Muži a ženy mali žiť spoločne v rovnosti a slobode, komunity mali spájať spoločná etika a občianska zodpovednosť a politikov a byrokraciu mali v riadení svojich životov nahradiť ľudia. Všetko sa zdalo byť také jednoduché. Štát zanikol a nasledovať mali už len samé dobré veci.

Neuskutočnené predstavy

Postupom času sa ukázalo až tragicky jasné, že nič z toho sa nepodarí uskutočniť. Pod váhou spoločenských síl, ktoré boli silnejšie ako morálne predstavy disidentov, nové hierarchie nahradili staré, komunitu vystriedala konkurencia a prudký nárast cien spojený s nezamestnanosťou vrhol ľudí do priepasti chudoby; štátnu byrokraciu, privatizáciou spoločenského života do vrecák zahraničných kapitalistov a domácich oligarchov, nahradila súkromná byrokracia a sny disidentov o priamej, participatívnej, „antipolitickej politike“ sa vyparili v horúčave obyčajného, korupčného politikárčenia, ktorého pôvodcami boli často samotní bývalí antipolitici.

Vo svojom diele Moc bezmocných z roku 1978 sa Václav Havel jednoznačne vyjadril, že hlavným globálnym problémom nebol komunizmus, ale „technická civilizácia“. V roku 1984 Havel zdôraznil: „Žiadna chyba by nemohla byť väčšia ako... nepochopenie toho, čím sú totalitárne systémy v konečnom dôsledku: vypuklým zrkadlom celej modernej civilizácie a krutou, možno konečnou výzvou na nové globálne usporiadanie sebaporozumenia tejto civilizácie... Vôbec nie je také dôležité, či kvôli bydlisku konfrontujeme manažéra zo Západu alebo byrokrata z Východu“. (Vydané v angličtine v Civil Society and the State, ed. John Keane, s. 389...392. – No error could be greater than...that of a failure to understand the totalitarian systems for what they ultimately are: a convex mirror of all modern civilization and a harsh, perhaps final call for a global recasting of that civilization’s self-understanding...It really is not all that important whether, by accident of domicile, we confront a Western manager or an Eastern bureaucrat” –“Anti-Political Politics”) Táto perspektíva nebola univerzálna. Jednotliví disidenti uskutočnili svoj osobný prechod ku kapitalizmu v rôznom čase v priebehu 80. rokov a začiatkom 90. rokov. Bolo však symptomatické, že až v r. 1990 Jana Petrová, ktorá sa neskôr stala hovorkyňou ultrakapitalistického premiéra Václava Klausa, povedala: „Keď na Západe zistili, že sme zvrhli komunistov, mysleli si, že prevezmeme americký systém. My však nechceme ani komunizmus, ani americký kapitalizmus, ale tretiu cestu... Keď to Západ konečne pochopí, bude prekvapený a možno aj nami inšpirovaný.“ (Citát z Stephen B. Cohen, “Czeching Murdoch,” iv The Nation 12. 3. 1990, s. 333.)

Drancujúce ideály neoliberalizmu

Ukázalo sa, že Západ, alebo aspoň západný kapitál, boli naozaj inšpirované: tým, ako horlivo začali noví vládcovia Východu presadzovať ideály neoliberálneho pustošenia, a nie nejakou osobitnou spoločenskou alebo politickou inováciou, ktorú zaviedli. Pojmy ako „morálka“, „demokracia“ a „občianska spoločnosť“ boli zbavené takmer všetkého kritického obsahu, podobne ako pojmy „pracujúca trieda“ a „socializmus“ v rokoch predtým, a stali sa len o niečo viac než nástrojmi ideologického legitimovania.

Nezodpovední zodpovední

Bolo by smiešne volať disidentov na plnú zodpovednosť za vytvorenie tohto klamlivého nového sveta. Môžeme si však položiť otázku, ako vôbec umožnili jeho vznik a prečo sa v mnohých prípadoch aktívne zúčastnili na jeho vytváraní. Je možné, že porážka bola nevyhnutná aj pre vytrvalé disidentské hnutie, ktoré podporovalo (napríklad) Havlove princípy proti „manažérom zo Západu“ i „byrokratom z Východu“. Môžeme si tiež položiť otázku, prečo sa v tomto smere vyvinulo tak málo spoločného úsilia. Takmer všetci si uvedomili, nakoľko sa nová realita odlišovala od toho, v čo verili. Väčšina disidentov sa však obmedzila na jednu z dvoch reakcií: niektorí skonštatovali, že ich pôvodné nádeje boli nesprávne, a začali rázne presadzovať kapitalizmus. Iní sa sklamali a vinu za spoločenské nemoci zvaľovali na osobnú etiku, veriac napríklad, že ľudia si ešte celkom neosvojili novú občiansku morálku alebo že príliš veľa bývalých komunistov narúšalo nový politický proces. Len niekoľko vážených výnimiek, ako napríklad nedávno zosnulý Egon Bondy, dokázali artikulovať to, čo si už dlhšie uvedomovali ľudia mimo disidentských elít: že práve nová kapitalistická politika bola zodpovedná za postkomunistické nepokoje. Prezident Havel si dokonca trúfal konať ako „svedomie“ svojho národa a zároveň využívať svoju moc a autoritu na podporu drancovania svojho národa. (Napr. na úvodných stránkach Summer Meditations.)

Ideály verzus zisk

Niet pochýb o tom, že mnohí disidenti videli v novom spoločenskom poriadku možnosť osobného zisku a zradu disidentských ideálov by sme mohli pripísať ich osobným ambíciám. To však nevysvetľuje, prečo sa to, čo sa udialo, stalo takým významným spoločenským fenoménom. Mohli by sme ísť ďalej uvedomením si (po argumentoch Szelényiho et al. v diele Making Capitalism without Capitalists), že intelektuáli ako skupina mali záujem o nastolenie kapitalizmu v strednej Európe a v tomto prípade mohli úprimne veriť vo svoju nekapitalistickú ideológiu, aj keď tá slúžila záujmom vznikajúcej kapitalistickej triedy. Pravdou však je aj to, že intelektuáli mali záujem aj o vytvorenie existenciálnej utópie podobnej tej, ktorú si vysnili. Disidentskí intelektuáli mali rôznorodé, protikladné triedne záujmy, a aby sme pochopili, prečo sa pohli jedným smerom, a nie tým druhým, musíme sa pozrieť na ich hnutie v širšom kontexte.

Intelektuálske elitářství

Významným faktorom sa stala neschopnosť disidentov vybudovať sociálne hnutia, ktoré by siahali aj mimo ich elitných intelektuálnych kruhov. Až na niekoľko výnimiek (napríklad poľská Solidarita začiatkom 80. rokov pred jej potlačením) disidenti nemali prospech ani z aktívnej podpory širokých hnutí v ich boji proti mocným vonkajším silám, ani z tlaku, ktorý mohli tieto hnutia vyvíjať na myslenie samotných disidentov. Samozrejme, za daných spoločenských podmienok by bolo bývalo ťažké vytvoriť takéto hnutia – aristokratické záľuby disidentov však tomu určite nepomohli (keďže boli presvedčení o vlastnej morálke v porovnaní s otáznou spoluúčasťou más na systéme). Masy ľudí, ktoré v roku 1989 vyšli do ulíc, nikdy nevytvorili silné, nezávislé hnutia. Namiesto toho sa rýchlo vytratili z dohľadu, keď intelektuálne elity splynuli s novými politickými stranami a „občianskymi iniciatívami“, aby prevzali moc nad štátom.

Podľa disidentskej teórie by bolo bývalo logické odmietnuť takúto štátnu moc v prospech decentralizovanej, všeobecnej demokracie, no pri absencii silných sociálnych hnutí nič iné sa nezdalo byť schodné. Keď sa sily z Východu aj zo Zá-padu spojili, aby posunuli strednú Európu smerom ku kapitalizmu s voľným trhom, bývalé disidentské elity sa ako-tak rozkývali. Obyčajní ľudia si ponechali len málo sily na podporu disidentských krokov, proti ktorým by sa postavili inštitucionálne sily na vrchole. A keďže disidenti vykonali len málo konkrétneho na podporu obyčajných ľudí, šance takýchto hnutí sa rýchlo zmenšovali. V konečnom dôsledku, len za veľmi výnimočných okolností sú neelitné skupiny uchvátené čisto procedurálnymi otázkami liberálnej demokracie, ktoré sú jediným významnejším výsledkom zamatových revolucionárov. Ľudia, ktorí zostávajú mimo výšok moci, si veľmi rýchlo uvedomia, že prázdne postupy a občianske práva sú jednoducho také: sú ako „právo“ angažovať sa v prázdnote.

Rozporná bezmocnost

Účasť na širokých sociálnych hnutiach mohla disidentom pomôcť odstrániť to, čo bolo zrejme ich najväčším obmedzením: ich neustále vyhýbanie sa sociálnym aspektom zmeny, ktorú chceli nastoliť. To mohlo niektorých viesť k uvedomeniu si významu spoločenskej organizácie a kolektívnych činov siahajúcich poza osobnú morálku, estetickú rebéliu a individuálne práva. Po roku 1989 sa najradikálnejšie zmeny udiali práve v sociálnej oblasti: rozšírenie hierarchického riadenia privatizujúceho sveta a výmeny tovaru počas celého života.

Na striktne politickej úrovni mohli disidenti úprimne vidieť presun moci od straníckych elít smerom k masám voličov. Na úrovni osobnej morálky sa začalo rozrastať pokrytectvo, ktoré bolo čoraz ľstivejšie a skrytejšie. Z estetického hľadiska sa formálna cenzúra síce obmedzila, oveľa ťažšie však bolo rozoznať trhovú cenzúru. A s očami a srdcom odvráteným od sociálneho aspektu boli disidenti absolútne nepripravení vytvoriť serióznu opozíciu voči tomu, čo po dlhé roky považovali za čosi, čo má len druhotný význam. Podobne ako buržoázni revolucionári v 19. storočí, ktorí boli naozaj prekvapení, keď zistili, že ich politické revolúcie viedli k zväčšovaniu chudoby a ďalšiemu zbavovaniu más ich práv, aj oni boli oslepení a ustrnutí reflektormi kapitálu.

Táto rozporná bezmocnosť však čoskoro otvorila cestu novej fáze postdisidentskej politiky. Do popredia sa dostala nová generácia sebavedomých elít, ktoré sa vracali k disidentským tradíciám, no zdôrazňovali len tie najelitárskejšie disidentské princípy.

Autor píše doktorskú prácu z antropológie na Chicagskej univerzite. Dlhodobo sa zaujíma o vývoj strednej a východnej Európy, strávil niekoľko rokov na Slovensku

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO