Médiá ako nová politická sila

28. 6. 2010 / Michal Feik, Jaroslav Hrenák

Do očí bijúcim príkladom bola bilbordová kampaň karikaturistu denníka Sme alebo iniciatíva .týždňa, v ktorej vyzývali na "preškrtnutie Fica".

Najmä Sme prinášalo ako na bežiacom páse informácie o škandáloch Smeru-SD. Kampaň vyvrcholila tým, že v predvečer hlasovania uverejnil tento denník svoj pohľad na voľby, ktorý mal formu série monotematických komentárov o tom, prečo je Smer zlý a prečo treba voliť pravicu. Médium, ktoré deklaruje svoju nezávislosť a oháňa sa slobodou tlače, sa tak otvorene postavilo na jednu stranu.

Takéto konanie by mohlo byť ospravedlniteľné, keby recyklovaná alternatíva, ktorú médiá presadzovali, bola z etického hľadiska lepšia ako Smer. Stačí však spomenúť kupovanie poslancov, pochybné financovanie SDKÚ (pre ktoré Mikuláš Dzurinda odstúpil z kandidátky), nahrávku o Gabovi, podivuhodných privatizačných poradcov, kurzovú stratu pri predaji Slovenského plynárenského priemyslu, zbabraný tender na tretieho mobilného operátora, tunel Branisko a ďalšie rôzne kauzy a kauzičky z čias osemročného vládnutia pravice.

Programová prázdnota

Kritika vlády bola pre opozíciu akousi povinnou jazdou, lenže tam sa jej aktivita končila. Opozičné strany nedokázali otvárať v kampani vlastné témy a o ich programoch sa volič veľa nedozvedel. SDKÚ a KDH sa svojou agendou posúvali doľava a navzájom sa predbiehali, kto vymyslí väčšie sociálne lákadlá pre voličov. Líderka SDKÚ-DS Iveta Radičová v debatách s Robertom Ficom prepadla, predseda KDH Ján Figeľ sa nepresadil o nič viac. Rovnako zle bodoval aj Richard Sulík, ktorého v poslednej diskusii radšej nahradil Daniel Krajcer. Skokanom týchto volieb je nepochybne Sloboda a solidarita, hoci prakticky ide o určitú reprízu taktiky Strany občianskeho porozumenia či Aliancie nového občana. SaS vznikla približne rok pred voľbami a dokázala spôsobom a témami osloviť veľkú časť voličov. Liberálny priestor v oblasti ľudských práv im vyprázdnil Fico, ktorý začal loviť v konzervatívnych a národnostných vodách.

Pritom formát SaS nie je na Slovensku ničím novým ani prevratným (v Česku v májových voľbách podobne bodovali Veci verejné). Do povedomia voličov sa dostala referendom so šiestimi otázkami (okrem iných aj o obmedzení cien vládnych limuzín či znížení počtu poslancov), ktoré v čase hospodárskej krízy celkom výstižne odzrkadľovali témy, ktoré sú pre sulíkovcov prioritné.

Populizmus v politike je úplne bežný, zvláštne však je, koľko inteligentných voličov mu sad­lo na lep. Už dnes je jasné, že spomedzi 120 nápadov, ktoré ako svoj program prezentovala SaS pred voľbami, sa uskutočnia iba "neškodné" a umiernené varianty. Odvodový bonus, dekriminalizácia marihuany, registrované partnerstvá či odluka cirkvi od štátu zostanú zrejme len zbožnými želaniami.

Je zvláštne, že druhá najsilnejšia stranav budúcej vláde ustúpila zo svojich požiadaviek tak rýchlo. Buď je Sulík veľmi zlým vyjednávačom, ktorého skúsení politickí harcovníci dokážu vmanipulovať tam, kam potrebujú, alebo je to populista, ktorý to so svojím programom myslí vážne len do okamihu zatvorenia volebných miestností. Alebo platia oba prípady.

Kampaň spoza hraníc

Predvolebnú kampaň na Slovensku ovplyvnil aj nový maďarský premiér Viktor Orbán. Svojou arogantnou politikou, vyťahovaním dvojitého občianstva a revizionistickými deklaráciami odsudzujúcimi Trianon sa snažil nahrať svojmu spojencovi. SMK pod vedením Pála Csákyho však akosi pozabudla, že voľby sa uskutočnia na Slovensku, nie u našich južných susedov. Ignorovanie televíznych debát a konfrontačná kampaň napokon stáli stranu miesto v parlamente.

Naopak, ukázalo sa, že Béla Bugár svojou umiernenou politikou a obsadením kandidátky aj kandidátmi slovenskej národnosti dokázal osloviť veľmi slušné percento voličov maďarskej, aj slovenskej národnosti. Most-Híd pritom svoj volebný program prakticky neprezentoval. Je ľavicový, pravicový, konzervatívny alebo liberálny? Na tom očividne nezáleží.

A to je ďalšia tragédia slovenskej politickej scény. Taký ideologický mišmaš, aký ponúkli politické strany v posledných voľbách, sa len tak nevidí. A to sa väčšina z nich bez mihnutia oka oháňa tým, aké dôležité sú pre všetkých hodnoty a program. Zisk väčšiny mandátov pre pravicu sa u nás s obľubou označuje ako tzv. česká cesta. Hľadanie analógie medzi povolebnou situáciou v Česku a na Slovensku je však účelové znásilňovanie politickej reality. Rozdiel medzi dvoma najsilnejšími subjektmi bol u našich západných susedov menej ako dve percentá, kým u nás takmer dvadsať, pričom Smer-SD získal po rokoch vládnutia počas svetovej krízy takmer 34,8, kým ČSSD v opozícii len 22,1 percenta.

Jedinou paralelou môže byť volebný zisk internetovej SaS. Ukazuje sa, že voliči v oboch štátoch majú v určitých situáciách tendenciu voliť stranu, ktorú ešte nepoznajú. Česká verejnosť si v súvislosti so stranou VV kladie otázku, kto to vlastne je a ako je riadená a jej slovenská kópia, SaS, nie je na tom o nič lepšie. Liberálni nováčikovia v poslaneckých laviciach budú musieť medzi sebou absolvovať zoznamovacie kolo.

Nepresné odhady a prekvapenia

Exit polly, ktoré priniesli po zavretí volebných miestností dve najznámejšie agentúry na výskum verejnej mienky, sa podstatným spôsobom ochýlili od reality. Nedokázali správne predpovedať ani to, ktoré subjekty prekročia päťpercentný prah potrebný na vstup do Národnej rady SR.

Hovoriť pri takejto šesťpercentnej "štatistickej odchýlke" o fenoméne skrytého voliča Smeru je absurdné. Keďže predvolebné prieskumy ukazovali preferencie Ficovej strany 32 až 39 percent, konečný výsledok nemohol nikoho prekvapiť. Voliči totiž takú podporu najsilnejšej vládnej strane dlhodobo deklarovali. Faktom však zostáva, že veľkolepé volebné štúdiá v televíziách boli iba mlátením prázdnej slamy.

Moderátori povolebných diskusií sa lídrov politických strán často pýtali, čo ich v súvislosti s výsledkami volieb prekvapilo. Za najväčšie prekvapenie možno paradoxne považovať to, že ani niekoľko dní po 12. júni nevieme s istotou povedať, koľko politických subjektov bude tvoriť nový parlament.

Odpovedať na otázku, čo je to vlastne SaS, si dnes netrúfajú ani politológovia a renomovaní analytici. Zdá sa, že aj Richard Sulík sa touto "treťoradou" otázkou začal zaoberať až po vytriezvení z opojenia volebným úspechom. Ešteže riešenie tohto rébusu nie je aktuálne. Aspoň do chvíle, kým bude "Riško držať balónik". Svoje skupinky má v poslaneckom klube aj Béla Bugár, ktorý po rokoch vytiahol na svetlo sveta štyroch politických mohykánov z Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Voľby tak dali odpoveď na otázku, kedy sa môže politická strana, ktorej členovia sa zmestia do autobusu a ktorá má voličský potenciál blízky nule, ocitnúť v zákonodarnom zbore. Stačí sa nalepiť na stranu, ktorá má šancu dostať sa do parlamentu.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout