Včera som dostal e-mail s touto vetou: "Milý priateľu, už dlhšie som od Vás nedostal žiadne správy. Čo je s Vami?"

Odpoveď je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ja sa snažím robiť "vedu", nuž a s vedou nemožno spájať emócie. Pri vedeckej práci emócie musia ísť bokom.

Emócie sú dokonalým zdrojom pre tvorbu umelcov, pretože na svojich kypiacich bublinkách emócii dokážu vyniesť na slnko sveta aj tie najdrobnejšie záchvevy duše vlastnej či cudzej, dokážu ich prifarbiť a zvýrazniť tak, aby zaujali čitateľa či diváka. Emócie sú ako burčiak plný života a elánu premôcť každý "štupeľ".

Vedecká práca je však o niečom inom, je to práca o "istotách". Aj vedec má právo na "bujarí život", aj vedec musí občas "zahorieť a kvasiť", ale v takom období by nemal pracovať. Jeho čas príde keď sa jeho duša upokojí, keď chytí "iskru" tak, ako dobré uležané víno. Nuž aj ja verím, že príde čas keď moje myšlienky budú mať znova pravú a nefalšovanú iskru.

Dnes sa však chcem zamyslieť a popísať to čo je príčinou mojich súčasných emócii teda príčiny môjho mlčania.

Môj súčasný "nestabilný stav" vyvolalo zistenie, že nežijem v "krajine ľudí", teda "homo sapiens", ale žijem v "krajine pštrosov". Pre človeka "homo sapiens" je takéto zistenie "ranou pod pás", pretože jeho vlastná osobnosť i celoživotná práca sa zrazu otrasú v samých základoch.

Je otrasné keď človek zistí, že rozhodujúce slovo v štáte majú pštrosy, keď zisti, že na úradoch sedia pštrosy, keď vedu robia pštrosy, keď našu mládež učia pštrosy a keď pštrosy robia aj verejnú mienku.

Zistenie, že štátne inštitúcie a ich rôznorodý lokaji strkajú pred pravdou a hlasmi z ľudu hlavu do piesku ma doviedlo k myšlienke, že aj náš štát je len jedným obrovským pštrosom stojacím nad človekom a nie zväzkom "homo sapiens". Nuž a po takomto zistení, myslím si, že mám právo, ale aj povinnosť na emócie toho najbublinkovatejšieho charakteru.

Keď som rozposielal e-mailom svoj názor, prečo som proti vstupu do EÚ, tak som poslal len komentár bez číselných podkladov z ktorých tento materiál vznikol.

Predpokladal som, že ľudia ktorí rozhodujú o osude Slovenska či formujú verejnú mienku budú mať záujem o údaje, ktoré hovoria o tom, ako sme žili od roku 1945 a aké vývojové tendencie sú u nás i EÚ dnes.

Zvlášť pred tak dôležitým rozhodnutím, ako je vstup do EÚ "homo sapiens" prejavuje hlad po všetkom čo by rozšírilo jeho obzor, aby sa vyhol omylom pri svojom rozhodovaní.

Aké bolo však moje sklamanie keď prirodzenú vlastnosť "homo sapiens" myslieť na základe faktov preukázali (tým, že požiadali o údaje) radoví občania, ale absolútne chýbala funkcionárom, inštitúciám a masmédiám (až na Britské listy).

Kráľovskú korunu pštrosej krajiny celému prípadu nasadila vrchnosť najvyššia, a to NR SR. Keď som jej poslal čísla napriek tomu, že o ne nepožiadala tak sa mi e-mail vrátil s týmto textom ": Mail odmietnuty/rejected: attachment:Cisla.exe". Zrejme mysleli dopredu a hlavu strčili do piesku skôr, ako by som ich mohol osloviť číslami.

Možno by ma moja vlastná skúsenosť nebola rozladila, ale nebola v tom období jediná pred ktorou "pštrosy" strkali hlavu do piesku. Za všetky možno spomenúť knihu "Odvracená strana Europské unie" z nakladateľstva Paradigma, ktorá svojou faktografiou sa priam núkala do predreferendovej diskusie, avšak nikto s "hláv pomazaných" ju ani len nespomenul.

Keď komunisti zistili, že sa objavil iný názor, ako ich (aj keď ho nezverejnili) tak s ním aspoň verejne polemizovali. Pre dnešných politikov a ich masmediálnych lokajov, je iný názor "vzduchom" a zatlčú ho vlastným mlčaním. Nuž zdá sa, že tato nová forma "mlčanlivej totality" je dokonalejšia než akú používali komunisti. Úprimná vďaka milý priateľ za otázku, ktorú si mi položil.