe získať na svoju stranu čo najviac hlasov. Ako to funguje? Nie sú
to určitým spôsobom úplatky typu "ak budete hlasovať za nás, získate rozvojovú
pomoc"? Počas môjho pôsobenia vo funkcii predsedu Valného
zhromaždenia OSN nemám nijaké konkrétne informácie o prípadoch takéhoto lobingu.
No vychádzajúc z kuloárnych diskusií medzi diplomatmi, ktoré tam denne počujem,
by ma neprekvapilo, ak by sme konštatovali, že rôzne formy lobingu sú pomerne
rozšírené, až bežné. Každá krajina sa usiluje využiť svoje možnosti a
prostriedky na presadenie svojich záujmov.Usiluje sa s tým OSN
niečo robiť? Alebo to krajiny prijali ako fakt, s ktorým sa naučili žiť, dokonca
ho niekedy aj využívať?Ak sa presadenie týchto záujmov nerobí na
úkor spoločných, ako je zaistenie mieru a bezpečnosti, fungovanie medzinárodného
práva a podobne, tak to treba vziať na vedomie. Aj to je forma medzivládnych
aktivít.Existujú v rámci OSN nejaké stále koalície štátov? Dá sa
hovoriť o rozpore či odlišnom vnímaní chudobných a bohatých
krajín?Určite áno. Napriek všetkým ostatným rozdielom, napríklad
v otázke nukleárnych zbraní, napriek obchodným vojnám medzi kontinentmi, jedným
z najväčších rozporov ovplyvňujúcich diskusiu aj v mnohých iných otázkach
medzinárodného života, je práve rozdielne postavenie, rozdielne názory
chudobnejších a bohatších krajín, rozvojových a vyspelých. Ovplyvňuje to väčšinu
tém. V čom sa to prejavuje napríklad teraz?Jedno
z najzložitejších a najcitlivejších rokovaní, ktoré som ako predseda Valného
zhromaždenia viedol, bolo na tému "integrovaného a koordinovaného mechanizmu".
Ako som už povedal, bolo sa na ňom treba dohodnúť, aby sa mohli realizovať
závery všetkých summitov OSN, vrátane najdôležitejšieho, a to Deklarácie Milénia
2000. Tá obsahuje osem veľmi konkrétnych rozvojových cieľov. Takmer do poslednej
chvíle to vyzeralo, že sa tie štáty nezhodnú takmer na ničom. Nakoniec sa
kompromis podarilo nájsť. Mnoho diplomatov to pokladalo za veľký úspech českého
predsedníctva. Samozrejme, tento kompromis mnoho vecí nerieši. No vytvára
možnosť, že v novovytvorenom partnerstve sa postupne budú riešiť. Dôležité je i
samotné politické prihlásenie sa bohatých štátov k nutnosti, potrebe, financovať
rozvojovú politiku. A na druhej strane prihlásenie sa rozvojových krajín k istej
forme monitoringu, kontroly. Netvrdím, že problémy sa podarilo vyriešiť. No je
to prielom. Vytvoril sa rámec, v ktorom to možné bude. A nezhoda by znamenala
spochybnenie záverov všetkých tých obrovských a drahých summitov v Doha a
Johannesburgu a podobne. A to by bolo spochybnením úlohy OSN omnoho väčšmi než
vojna v Iraku. Zmysel multilaterálnej organizácie je totiž v schopnosti
preklenúť rozpory a vytvoriť mechanizmus dlhodobej spolupráce na konkrétnych
projektoch, ktoré by mali viesť k potlačeniu chudoby, prístupu všetkých ľudí k
vode, vzdelaniu a podobne. Súvisí to nejako s udržaním
mieru?Sú to spojené nádoby. Ak by sa to nepodarilo a existovali
by oblasti, v ktorých by tieto problémy ostávali dlhodobo neriešené, vznikalo by
obrovské napätie. Extrémna chudoba, epidémia, frustrácia z neexistujúcej pomoci,
pocity bezmocnosti, kombinované s dlhodobo neriešenými politickými problémami,
ako napríklad situácia na Strednom východe, vytvárajú živnú pôdu pre hnev,
frustráciu, od ktorých je len krok k radikálnym, fundamentalistickým náladám, z
ktorých sa rodí terorizmus. Pre mňa boj proti medzinárodnému terorizmu, boj za
prevenciu medzinárodných konfliktov a boj proti extrémnej chudobe, za prístup k
základným zdravotným službám a vzdelaniu, boj proti extrémnej netolerancii,
predstavujú spojené nádoby. A v tom je práve zmysel organizácií, ako je
OSN.Keď sa však človek pozrie na bezpečnostné stratégie krajín --
nielen USA, ale aj európskych -- často vnímajú tieto hrozby, ako by mali len
vojenský aspekt. A teda sa s nimi dá vysporiadať len vojenskými
prostriedkami...Som hlboko presvedčený, že to tak nie je. Keď už
to má vojenský aspekt, je takmer neskoro. Je to vplyv neriešenia ekonomickej,
politickej, sociálnej dimenzie problémov. Práve nimi by sa malo zaoberať Valné
zhromaždenie. Vojenskými otázkami sa zaoberá Bezpečnostná rada.
Nie je práve toto hranica, za ktorú americká unilateralistická
politika nevie prejsť? Dokáže na problémy reagovať, potláčať ich vojenskými
prostriedkami, no ich korene nevie postihnúť. Dostáva sa tým do uzavretého
kruhu.Samozrejme.Pred chvíľou ste povedali, že
vytvorené mechanizmy "by mali" riešiť globálne problémy. Skutočne veríte, že ich
vyriešia? V OSN bolo prijatých niekoľko rezolúcií o rozvojových dekádach, po
rozpade bipolarity všetci očakávali krásnu dobu, v ktorej sa nik nebude zaoberať
výrobou zbraní hromadného ničenia, ale reálnymi problémami. Napriek tomu je
napríklad subsaharská Afrika chudobnejšia, ako bola pred desiatimi rokmi.
Veríte, že sa podarí nájsť riešenie práve teraz?Súhlasím s tým,
že po skončení studenej vojny prevládla veľká eufória, nádej, že teraz sa veci
začnú skutočne riešiť. Ukázalo sa to ako veľmi nerealistické a naivné. Problémy
sú iné, no o nič menej zložité. Trvalo určitý čas, kým si to mnohí politici
uvedomili. Stalo sa tak niekedy v polovici 90. rokov. Súhlasím tiež s tým, že
situácia sa nijako podstatne nezlepšuje, v niektorých aspektoch, pod vplyvom
takzvanej globalizácie, je dokonca horšia. Globalizácia spôsobila prehĺbenie
priepasti medzi bohatými a chudobnými krajinami. Pre mňa však z toho nevyplýva,
že globalizácia je niečím zlým, čomu sa treba brániť. V prvom rade by to bolo
nezmyselné. Je súčasťou reality, v ktorej žijeme. Navyše, nemyslím si, že sama
osebe je úplne negatívna. Treba však vnímať aj sociálne dosahy a vytvoriť
mechanizmus, ktorý by tie negatíva minimalizoval. V rovine hesiel by som to
nazval: Globalizáciu kapitálu, ktorá je nezvratná, treba kombinovať s
globalizáciou sociálnej spravodlivosti. Konkrétne sa to potom musí premietnuť do
jednotlivých regiónov, pre každú krajinu špecifickým spôsobom. A na to
multilaterálne organizáciu sú. Ako dlho však bude treba
čakať?Vôbec si nemyslím, že sa to stane rýchlo a nie som ani
ochotný zaručiť, že to bude určite. No aj na základe deviatich mesiacov práce v
OSN, môžem povedať, že existuje veľká politická vôľa riešenie nájsť. Nebude to
však nijaký veľký prielom, kvalitatívna zmena z jedného dňa na druhý. Pôjde to
veľmi ťažko, veľmi pomaly a krok po kroku. Multilaterálna organizácia ako OSN
musí zdokonaliť systém kontroly toho, čo sa deje, a zároveň vytvárať nátlak na
národné vlády, aby záväzky, ktoré prijali, skutočne realizovali. Nepodarí sa to
občasnými konferenciami. Musí existovať permanentný monitorovací systém, ktorý
musí obsahovať aj mechanizmy nátlaku na národné štáty. Nie som prehnaný
optimista, ale opatrným optimistom som. Existuje pomerne jasné uvedomenie si
rozsahu nebezpečných rozmerov problému i toho, že neriešenie všetko len zhorší.
Dnes už nie je možné ignorovať problém len preto, že je veľmi ďaleko. Je jedným
z dôsledkov globalizácie, že každá z kríz sa postupne premietne do všetkých
častí sveta. Je teda v záujme všetkých zabrániť im a riešiť ich v zárodkoch. To
pred niekoľkými desiatkami rokov nebolo. Konflikty boli často uzavreté,
regionálne. Prejdime k osobnejším otázkam. Zástupca českej
republiky sa dostal na takú významnú funkciu v OSN po prvýkrát. Napriek tomu,
napriek všetkým zložitým otázkam, ktoré organizácia musí riešiť, sa v Čechách v
súvislosti s vašou osobou hovorilo predovšetkým o kauzách, ktoré v porovnaní s
globálnymi problémami môžu vyzerať zbytočne. Ako to vnímate?Veľmi
ma mrzí, že musím konštatovať, že ste pravdivo popísali realitu. Aj skúsení
diplomati pôsobiaci v OSN dlhé roky poukazujú na to, že vo väčšine prípadov
krajina, ktorej občan je zvolený za predsedu Valného zhromaždenia OSN, to
považuje za veľkú prestíž. A tímu predsedu potom aktívne pomáha. Diplomati si,
samozrejme, všimli, že v prípade Českej republiky to tak nie je. České médiá sa
zaujímajú najmä o rôzne moje kauzy, z ktorých je veľká väčšina zmätkom
skreslených informácií, špekulácií a podobne. V porovnaní s globálnymi
problémami, ktorými sa české predsedníctvo zaoberá, sú skutočne okrajové.
V čom vidíte dôvod?Môže to byť spôsobené aj
vysokým nezáujmom o OSN. Keď sa pozriete na počet článkov zaoberajúcich sa
problematikou OSN, zverejnených v českých médiách počas českého predsedníctva,
je to minimum. Nízka je i kvalita znalosti fungovania OSN -- a to nielen medzi
obyčajnými ľuďmi, čo je pochopiteľné, ale i medzi novinármi, politikmi,
poslancami. To je určite škoda. Musím konštatovať, že za deväť mesiacov, čo
pôsobím vo funkcii, sa na problematiku OSN a českého predsedníctva pýtalo
napríklad omnoho viac slovenských ako českých novinárov. Kvalifikovanejšie
otázky som dostával v krajinách ako Austrália a Japonsko než tu v Prahe. A to
sem chodím pravidelne na každé zasadnutie parlamentu, ktorého som členom.
Prečo ten nezáujem?Sám si kladiem túto otázku.
Tesne pred vami som asi dve hodiny hovoril s inou novinárkou. Väčšina jej otázok
sa týkala spomínaných káuz, vracala sa dokonca k absurdnému obvineniu ešte z
roku 1991, že som spolupracoval s ŠtB. Napriek tomu, že dva nezávislé české súdy
toto obvinenie odmietli. Problematika OSN ju vôbec nezaujímala a vôbec nebola
výnimkou. Prečo je to tak, to neviem. Môžem len konštatovať, že rôzni ľudia v
mojom okolí ponúkajú rôzne vysvetlenia -- od obyčajnej ľudskej závisti, až po
nechuť väčšiny českej tlače k politikovi, ktorý sa definuje viac ľavicovo.
Navyše je bývalý disident, tí tu nie sú veľmi populárni, ale aj bývalý emigrant
a tí už vôbec nie sú populárni. A mnohí novinári uverili tomu, čo napísali iní
novinári. Často sa mi stane, že nejaký žurnalista napíše nejaké pomerne absurdné
obvinenie a potom si v iných novinách prečítam, že tá úvaha je pravdivá, lebo to
napísali iné noviny. Ako človeka, ktorý bol na Západe profesionálnym novinárom
dvadsať rokov, ma tento mechanizmus zaráža. Špekulácia novinára sa berie ako
preverený, objektívny fakt.Plánujete po ukončení mandátu vo
Valnom zhromaždení OSN nejaký väčší návrat na českú politickú
scénu?Čomu hovoríte väčší návrat? Nijaký väčší návrat neplánujem.
Som poslancom, takže po skončení môjho funkčného obdobia sa vrátim a budem sa
usilovať byť aktívny v Poslaneckej snemovni, zvlášť v zahraničnom výbore,
ktorého som členom. Zahraničná politika je odbor, ktorý ma nesmierne zaujíma,
baví ma a myslím si, že mu rozumiem. Inak väčší návrat
neplánujem.Môže predchádzajúca otázka nejako súvisieť s
nadmernou medializáciou vašich káuz?Domnievam sa, že akási obava,
že by som mohol plánovať väčší návrat, je jedným z dôvodov, prečo mám terajšie
mediálne problémy. Tie pominú, keď uvidia, že nič také neplánujem. Budem pôsobiť
v rámci svojho poslaneckého mandátu.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |
