Všetko sa to začalo kandidatúrou Johna

F. Kennedyho na prezidentské kreslo v roku 1960. Protestantský kazateľ Billy Graham zorganizoval na podporu republikánskeho kandidáta Richarda Nixona kampaň proti Kennedymu, ktorou sa snažil presvedčiť v politickej geografii tradične nerozhľadených Američanov, že katolík Kennedy bude musieť v prezidentskom úrade uprednostňovať záujmy Vatikánu pred záujmami Spojených štátov. Kennedy na to odpovedal svojou slávnou rečou v Houstone, kde verejne sľúbil, že udrží odluku štátu od cirkvi. K jeho cti treba podotknúť, že Kennedy svoj sľub dodržal mierou vrchovatou.

Prvý úspech fanatických kresťanov – zvolenie Reagana

Grahamova neúspešná iniciatíva bola výzvou pre Jerryho Falwella, ďalšieho protestantského kazateľa, ešte kontroverznejšieho než bol jeho predchodca. „Doktor“ Falwell – sám sa nazýval doktorom, hoc mal iba čestné doktoráty spriaznených univerzít – bol presvedčený antisemita, ktorý tvrdil, že keď na zem príde Antikrist, tak to bude „samozrejme žid“. Antikrist však neprichádzal, a tak si protestant Falwell vytýčil za cieľ bojovať proti všetkým židom a katolíkom, ktorí podľa neho ovládali dokonca aj jeho milovanú republikánsku stranu. V roku 1979 založil hnutie Moral Majority, ktoré najprv pomohlo „presvedčiť“ Ronalda Reagana, aby sa stal odporcom potratov, aby vzápätí práve hlasy Falwellom sfanatizovaných kresťanov, predovšetkým protestantov, rozhodli voľby v jeho prospech. Nie iba preto Reaganov súper Jimmy Carter poznamenal, že hoci on sám je veriaci, je presvedčený, že kresťania Falwellovho typu pôjdu po smrti „rovno do pekla“.

Falwell ako objaviteľ homosexuality Teletubieho

Falwellove politické aktivity sa zvolením Reagana do prezidentského úradu nekončia. Síce si medzitým ešte „odskočil“ k takým dôležitým té-mam, ako je označenie Teletubieho za homosexuála – Kaczynských Poľsko je v tomto len Falwellovým plagiátorom – aby neskôr podporil prezidentskú kandidatúru Georgea W. Busha. Ten ho nesklamal. Okrem toho, že svoje politické rozhodnutia ohľadne Palestíny či vojny v Iraku činil až po božích vnuknutiach od toho Najvyššieho, a potom, ako sa mu údajne Boh prihovoril – za čias Kennedyho nemysliteľná poznámka – Bush podporil financovanie súkromných kresťanských škôl zo štátneho rozpočtu, čím vážne porušil princíp odluky cirkvi od štátu.

Ak by Falwell ešte žil – zomrel v máji tohto roku – celkom určite by nezostal pasívnym ani v budúcoročných prezidentských voľbách. Ešte pred smrťou poznamenal, že dúfa v nomináciu Hillary Clintonovej za Demokratickú stranu. Tvrdil, že iba ona je tým liberálnym „satanom“, ktorý dokáže jeho ovečky opäť zjednotiť. Falwell mal totiž problém – Bushovo zabíjanie v Iraku predsa len niektorým Falwellovým kresťanom trošku prekážalo a hnutie sa štiepilo.

John Edwards kontra kristofašisti

V otázke Hillary sa však Falwell mýlil. Existuje ešte jeden prezidentský kandidát Demokratickej strany, ktorý dnes provokuje Falwellom vyvolených kresťanov viac než Hillary. Je ním John Edwards.

Jednoznačne „najkennedyovskejší“ kandidát si dovolil na otázku, či by bol kresťanským prezidentom, odpovedať, že by bol prezidentom všetkých občanov USA, dokonca aj židov, moslimov ba i ateistov. Dve blogerky, ktoré si najal do svojej kampane dokonca niektorých kresťanských priaznivcov Georgea W. Busha označili za „kristofašistov“. Po rozpútaní štvavej kampane – tentokrát zo strany lídrov americkej katolíckej cirkvi – museli obe blogerky z Edwardsovej kampane rezignovať.

Víťazstvo Hillary by prinieslo falwellovcom finančné straty

Samotná „diabolská“ Hillary nie je pre Falwellových kresťanov takým ideologickým nebezpečenstvom ako Edwards. Hillary je totiž sama úprimne presvedčená veriaca kresťanka, ktorá síce niekedy podľahne pokušeniu veriť, že jej vznešený cieľ robiť dobro svätí prostriedky, ktorými ho dosiahne, ale ona skutočne pozná aj to, čo falwellovským kresťanom chýba – dar pokánia za svoje chyby, či vôbec ochota priznať ich. Nehovoriac už o tom, že nie je presvedčená o výlučnosti kresťanskej viery a odmieta ju zaťahovať do politiky a do svojej politickej kampane. „Som skeptická, ak sa o viere iba hovorí a stáva sa iba nálepkou na aute,“ tvrdí Hillary. Podobne ako Edwards a Obama je za zachovanie legálnosti potratov, pre Falwellových kresťanov je však nebezpečná najmä tým, že by pravdepodobne zrušila všetky finančné výhody, ktoré Falwellovi kresťania získali po nástupe George W. Busha. Hillary by proste trvala na odluke cirkvi od štátu, čím by zrejme nadobro zvrátila úsilie Grahamovej a Falwellovej generácie militantných kresťanov.

Nástup kreacionistov v Republikánskej strane

A bolo by načase. Príliš mocná kresťanská loby už zaťahuje USA do čias stredoveku. Nielenže voličom diktuje, koho majú v mene spasenia svojich duší voliť, oni už do-konca – zatiaľ iba metaforicky – upaľujú Darwinovo učenie. Kreacionizmus – učenie o tom, že človek sa nevyvinul v evolučných procesoch, ale Boh ho stvoril v dnešnej podobe – je v Spojených štátoch na vzostupe. Kreacionisti tvrdia, že až 48 percent občanov USA súhlasí s ich teóriou, i keď seriózny prieskum verejnej mienky v tejto oblasti ešte neexistuje. Ich vplyv sa však naposledy ukázal predovšetkým zavedením učenia kreacionizmu v niektorých školách a súčasne bojom za zákaz vyučovania Darwinovej evolučnej teórie. Nehovoriac už o vzniku Múzea kreacionizmu v Petersburgu, v štáte Kentucky. Dokonca aj traja republikánski prezidentskí kandidáti sú otvorenými zástancami kreacionizmu.

Falwellovi vyvolení v republikánskej kampani

Napriek tomu, že ani McCain a Mitt Romney sa ku kreacionizmu zatiaľ nehlásia, boli by to zrejme oni dvaja, ktorým by Falwell dal svoj hlas zo záhrobia. Falwell, ktorý sa zasadil o Bushovo víťazstvo v primárkach v Južnej Karolíne práve na McCainov účet, sa s McCainom pomeril a ten dokonca v mene získania podpory Falwellových kresťanov predniesol prejav na falwellovej univerzite v Lynchburgu. Sám McCain prehlásil, že sa poučil z kampane v roku 2000 a chce sa vyvarovať chýb, ktorých sa v nej dopustil, keď podcenil vplyv Falwellových kresťanov na výsledok republikánskych primárok. Mitt Romney, napriek tomu, že je mormón – čo je pre Falwellových kresťanov predsa len trošku exotické náboženstvo – sa zas odhodlane hlási k Bushovej tradícii sociálneho konzervativizmu, čo mu vynieslo nečakanú finančnú podporu v kampani.

Giulianiho hlas rozumu

Svetlom v republikánskych náboženských temnotách je Rudy Giuliani, ktorý hrá vyslovene poker, najmä čo sa týka otázky potratov. Slávny newyorský starosta síce opatrne zisťoval, či by nešlo získať nejaké hlasy od konzervatívnej pravice v Republikánskej strane, nikdy však nepoprel svoju podporu zachovaniu legálnosti potratov. „Ja osobne som proti potratom, myslím si však, že štát by do tohto rozhodnutia ženy zasahovať nemal,“ tvrdil Giuliani konzistentne počas celej svojej politickej kariéry. Je pozoruhodné, že ten-to politik, ktorý odmieta podriadiť právo svojmu náboženskému presvedčeniu, je tak ako Kennedy tiež katolíckeho vierovyznania.

Dôsledkom Giulianiho zásadovosti bude zrejme strata podpory konzervatívnych republikánov, zároveň sa tým však Giuliani stáva miláčikom liberálneho republikánskeho krídla a prípadne aj kandidátom, ktorého by vedeli prežuť aj mnohí demokrati, ktorým nevyhovuje príliš ambiciózna a na rozdiel od Giulianiho necharizmatická a upätá Hillary.

Nadej pre tichú intímnosť úprimnej viery

Práve situácia, keď by republikánske primárky vyhral Giuliani a demokratické Hillary či nebodaj nefavorizovaný Edwards, by bola istým začiatkom konca vplyvu generácie militantných kresťanov grahamovsko-falwellovského typu. Bolo by to na prospech tak štátu a práva v USA ako i úprimnej viery ako takej. V súčasnosti sa totiž viera a náboženstvo stali v USA iba politickou marketingovou značkou, ku ktorej je nutné sa prihlásiť, aby kampaň kandidáta mala šance na úspech. Návrat k tichej intímnosti viery, ako to hlásal kedysi John Kerry a dnes Hillary Clintonová, akceptácia ateistov ako plnoprávnej sociálnej a politickej vrstvy, ako to hlása John Edwards, no a predovšetkým odluka cirkvi od štátu, ako to hlásal Kennedy a dnes Clintonová či Giuliani, musia byť v záujme všetkých kresťanov. Teda skutočných kresťanov – nie tých grahamovsko-falwellovského typu, ktorých politické a náboženské vízie sa v princípe nápadne podobajú víziám militantných islamistov Ahmadinedžádovho typu. Militantní islamisti aj militantní kresťania majú rovnaký cieľ – ovládnuť spoločnosť, určovať iným, v čo majú veriť, čo smú a čo nesmú v mene svojej viery robiť, v mene nimi určovanej morálky obmedziť slobodu – proste nastoliť de facto náboženský štát. Ďakujem, neprosím.

Autor pracuje ako Senior Editor agentúry World Business Press Online

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO