Koniec 19. storočia. V sibírskej dedinke sa začína písať história škandalóznej a mystikou zahalenej postavy v dejinách ruského národa -- Grigorija J. Rasputina. Človek, pochádzajúci z obyčajnej rodiny by bol možno ďalšou postavou svojej doby s označením ďalší potomok rodnej matičky zeme keby... keby Rasputina neosvietil Duch Svätý. Či už bol tento počin osudu cielený v duchu pomoci ruskému národu alebo nie, Rasputinovi pomohol tento dar aj v bujarom živote, ktorý viedol. Bol len nástrojom nadprirodzených schopností alebo vedome sám tento dar zneužíval?

Šialenec alebo Spasiteľ?

Strhujúci balet v dvoch dejstvách s osemnástimi obrazmi sa začína smrťou Rasputina. Osudom zbitý, postrelený, pomaly umiera pri dvojitom kríži, symbole jeho viery. Ide však len o obraz reminiscencie, pretože, možno netradične, sa na mieste smrti Rasputina začína odvíjať jeho príbeh -- príbeh o viere, bez ktorej by ľudský život len ťažko mohol prežívať lásku, radosť, ale aj utrpenie a bolesť.

Život malého Rasputina prebieha bezstarostne v sibírskej dedinke. Pri detských radovánkach však už hrá v jeho živote významnú úlohu viera. Vidina Panny Márie ho v 28 rokoch privádza do chrámu, kde kľačiaci pod krížom rozpráva kňazovi zjavenie, ktorý pod vplyvom jeho hypnózy a sugescie uverí, že je Spasiteľ. Napriek tomu, že je Rasputin ženatý, má tri deti, opúšťa rodnú dedinu a putuje po rozsiahlej Rusi, uzdravuje chorých a stúpa na rebríčku spoločenského uznania.

Aký bol vlastne Rasputin? Pre ženy symbol sexuálnych radovánok, ktorých si neprestajne užíval počas celého života, pre mužov sok, nechcený a neželaný, pretože mal to, po čom túžili a čom im bral. V jeho vnútri sa určite odohrávalo množstvo výjavov, obrazov, udalostí... Šialenec? Nie, len človek, ktorého viera ako taká sprevádzala na každom kroku -- či to už bola viera v Boha, v rodnú zem, v lásku, aj keď vo väčšine prípadov len tú fyzickú. Rasputin bol aj napriek svojim danostiam v podstate človekom, ktorý azda celý život hľadal samého seba a svoje ja. Nedokázala mu v tom pomôcť ani rodina, ani spoločenská prestíž, ani bohatstvo. Bol vôbec aspoň krátko vo svojom živote šťastný? Možno sa tak cítil práve v okamihoch prežitých v spoločnosti mladého cároviča Alexeja.

Petrohrad v roku 1905

Rasputinovi otvárajú dvere do vyššej spoločnosti liečiteľské schopnosti a tie ho privádzajú aj na dvor cára Nikolaja. Utrápená cárska rodina už v myšlienkach pochováva mladého cároviča Alexeja, ktorý trpí hemofíliou. Pôsobivý obraz duetu liečiaceho Rasputina a cároviča v divákovi vyvoláva priam až hrejivý pocit tejto duševnej prítulnosti dvoch dovtedy cudzích ľudských bytostí, medzi ktorými vzniklo puto náklonnosti práve prostredníctvom viery. Či sa tak stalo vďaka viere Rusputina v uzdravenie cároviča alebo viere v druhú osobu, ktorou bol v cárovičovom srdci Rasputin. To puto, ktoré medzi nimi vzniklo, im obom pomáhalo v ťažkých chvíľach odohrávajúcich sa na cárskom dvore.

Milé dámy, prichádza Rasputin! Len ťažko možno tomu uveriť, ale jeho fyzické zjavenie vďaka jeho schopnostiam spôsobovalo mnohým ženám ťažkosti v sebaovládaní. Áno, stačilo, aby popri vás prešiel, alebo sa na vás pozrel a vaše telo sa rozochvelo neskutočným vzrušením, že ste okolo seba nevnímali ani úžas v tvárach pohoršenej spoločnosti, ktorú v tomto prípade však reprezentovali len muži. Ženy rôznych vekových kategórií, spoločenského postavenia, na cárskom dvore i mimo neho, jednoducho všetky patrili jemu. Rasputin to aj patrične využíval. V jeho okolí nebolo ani jedno ženské pozadie, ktoré by ušlo jeho rukám. Uznanie patrí výkonu baletiek, ktoré to v tomto prípade vôbec nemali ľahké. Predstavte si krehkú baletku, ako sa oddáva sexuálnym radovánkam priamo na doskách SND. Odvážne, a aj pre samotného režiséra to určite nebolo jednoduché.

Život Rasputina na cárskom dvore bol skutočne bohémsky. Peniaze, ženy, alkohol. Všetko sa raz kon-čí -- končí sa aj trpezlivosť niektorých pánov na cárskom dvore. Cár dáva na naliehanie šľachty Rasputina vyhostiť. Cárovič padá opäť do rúk choroby, v krajine však začína vojna a cár odchádza na front. Tieto okolnosti opäť privedú Rasputina na cársky dvor. Lieči cároviča a zároveň kontroluje kroky cárovnej. Akési nadprirodzené spojenie zapríčiňuje, že pod cárovniným vedením štátu ľudia neustále zomierajú. Nespokojnosť ľudí narastá a cárovná sa začína obávať ďalších udalostí. Je presvedčená, že slepo verila Rasputinovi. Toho následne priotrávia koláčmi. Scéna zmietajúceho sa Rasputina sa odohráva na rovnakom mieste, kde sa začal rozvíjať celý príbeh... Výčitky k Bohu, zármutok, zúfalstvo z toho, čo sa stalo celému ľudu. Prečo práve on? Celá Rus sleduje smrť cárskej rodiny. Rasputin z posledných síl odnáša telo mladého cároviča nevedno kam.... Dodnes sa nenašlo. Opona padá. Obecenstvo zostáva ticho. Dramatický záver zamestnal na pár sekúnd myseľ každého diváka. Možno to však spôsobila viera, že všetko sa dobre skončí. Viera, ktorá dávala Rasputinovi silu počas jeho života, sa preniesla aj na diváka.

Osvedčená spolupráca

Tento balet patril dvojici Ján Ďurovčík -- Henrich Leško. Nebolo to tak dávno, čo predstavili svoje muzikálovo-tanečné dielo Cirkus Svet. Po troch mesiacoch priniesli odlišný, vážnejší žáner -- balet. Možno by sa divákovi zdalo, že títo dvaja chlapíci skúšajú všetko, čo im príde pod ruku, ale opak je pravda. Dlhoročná spolupráca prináša svoje ovocie v podobe vzájomného poznania sa v oblasti tvorby. Ďurovčík vie, čo chce od Leška, a naopak. K tomu pridajte kvalitných tanečníkov, osvedčených kostýmových a scénických výtvarníkov Alexandru Gruskovú a Borisa Kudličku a môžete spracovať akýkoľvek žáner.

Sólistovi SND Jurajovi Vasilenkovi, hlavnému predstaviteľovi Rasputina, nositeľovi prestížnej ceny Philip Morris Kvet baletu, ktorá sa na Slovensku už tradične udeľuje pri príležitosti prvej baletnej premiéry v SND, "dopomohol" k oceneniu aj výkon v tomto balete.

Červeno-čierne scénické spracovanie so svetlami sviec, kostýmy bojarov a mužíkov, dynamicky ladená hudba a expresívne vyjadrenia tanečníkov len potvrdili, že aj v balete sa dá rozprávať bez slov. Moderné Ďurovčíkovo ponímanie opäť okorenilo obrazy tohto diela, niektoré sa zdali až priveľmi pocitovo dráždené. Balet môže byť skutočne vďačným žánrom na experimentovanie, pokiaľ však viete, čím ho obohatiť. Tento, vo všeobecnosti vnímaný krehký tanečný útvar sa môže zmeniť na nekompromisné vyrozprávanie osudu človeka. Napríklad takého Rasputina.

Henrich Leško RASPUTIN Pôvodný balet v dvoch dejstvách
Choreografia, réžia a libreto	Ján Ďurovčík
Scéna	Boris Kudlička
Kostýmy	Alexandra Grusková
Premiéra	24. a 25. januára 2003

"Dlho som hľadal tému, ktorá by mi pokus o skok cez prah doby umožnila. Napokon som ju našiel, Je to príbeh nie z tak ďalekej minulosti a ni z tak ďalekého priestoru na to, aby mi bol cudzí. Je to príbeh, ktorý poznačil človeka, rodinu, generáciu jedného národa a čuduj sa svete, nie je to príbeh o láske. Ale o viere, o tom mocnom slovíčku, ktoré je silnejšie ako smrť, moc a láska, lebo bez viery v lásku ani ona sama silu nemá,"

Ján Ďurovčík
foto: Brian Jones

Excentrická postava dejín Ruska Rasputin, mnohými ospevovaná a mnohými zatracovaná a preklínaná, sa stala podkladom pre skupinu tvorcov, predstaviteľov mladšej generácie slovenských umelcov. Choreografa J. Ďurovčíka, odrasteného na ľudovom tanci a muzikáloch, plodného hudobného tvorcu H. Leška, scénického výtvarníka B. Kudličku, ktorý slávi úspechy v Poľsku, a kostýmovej výtvarníčky A. Gruskovej, pre ktorú je táto historická freska návratom k tanečnému žánru.

Balet Slovenského národného divadla
premiéra 24., 25., 30. január 2003

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO