Tradičná izraelská pravica, reprezentovaná najmä stranou Likud, presadzuje myšlienku "veľkého Izraela". Podstatné je zachovanie čo najväčšieho územia, a tomu sa podriaďuje aj otázka mieru s Palestínčanmi. No pre novú pravicu, zosobnenú v úspechu Liebermana, je omnoho dôležitejší "etnicky čistý" Izrael. Za hrozbu neoznačujú len Palestínčanov, ale aj vlastné arabské obyvateľstvo. Nezodpovedná, radikálna rétorika nerobí z Liebermana najlepšieho partnera pre mierové rokovania. No faktom je, že na rozdiel od tradičnej a náboženskej pravice neodmieta za každú cenu územné ústupky. Súčasťou palestínskych území sa majú podľa neho stať aj izraelské mestá s arabskou väčšinou pri hranici Západného brehu. Samozrejme, výmenou za inú palestínsku pôdu.

Lieberman je tak príkladom toho, do akej miery sa myšlienka vytvorenia dvoch štátov -- Izraela a Palestíny -- zakorenila v izraelskom politickom mainstreame. S výnimkou náboženských krajne pravicových strán ju akceptuje väčšina pravej strany politického spektra, centristických síl i toho, čo zostalo z izraelskej ľavice. A čo je najdôležitejšie, aj väčšina občanov. Zdá sa však, že Izrael sa blíži k minimálne rovnako zásadnej diskusii -- o vlastnom charaktere.

Hoci sa na to často zabúda, Izrael nie je etnicky jednotný štát. Má početnú arabskú menšinu, ktorá je čiastočne integrovaná do politického i spoločenského života, no o skutočne multikultúrnej spoločnosti hovoriť nemožno (z pohľadu príležitostí, ktoré arabská menšina má, i toho, ako ju vníma väčšinové obyvateľstvo). Ak by sa z izraelských Arabov mal stať vnútorný nepriateľ, nebude to tragédia len pre túto menšinu, ale aj pre Izrael samotný. Takto získaná bezpečnosť by bola iluzórna. A s hroznými dôsledkami xenofóbnych snáh o "etnickú čistotu" majú Židia vlastné, tragické historické skúsenosti.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO