Takýto trend sa preniesol aj do slovenských pomerov: ponovembrový vývin a jeho odraz v sociálnej štruktúre rozvrstvil ľavicových voličov tak, že ich natrvalo nemôže objať v náručí žiaden z doterajších subjektov. Ľavicové strany zotrvávajú na prekonanej predstave, že ???poníženým" stačí pripomenúť, ako sú ponižovaní, a oni budú tieto strany voliť už za to, že sa považujú za "ľavicové". Smer sa pred voľbami 2002 vôbec nehlásil k ľavici a vynieslo mu to 13,5 % volebného zisku. V podmienkach, keď došlo k výraznej divergencii životných štýlov, treba vedieť osloviť diferencovanú ľavicovú verejnosť a predložiť jej pútavú politickú ponuku či alternatívny projekt vládnutia. Bez toho to nepôjde.
Na druhej strane bývalí voliči ľavice, alebo aspoň veľká časť z nich, prechovávajú falošnú predstavu o partaji ako o omnipotentnom demiurgovi, ktorý aj v zmenených ekonomických, legislatívnych a mocenských pomeroch dokáže splniť ich očakávania. Pravdaže, bez toho, aby sa sami pričinili o požadovanú zmenu, aby sa adaptovali na rastúce nároky trhu práce, aby držali krok s tempom technologických zmien a rozvíjali svoju kultúrnosť. Sú zaskočení zmenami a paralyzovaní svojimi návykmi silného sociálneho štátu: stále očakávajú, že niekto za nich veci zariadi. Ak sa to politickému subjektu nedarí, pri najbližších voľbách ho opúšťajú alebo čoraz častejšie rezignujú na účasť v politickom živote. Dnes za to všetko platia zhoršujúcimi sa životnými podmienkami.
Ľavicoví politici už dlhší čas lamentujú, že to nie je normálne, keď rastú sociálne problémy, prehlbujú sa sociálne rozdiely a pritom ľavicové strany nemá kto voliť. Je zhoršovanie sa sociálnej situácie na Slovensku realitou a ak áno, ako sa to prejavuje na volebnom správaní sa ľudí?
O náraste chudoby, prehlbovaní sociálnych rozdielov a zhoršovaní životných podmienok dokonca aj stredných vrstiev niet pochýb. Úpadok kúpyschopnosti obyvateľstva priznávajú aj vládne zdroje, vysokú mieru nezamestnanosti nemožno kamuflovať, podobne ani rast kriminality (rabovanie Rómov bolo prejavom zúfalstva). Väčšine obyvateľstva sa v dôsledku zle kalibrovaných reforiem žije horšie. Ale nič z toho sa automaticky nepremení na volebný zisk roztrepanej a oslabenej ľavice. Dôvodov je niekoľko.
Podľa čerstvého sociologického výskumu tretina dospelej populácie SR je spokojná s vývojom a je presvedčená, že sa otvorili sľubné perspektívy plnohodnotného života, prípadne že sa u nás nežije horšie ako u susedov, s ktorými sme vstúpili do Európskej únie, kde nás čaká vyrovnanie životnej úrovne. Vládnymi stranami šírené ilúzie o budúcej prosperite pre všetkých (čo nie sú leniví) sa medzi dôverčivými uchytili len sčasti na základe ich vlastnej úspešnosti, viac je to výsledok cielene formovanej ???mediálnej naivity" (uverila tomu aj časť chudobných dôchodcov). Tento mediálny fenomén sa prenáša aj medzi väčšinovú populáciu a pri absencii permanentne vyvažujúceho názorového protivplyvu sa pred voľbami láme vôľa nespokojného voliča.
Druhý dôvod, prečo ľudia nevolia ľavicové strany, spočíva v tom, že tieto strany nedokážu zaujať pozíciu hodnovernej politickej alternatívy pre vládnutie. Niektoré ľavicové strany doslova sklamali (SDĽ, SDA, SOP, SDSS), iné lákajú voliča demagogickou interpretáciou prežívanej reality (KSS, ĽB, robotnícke strany). Vlastne nedarí sa to ani strane Smer, ktorá si osvojila ľavicovú rétoriku, ale nič praktické zatiaľ nedokázala urobiť (referendum neprešlo, kontranávrh zdravotnej reformy neprešiel dokonca pre vlastnú nedisciplinovanosť). Hyperkritické až hysterické obviňovanie vlády nezodpovedá vkusu ani všetkých nespokojných s jej prácou.
Tretí dôvod neúspechu ľavicových snáh vidím v tom, že nedokáže v systémovej podobe podať verejnosti výklad, čo to tu práve prežívame, prečo sme nespokojní, aké to má príčiny, príp. aké sú východiská z terajšej situácie. Takúto osvetu by bolo treba robiť v období medzi voľbami, a nie počas kampane. Na to však treba mať analyticko-teoretické zázemie, ktoré by saturovalo ľavicovú politiku vierohodnými faktami a projektmi na riešenie problémov života vybraných cieľových skupín obyvateľstva. Zatiaľ bolo všetko iba sporadické a to, čo si politické špičky ľavice priniesli do funkcií, sa skoro vyčerpalo. Pravica je myšlienkovo dobre saturovaná domácimi i zahraničnými koncepčnými pracoviskami.
Ponižujúce spoločenské postavenie teda samo osebe nevedie k preferovaniu ľavice vo voľbách. Musí sa o to pričiniť sama, aby si skyprila pôdu pre svoj volebný zisk.
Zrejme jestvujú aj ďalšie príčiny, prečo ľudia, ktorí evidentne strácajú súčasnými zmenami, nevolia strany, ktoré sa nazývajú ľavicové. Čím vlastne ľavica týchto ľudí strácala, veď to nebola záležitosť jedného mesiaca ani jedného rozhodnutia.
Ponúknem trocha iný pohľad na príčiny straty voličov, než ako sa bežne diskutuje. Všimnite si, že silnú SDĽ najprv (voľby 1994) opustili sklamaní voliči, keď zistili, že im nedokáže uchrániť nič zo starých poriadkov. Boli to hlavne klienti silného sociálneho štátu, na ktorých tvrdo dopadli dôsledky privatizácie, deregulácia a narastajúca nezamestnanosť. Druhú a zrejme najpočetnejšiu vlnu odídencov predstavujú rozčarovaní voliči (rok-dva po voľbách 1998), ktorým sa nepáčilo tápanie a hrubé chyby vedenia tejto strany po získaní podielu na vládnej moci, uhýbanie pred pravicou v koaličnej vláde a sprievodné šarvátky medzi jej lídrami. O široko medializovaných osobných kauzách a zlyhaniach ani nehovorím. Ľavica vtedy zastúpená v koaličnom záprahu stranami SDĽ, SOP a SDSS (tá dokonca vnorená do "modrého" zoskupenia) preukázala, že nie je pripravená koncepčne, ba ani personálne využiť získanú moc v zhode s jej programovými cieľmi. Napokon, do tretice, odchod od ľavicových strán vyvrcholil rezignáciou myšlienkovo trpezlivejších voličov (značná časť inteligencie sa porúčala už skôr), keď sa definitívne presvedčili, že sú to len atrapy politických strán, fungujúce v akejsi kliatbe myšlienkového schematizmu a otrepanej rétoriky. (Stačí sa začítať do posledných čísel Spravodaja SDĽ, aby sme mali predstavu, ako možno formálno-aparátnickým jazykom účinne zahubiť aj poslednú iskru politickej vášne či kreativity.)
Osobne som dospel k presvedčeniu, že napríklad SDĽ je aj po nebývalom volebnom fiasku taká zaujatá vlastným funkcionárskym aktívom a zvyškom aparátu, že stratila ambíciu odznova budovať serióznu ľavicovú stranu s dlhšou politickou perspektívou.
Napokon nemožno obísť ešte jednu hlbinnú príčinu úpadku slovenskej ľavice. Návrat od štátneho socializmu ku kapitalizmu bol veľmi špecifickým spoločenským pohybom, plným rozporov. Analytici poukazujú na rozpornú úlohu, akú zohral štát: pod jeho taktovkou prebehla privatizácia, rodil sa trh i cesta k osobnému úspechu. Teda, kapitalizmus sa tu znova zrodil úplne inak ako v západných spoločnostiach. Hranice medzi štátom a trhom, politickým systémom a privátnym sektorom sú rozmazané. Bežný človek, vytlačený z neopakovateľnej príležitosti zbohatnúť, videl nepomer medzi bohatnutím a výkonom. Ničomu už nerozumie a nedôveruje ani stranám, v rukách ktorých sa ocitol kľúč na rozdeľovanie veľkého koláča štátneho majetku. Ľavicové strany na Slovensku a ich lídri boli pri tom. To určuje základný životný pocit občana a jeho vzťah k nim. Čo bolo prirodzené pre voličov pravicových strán, muselo prekážať voličom ľavicových strán.
To bol pohľad z hľadiska zlyhania strán. Zlyhali aj ich voliči?
V záujme objektivity treba poukázať aj na premenu mentality voličského zázemia ľavicových strán. Títo voliči sa po 15 rokoch spoločenských zmien ešte nestali občanmi, ktorí by v nepohodlí bojovali za svoje práva a namiesto šomrania prispeli aktívnou účasťou na akciách odporu proti tvrdej reštriktívnej politike pravice (česť ojedinelým výnimkám). Na Slovensku nevidno samohybné prúdenie zdola, ktoré by sa mohlo stať miazgou inertných štruktúr politickej ľavice. Skôr môžeme pozorovať, ako si väčšina jej voličov z nových poriadkov rýchlo osvojila konzumné vzorce správania sa a prenáša ich aj do politického rozhodovania. Preto s volebným lístkom -- obrazne vyjadrené -- narába ako s diaľkovým ovládačom televízora. Podlieha pokušeniu prepínať kanály a bez cielenej voľby hľadá, čo by ju zaujalo. Lenže volebná ponuka voličom nevyhovuje, hlavne na ľavej časti politického spektra si nevedia vybrať. Aj to vysvetľuje volebnú migráciu nespokojných voličov. O niečo jednoduchšie to majú voliči strán budovaných na kresťanskom alebo etnickom či vodcovskom princípe, preto sú stabilizovanejší. Po porážke štátneho socializmu sa ešte nesformoval ideový fundament ľavice pre dobu zmenenú nástupom globalizácie, ktorý by vyvážil slabosti konzumného prístupu k realite. Veď sociálna demokracia sa zvíja v ideovej kríze po celej Európe.
Naznačili ste, že ľavicovú politiku nebude možné zviazať "úzko sociálnym" chápaním jej obsahu. Viete navrhnúť širšie chápanie poslania ľavice?
Môžem sa o to pokúsiť. Ak odrádzam od úzko sociálneho chápania ľavicovej politiky, mám tým na mysli fakt, že nesmie uviaznuť v slepom podporovaní sociálnych požiadaviek ľudí, ktorí si zvykli pasívne čakať, čo im štát naservíruje, a sami hovejú v pasivite. Ten by sa mal vedieť postarať o trpiacich, hendikepovaných, čeliť sociálnej marginalizácii, ale nemal by prolongovať výchovu návykov natŕčania ruky. Výchova klientov sociálneho štátu sa skončila, lebo už nežijeme v podmienkach "ťažkého" kapitalizmu (Z. Bauman), ktorý ešte donedávna zabezpečoval rovnostársky komfort na báze občianstva. V dobe, keď národné štáty strácajú moc nad globálnym kapitálom, ktorý nevieme prinútiť k spoluúčasti na saturovaní sociálnych nákladov, žiadna politická sila, ani ľavicová, už nedokáže splniť podobné očakávania ľudí. Ak sa tradičná ľavica snažila ľudí brániť pred reálnym svetom, súčasná ľavica v nových podmienkach nemôže ľudí ochrániť pred súťažou, môže im však pomôcť v nej obstáť. Nevolám teda po rezignácii na štátnu ochranu práce a práva na primeranú odmenu, len si uvedomujem, že zápas s globálnym kapitálom možno viesť iba v nadnárodnej rovine; som presvedčený, že to bude trvať dlho. Kým sa jeho odpor podarí zlomiť, nemala by ľavicu trápiť okrem sociálnych otázok aj ochrana životného prostredia, ochrana spotrebiteľa, zdravotná kondícia obyvateľstva, jeho kultúrna profilácia, jeho vzdelanosť a duchovnosť?
Ľavica bude musieť svoju rehabilitáciu začať v myšlienkovej rovine, t. j. prepracovať sa k projektu svojej politiky, ktorý ušije na "nové časy". Tento projekt by mal zohľadniť obrovské množstvo zmien v ekonomickej a spoločenskej realite Slovenska. Sociálna agenda v ňom chýbať asi nebude, ale bude vpletená do kontextu kultúrnych a ekologických (i ďalších) potrieb občana Európskej únie žijúceho v podmienkach Slovenska.
Až na tomto základe sa zrodí šanca na odbúranie dominantného vplyvu pravice na zmýšľanie ľudí. Hrozí nám modrá totalita myslenia a tej treba čeliť. V spoločnosti sa vytvorila atmosféra, že všetko, čo robí pravica, je dobré a prirodzené. Za ???normálne" sa považuje iba to, čo súvisí so súkromným vlastníctvom, akoby iných foriem ani nebolo. Ním presadzovaná ekonomická racionalita sa stala zaklínadlom pre všetky problémy spoločnosti.
Myslím, že primeraným leitmotívom novej agendy ľavice by sa mohla stať rehabilitácia verejných záujmov, snaha o záchranu nehmotného bohatstva (kultúra, vzdelanosť, tvorivý potenciál ľudí), ba i zvyškov verejného majetku, ale aj zápas o zachovanie verejného priestoru a podpora verejných služieb. Neoliberálna pravicová politika sa snaží tieto veci spoločného dobra fakticky vymazať z mysle ľudí a postupne ich ekonomicky likviduje. V centre jej pozornosti sú len ekonomické efekty, slepá je k potrebe kultúrnej a sociálnej súdržnosti spoločnosti a jej morálneho vývinu. Kapitalisti nebudú mať nikdy rovnaké ciele ako stúpenci ľavice, ktorým v histórii vždy išlo o prekonávanie status quo v mene ľudskosti, spravodlivosti, demokracie a na prospech väčšiny spoločnosti. Cieľom kapitalistov nie je občianska spoločnosť, ale spoločnosť konzumentov. Platí to aj v oblasti informácií, ktorá prechádza revolučnou zmenou. V nej treba zachovať verejný priestor ako "agoru" demokracie, kde sa zachová slobodný prístup k informáciám o všetkom dianí v spoločnosti (nielen k selektovaným informáciám privátnych médií). Vo verejnom priestore sa formuje človek ako aktívny občan podieľajúci sa na premene svojho okolia, rodí sa spoločná vôľa nezávisle od komerčných záujmov vlastníkov médií, je to aj cesta k hľadaniu spoločne zdieľaných hodnôt spoločnosti. Odborníci upozorňujú, že zápas o verejný priestor bude spolu s presadením globálnych zákonov tým najväčším zápasom 21. storočia. Ak by v ňom demokratická ľavica chýbala, čo by zdôvodnilo jej existenciu?
Vráťme sa k tvrdej realite dneška. Existujú dnes aspoň potenciálne ľavicoví voliči?
Podľa čerstvého výskumu je volebný potenciál ľavice pomerne rozsiahly, ale varujem pred jeho zjednodušeným nediferencovaným vnímaním. Separátne treba brať voličov KSS, ktorých je dnes akurát toľko, aby sa pri najbližších voľbách prešmykli do parlamentu. Táto strana obsluhuje v reformách "obetovanú" generáciu terajších šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov, teda ľudí prevažne vysokého veku a nízkeho vzdelania, prakticky bez rozvojových šancí. Títo nestoja o modernizáciu ľavicovej politiky, realitu vnímajú pojmami štátneho socializmu.
Ich protipólom sú potenciálni voliči strany Smer. Aj keď sa najnovšie hlási k ľavicovej orientácii, je to ideovo slabo vykryštalizované politické zoskupenie. Prieskumy verejnej mienky naznačujú vysoké volebné preferencie, ale väčšina analytikov ich považuje za papierové, lebo táto strana z rôznych príčin nevie zmobilizovať svojich sympatizantov. Jej volebný potenciál po hlbšej analýze vychádza na 16 -- 22 %. Má priaznivú vekovú a vzdelanostnú štruktúru.
Medzi týmito dvoma prúdmi slovenskej ľavice sa tiesnia sympatizanti neparlamentných ľavicových strán a deklaratívni ľavičiari. Spolu predstavujú 17,5 % dospelej populácie. Ak by na tejto pôde vznikla ľavicová strana (integráciou alebo založením nového subjektu), nemala by problém preniknúť do parlamentu. Pravda, to je podmienené vytvorením moderného programu, ktorý bude ústretový k rôznym menšinám (jej potenciálni voliči vykazujú najvyššiu tolerantnosť zo všetkých, deklarujú odpor k nacionalistickému motívu politiky a zmysel pre demokraciu). Ďalej by to záviselo od úspešných osobností v čele takejto strany a, samozrejme, i od finančných zdrojov. Treba tiež povedať, že aj veková, vzdelanostná a profesijná štruktúra "ľavicových demokratov" je priaznivá a dal by sa zužitkovať aj politický potenciál dožívajúcich malých strán. Nový ľavicový subjekt by sa mohol profilovať ako strana demokratická nielen v sociálnom ohľade (tradičný pohľad), ale aj v kultúrnom a najmä ekologickom a regionálnom.
Slovom, volebný potenciál ľavicových strán je neodškriepiteľný, ale inštitucionálne ho nemožno zviazať do jednej kazajky, nemôže koexistovať pod jednou strechou. To, pravda, nevylučuje kooperáciu straníckych telies vo vybraných politických otázkach.
Autor je sociológ
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
