O čom hovoria prieskumy

Prieskumy verejnej mienky týždeň pred voľbami hovoria o tom, že Obama má vo vzájomnom porovnaní pred McCainom náskok, v priemere podstatne prevyšujúci 5%, na základe niektorých prieskumov dokonca aj 10%-nú hranicu. Môžu však prieskumy vyhrať voľby? V zásade platí, že vďaka svojej propagandistickej funkcií áno, no závisí na konkrétnejších okolnostiach či tomu, kto v nich vedie, alebo tomu, kto v nich ťahá za kratší koniec. Podstatným faktorom je faktor mobilizácie voličov. Technológia ktorá umožnila vyhrať voľby tomu, kto v prieskumoch voľby "prehral", bola použitá práve Američanmi platenými, resp. riadenými organizáciami ("think-tankami" i médiami) na Slovensku v roku 2002. Po štyroch rokoch všeobecne neobľúbenej Dzurindovej neoliberalistickej vlády -- spojenej so všeobecným politickým znechutením spoločnosti -- skoro každý bežný občan celkom legitímne očakával, že vláda vo voľbách prehrá. Tomu spoľahlivo nasvedčovali i prieskumy verejnej mienky. Napriek tomu, že zdanlivo sa to prieči "zdravému rozumu", tieto výsledky prezentovali i vyložene režimné, či "Dzurindovské" masmédiá a organizácie, ktoré tvorili jadro celého mediálneho (i politického) systému. Práve vytvorenie tohto "pohodového" pocitu však viedlo k tomu, že značná časť -- inak politicky znechutených -- "protestných" voličov sa volieb nezúčastnila a výsledok volieb bol nakoniec "prekvapujúci". Tu treba dodať, že tento krok nebol tým podstatným, ktorý umožnil vyhrať voľby v podstate nelegitímnej vláde, jej reprodukciu a tým dokončenie programu neoliberalistickej transformácie spoločnosti i politického systému -- bol ním rovnako prekvapujúci, ako nepochopiteľný rozpad silnej opozičnej strany nedlho pred voľbami, ktorý viedol k tomu, že minimálne 10% voličských hlasov prepadlo. Spomínané "čarovanie" s prieskumami bolo tuná len pomocným a psychologickým faktorom, no ako sa ukázalo, dosť účinným. Ostatné faktory mocenského systému ponecháme mimo rámca analýzy... Ak premietneme túto logiku na situáciu v USA, potom vytvorenie vyložene "protestnej" politickej situácie (nomináciou kandidáta odporujúceho silne zaužívaným volebným stereotypom, teda takého ktorého volia ako "menšie zlo") v spojení s vytvorením takejto "pohodovej" atmosféry -- u politicky znechutených voličov -- môže viesť k analogickému výsledku. Nehľadiac na to, či už tieto faktory máme vnímať ako náhodné, alebo nie náhodné. Prieskumy teda v takej situácií aká je dnes v USA vôbec nemusia byť odrazom politickej "reality" -- iba verejnej mienky.

Háčik celej volebnej, či politickej situácie v USA vlastne spočíva v tom, že jedna z dvoch reálnych strán, ktoré nominovali kandidáta, postavila kandidáta, ktorý je v príkrom rozpore so zaužívanými volebnými stereotypmi v USA, teda zjednodušene povedané "nezvoliteľného" kandidáta. Čo pripomína spôsob ako pomôcť víťazstvu iného kandidáta i napriek tomu, že za ním stojace zoskupenie a politika ktorú reprezentuje, trpia nepopularitou až nelegitimitou.

Voľby a systém

Volebný systém, ako podsystém politického systému USA, je nutné definovať vecne: Nejde o systém, ktorý by vpustil dovnútra niekoho iného, ako spomínané dve strany, pričom tieto strany majú k sebe ideologicky (i inštitucionálne -- štrukturálne) mimoriadne blízko. Ide vlastne o systém tzv. korporatívnych strán, t.j. stranícky oligopol. V danom prípade úzko inštitucionálne naviazaný: teda zhodné (štrukturálne) vstupy i (ideologické) výstupy. Stranícka príslušnosť potom nie je v zastupiteľských orgánoch až taká podstatná, kongres sa delí skôr podľa určitých "lobby"-- zoskupení reprezentujúcich záujmy rôznych častí administratívne /ekonomického aparátu krajiny. Z týchto dôvodov býva politický systém USA niekedy označovaný aj ako "systém jednej strany rozdelenej na dve". O kandidátoch na prezidenta prípadne iných kandidátoch sa v takýchto podmienkach môže rozhodovať vo voľbách, ale i "konsenzuálne" -- politickou dohodou ktorá určí víťaza volieb "zhora". Teda voľby môžu byť súťaživé -- v rámci, v ktorom sa takýmto spôsobom rozhoduje politický spor medzi zoskupeniami -- i prakticky výlučne "potvrdzujúce". Ako čisto potvrdzujúce sa voľby často realizujú do Snemovne reprezentantov (parlamentné voľby) -- kde kandiduje v rámci jednomandátového obvodu iba jeden kandidát -- ako výsledok dohody medzi dvoma politickými stranami v rámci tohto amerického "národného frontu". Táto analógia môže byť práve tu a teraz ideologicky nevhodná, no vo vecnej rovine nie je prehnaná ani trochu -- i v rámci NF bývalo postavených niekoľko kandidátov v obvode.

Výsledok prezidentských volieb -- tak ako aj iných volieb -- je teda vždy výsledkom dohody v rámci amerického vládnuceho zoskupenia, minimálne do tej miery, že je určené, ktorá z dvoch osôb bude prezidentom USA, čo však nevylučuje dohody konkrétnejšieho dosahu, podobne ako sa to realizuje pri voľbách do Snemovne. Bez zachádzania do špekulácií, ako jeden z možných variantov príčin zvolenia jedného konkrétneho kandidáta je nutné vziať i politickú dohodu -- bez ohľadu na to, či sú strany tejto dohody rovnocenné, alebo ich pozícia celkom rovnocenná nie je (ideálne prípady nakoniec neexistujú), a teda proces by bolo možné -- i v tomto úzkom obsahovo-inštitucionálnom rámci -- vnímať ako niekoho presadzovanie. Zaujímavú analýzu možných príčin a okolností zvolenia nového prezidenta USA predstavil Gilbert Achcar v rozhovore pre Ch. Á. Udryho zverejnenom na www.zmag.org. Ako medziiným uviedol: nástup Bushovej vlády a akceptácia jej nástupu (i napriek zjavne nelegitímnemu spôsobu jej nástupu) zo strany vládnucej triedy "Vyjadruje dôležitý fakt: kľúčové sektory americkej buržoázie boli v prospech ofenzívy v regióne Zálivu... Samozrejme, že kontrola nad týmto regiónom bola kľúčovým prvkom pri akceptácií kváziuzurpácie moci týmto kabinetom." Inak povedané, rozhodujúci inštitucionálni aktéri amerického systému moci -- reprezentujúci rozhodujúcich sociálne politických aktérov -- prijali tento ideologický program. Pritom dôležité bolo podľa Achcara aj to, že do tejto "generálnej línie" spočiatku zahrnuli i ostatných inštitucionálnych aktérov, teda v rovine vzťahu medzi dvoma (čo ako podobnými) stranami -- zahrnutie i demokratov. Zárukou rešpektu voči dvojpartajnej dimenzií zahraničnej politiky mal byť Colin Powell, ako štátny tajomník. Po 11 septembri líniu pritvrdili a ako konštatuje odborník: "Bushova vláda skoncovala s dvojpartajnosťou americkej zahraničnej politiky." Treba dodať, že v USA závislých na vonkajších zdrojoch a vplyve je kľúčovou i primárnou práve zahraničná politika.

Americký Gorbačov, alebo Brežnev?

Ako konštatuje ďalej, úlohou nasledujúcej vlády bude práve náprava "škôd" spôsobených Bushom, vrátane napravenia ideologického obrazu USA, ktorý je pod úrovňou z čias agresie vo Vietname. Znamená to ideologickú konfrontáciu s Ruskom v záujme ochrany "slobody a demokracie" pre Európu -- čo iste zahŕňa vykreslenie Ruska ako "neslobodného a nedemokratického". "Washington sa stále utvrdzuje v skutočnej pozícií svetovládcu. A to je to, z čoho sa nasledujúca vláda bude snažiť ťažiť znovu...", ťažiac z "jemnej sily", alebo proste ideologickej prevahy. Pokiaľ ide v tejto súvislosti o výber Obamu "za prezidenta", podľa Achcara "Dominantné ekonomické kruhy stále doliehajú veľkou váhou na výber politického kabinetu, ktorý sa realizuje nielen prostredníctvom finančných zdrojov a ich sietí, ale aj cez masmédiá, ktoré predstavujú celkom určite detereminujúci faktor... Takže, prečo Obama? Podľa mňa, nápravu škôd spôsobených Bushovou vládou môže umožniť dôkladná a radikálna zmena tváre, zmena imidžu USA: Imperializmus s "čiernou a ľudskou tvárou" môže napraviť obraz, ktorý tak veľmi utrpel katastrofou Bushovej vlády. ... Majoritné sektory americkej dominantnej triedy cítia potrebu rekonštruovať reputáciu krajiny. Osobnosť ako Barack Obama môže umožniť túto premenu... Toto je veľmi dôležité z pohľadu jemnej sily." Vonkajšou politickou podobnosťou však paralela s Gorbačovom končí: ako tvrdí Achcar, ide len o rétoriku, ktorá sa nedá porovnať ani s "pokrokovosťou" F.D. Roosvelta v 30. rokoch, ktorá zároveň držala v šachu reálnu sociálnu opozíciu voči režimu. Dnes takáto neexistuje. "V srdci vládnucej kapitalistickej frakcie nie je žiadne vážne znepokojenie. Niekto ako Obama môže byť jednoducho výhodný pre americké záujmy, pretože ak by sa ultrareakcionársky kurz Bushovej vlády utvrdil vo zvolení Johna McCaina, Spojené štáty ponárajúce sa čoraz hlbšie do úpadku by symbolizovala gerontokratická figúrka á la Brežnev." Toľko Achcar.

Tento "Achcarov" variant vlastne predpokladá, že došlo k dohode na vynovení úradu prezidenta o trochu "ľudskejšiu" tvár, pričom, jednoducho povedané, je úplne jedno, ktorá strana ho -- pro forma -- nominovala, pretože aj tak sú obe rovnaké. Ide o kolektívnu dohodu v rámci straníckeho oligopolu. V jednom sa dá s Achcarom iste súhlasiť: voľby sú vecou dohody a v situácií aká vznikla v USA po tom, ako nabehli na pomerne dlhodobé ideologické strategické plánovanie (projekt pre 21. storočie) to ani inak byť nemohlo. Buď neokonzervatívci prijali Obamu ako prijateľnú "nálepku" pre formálne "poľudštenie" svojho programu -- a "všetci" aktéri prijali túto líniu (na čo ukazuje i Achcar)... Alebo ... Vznikla situácia systému s de facto vedúcou úlohou nejakého subjektu -- v tomto prípade dokonca aj v rámci takého úzkeho straníckeho systému ako je v USA -- ktorú aktéri prijali ... tak, ako aj v iných systémoch s de facto(!) vedúcou úlohou, ktoré aktéri akceptovať museli -- inak by neboli možné... Bol by to logický výsledok potreby inštitucionalizácie určitého dlhodobého programu. Preto sa dá predpokladať, že druhý variant vôbec nie je až tak nepravdepodobný. Jeho nerealizácia by nič nezmenila na inštitucionálnom pozadí systému -- hoci jeho realizácia by už naozaj nikoho nenechala na pochybách o tomto inštitucionálnom pozadí.

Hoci v poslednej dobe sa v dôsledku mediálnych správ vytvára dojem, že pravdepodobným novým prezidentom USA je Obama, je možné i to, že tento dojem nie je celkom presný. Aj pre "prezidenta Obamu" aj pre "prezidenta McCaina" existujú dôvody zodpovedajúce realistickej analýze funkcií, ktoré plní a musí plniť politický -- a tým aj volebný -- systém v USA. V prípade, že by sa prezidentom stal černoch, znamenalo by to zdanlivo veľký socio--politický posun, a nesporný posun pokiaľ ide o imidž prezidenta. Druhý prípad by nespochybniteľne vypovedal o vývoji inštitucionálneho systému v USA, čo by bol z hľadiska politickej technológie krok na pohľad menej "brilantný", no možno opatrne predpokladať, že je to najmenej tak pravdepodobný variant ako ten prvý. Vôbec nie je vylúčené, že výsledok volieb v USA bude "prekvapujúci" -- práve v tomto zmysle. Hoci viac povedia až voľby.

Autor je politológ.