Európska legislatíva formálne uznáva úlohu, ktorú európske politické strany zohrávajú. Článok 191 Zmluvy o Európskej únii hovorí: "Politické strany na európskej úrovni sú dôležité ako faktor integrácie v rámci Únie. Prispievajú k formovaniu pocitu európanstva a k vyjadrovaniu politickej vôle občanov únie." Zmluva z Nice pridáva ďalší dôležitý paragraf vytvárajúci právny základ na reguláciu správania európskych politických strán: "Rada, konajúca na základe procedúry spomenutej v článku 251, má vytvoriť pravidlá riadiace politické strany na európskej úrovni a predovšetkým pravidlá riadiace ich financovanie." Hoci európske právo na jednej strane uznáva dôležitosť európskych politických strán a finančnými reguláciami posilňuje ich autonómnosť, nachádza sa v ňom aj opačná tendencia -- obavy, aby posilňovanie európskych politických strán neznamenalo oslabenie "národnej suverenity", respektíve neposilňovalo "federalistické tendencie" v Únii. Medzivládna konferencia tak v roku 2000 pridala k citovanému článku 191 tento text:

"... Článok 191 nepredpokladá žiaden prechod kompetencií na európsku úroveň a neovplyvňuje aplikáciu relevantných národných ústavných pravidiel..."

Na koniec tohto právnického úvodu ešte jeden text, ktorý sa zaoberá formálnym postavením európskych politických strán. V Tsatsosovej správe z roku 1996 (Správa o ústavnom statuse európskych politických strán, Dimitris Tsatsos), vypracovanej pre Výbor pre ústavné otázky Európskeho parlamentu, sa píše: "Strana a štruktúra, ktorá ju reprezentuje v Európskom parlamente -- politická skupina --, sú prirodzene úzko spojené. Strana a politická skupina však musia mať, prirodzene, svoju vlastnú inštitucionálnu a politickú úlohu. Arénou politickej skupiny je parlament. Strana v tomto kontexte kooperuje s politickou skupinou, no musí tiež plniť svoje úlohy pred voľbami a -- na rozdiel od politickej skupiny -- snažiť sa informovať a zapojiť do verejnej debaty a politického vzdelávania spoločnosti medzi voľbami." V správe sa tak rozlišuje úloha európskej strany a jej skupiny v Európskom parlamente. Skutočne, tieto dve štruktúry sa do istej miery odlišujú a plnia rozdielne úlohy.

Štyri prúdy

V každej európskej politickej strane existuje niekoľko prúdov. Podoba, ktorú európska politická strana má, a úloha, ktorú plní, závisia od vzájomného vzťahu týchto prúdov. Každý z nich má vlastné čiastkové záujmy a predstavy o fungovaní strany.

Prvý prúd tvoria lídri národných strán, ktorých "transnárodné" korene, nech sú aké sú, ležia v elitistickom pôvode európskych politických strán. Tie totiž nevznikli tlakom zdola ako reakcia radových členov na meniacu sa politickú situáciu, ale skôr ako "podporné skupiny" pre straníckych lídrov. V ére "odtrhnutého" voličstva a klesajúceho straníckeho politického aktivizmu predstavujú stranícki lídri prostredníctvom Európskej rady (respektíve prostredníctvom jej výsledkov) najlepší spôsob vytvárania vzťahu s európskymi občanmi. Tým sa prejavuje tendencia operovať v národnom záujme na základe instinctual intergovernmentalizmu.

Druhý prúd tvoria zamestnanci, predstavitelia a národní zástupcovia riadiacich výborov či sekretariátu európskej strany. Musíme vychádzať z toho, že práca v takom prostredí produkuje idey späté s transnárodnou identitou. Tento prúd má preto tendenciu pracovať na základe instinctual nadnárodnosti.

Tretí prúd tvoria poslanci v Európskom parlamente vytvárajúci jednotlivé parlamentné politické skupiny. Mali by sme sa na nich pozerať ako na most medzi národným a nadnárodným, pričom jednotliví europoslanci majú rôznu úroveň sympatií voči prvým dvom prúdom. Vychádza to z presvedčenia, že pokiaľ ide o organizáciu, nič nebolo schopné živiť politickú jednotu na transnárodnej úrovni, súčasne je však potrebné, aby strany transformovali prácu ich parlamentných skupín do konkrétnych výsledkov. Tento prúd preto obsahuje instinctual intergovernmentalizmus a zároveň nadnárodnosť.

Posledný, štvrtý prúd sa skladá z lokálnych aktérov, organizácií, skupín na úrovni členskej základne, ktorí chcú posilniť či vytvoriť transnárodné praktiky demokratizáciou vnútorných štruktúr strany. To môže zahŕňať aj vytvorenie organizačnej štruktúry typu masovej strany, ktorá je schopná nadviazať kontakt s občianskou spoločnosťou. Práve odtiaľto môže "demokraticky" vyrásť identita európskej politickej strany. Tento prúd vykazuje nadnárodnú orientáciu.

Hlasy skeptikov

Európski inštitucionálni kľúčoví hráči však často potenciál politických strán obchádzajú. Biela kniha o európskom vládnutí, prijatá Európskou komisiou v roku 2001, sa zameriava na potrebu podpory občianskej spoločnosti. Tvrdí, že "občianska spoločnosť zohráva dôležitú úlohu pri artikulácii obáv občanov a poskytovaní služieb napĺňajúcich ľudské potreby". K európskym politickým stranám sa však stavia ošúchaným, neinovatívnym spôsobom: "Európske politické strany sú dôležitým faktorom európskej integrácie a prispievajú k pocitu európanstva a artikulácii obáv občanov."

V tejto súvislosti nemožno obísť ani dôležitú vnútornú dimenziu -- aj vzťahy strán k ich vlastným skupinám v Európskom parlamente nie sú často harmonické. Podľa nemenovaného vrchného predstaviteľa jednej z európskych strán: "... je to vždy skupina v Európskom parlamente, kto je pozývaný, aby pre nás pripravoval veci... My nie sme zahrnutí... chceme, aby nás zapojili ešte pred tým, ako sa urobí rozhodnutie."

Takáto situácia má svoje nevyhnutné následky v politickom živote. Počas volieb do Európskeho parlamentu v roku 2004 boli európske politické strany prakticky neviditeľné. Podľa Financial Times jedinou výnimkou bola kampaň Európskej strany zelených. Podobný názor sa objavil aj v International Herald Tribune. Na druhej strane, tieto voľby výrazne ukázali, že pretrvávajúcim problémom je fakt, že európske politické strany nik nevolí. Kampane sa totiž týkali národných otázok, voliči hlasovaním zväčša trestali vlastnú vládu (hlasovaním za opozičné strany) a účasť bola mimoriadne nízka.

Úloha európskych politických strán

Akú úlohu majú teda európske politické strany hrať? Sú (mali by byť) tieto strany schopné vytvoriť most medzi európskymi občanmi a Európskou úniou? Podporovatelia tejto myšlienky by pravdepodobne vychádzali z jednej z dvoch pozícií -- buď by predpokladali, že európska politická strana zohráva (má zohrávať) úlohu reprezentanta občanov na národnej úrovni, alebo by uprednostnili jej nepriamejšiu, "zabezpečujúcu" úlohu, v ktorej existencia európskej politickej strany popri národných vytvára určitú "pridanú hodnotu" pri približovaní Únie občanom.

Argumentácia oponentov by naproti tomu bola jednoduchá -- neexistuje európsky démos (politický ľud), teda neexistuje európska demokracia, a preto nie sú európske politické strany potrebné.

Vyhlásenia európskych inštitúcií a samotných európskych politických strán zdôrazňujú s rozličnou intenzitou dva spomínané prístupy vysvetlenia úlohy strán ako mosta medzi občanmi a Úniou. Rezolúcia Európskeho parlamentu z roku 1997 (Rezolúcia o ústavnom statuse európskych politických strán) hovorí: ".. .európske politické strany vytvorené a konajúce na transnárodnej úrovni sú potrebné pre vznik skutočného európskeho občianstva, ktoré by monitorovalo, diskutovalo a ovplyvňovalo artikuláciu politickej vôle na európskej úrovni." Tlačové vyhlásenie Strany európskych socialistov z januára 2001 zas tvrdí: "Bez aktívnej participácie európskych politických strán tu máme demokratický deficit. Ak chceme priviesť Európu bližšie k ľuďom, potrebujeme aktívne strany na európskej úrovni. Preto sú potrebné právne kritériá a transparentné pravidlá." Podobné vyhlásenia možno počuť od všetkých európskych politických strán. Označujú sa v nich za súčasť riešenia demokratického deficitu Únie. Odpoveď na to, akým spôsobom to chcú robiť (resp. robia), však závisí od toho, ktorú z ich úloh považujeme za prioritnú -- "reprezentatívnu" či "zabezpečujúcu"?

Reprezentatívne či zabezpečujúce?

Reprezentatívna úloha odráža základnú normatívnu pozíciu o podstate a trajektórii európskej integrácie. Ak sa má EÚ pretvoriť na neštátnu (v zmysle "netvorenú suverénnymi členskými štátmi" -- pozn. prekl.) politickú entitu s legitímnym ústavným základom, transnárodné strany v tom zohrajú nevyhnutnú úlohu poskytnutím reprezentatívneho spojenia s európskymi občanmi.

"Zabezpečujúca" úloha zas predpokladá, že európske politické strany budú fungovať ako katalyzátor europeizácie častí, z ktorých sa skladajú, teda jednotlivých národných členských strán. Európske politické strany tak musia ukázať, že sú schopné priniesť "pridanú hodnotu" a že sa nesnažia vstúpiť na teritórium národných strán. Z toho potom pramení viera, že je možné vytvoriť spojenie medzi občanmi a Úniou a legitimitu.

Potreba spojenia a zapojenia európskych občanov do integračného procesu bola integrálnou súčasťou spomínanej Tsatsosovej správy z roku 1996. Obsahuje slová, ktoré sa neskôr dostali do citovanej rezolúcie Európskeho parlamentu z roku 1997: ".. .európske politické strany vytvorené a konajúce na transnárodnom základe sú nevyhnuté pre vznik skutočného európskeho občianstva, ktoré monitoruje, diskutuje a ovplyvňuje artikuláciu politickej vôle na európskej úrovni." Ďalej správa zdôrazňuje, že tieto strany musia byť "silnejšie, pokiaľ ide o ciele a organizáciu, nielen organizácie riadiace volebnú kampaň či organizácie podporujúce politickú skupinu (v Európskom parlamente -- pozn. prekl.) a parlamentnú prácu."

Posilnenie postavenia

V snahe vytvoriť paneurópsku debatu prišlo niekoľko vplyvných hráčov prednedávnom s myšlienkou rezervovať určité množstvo miest v Európskom parlamente pre kandidátov zvolených z transnárodných kandidátnych listín. Pascal Lamy a Jean Pisani-Ferry napríklad tvrdia: "... Európsky parlament nehrá úlohu transnárodého zástupcu európskeho "ľudu". Je skôr zhromaždením, v ktorom si dôležitosť udržiavajú národné delegácie na úkor rozdielov medzi jednotlivými politickými skupinami." Transnárodné stranícke volebné kandidátky považujú za spôsob, ako vytvoriť "skutočné európske politické strany". Kandidáti vo voľbách do Európskeho parlamentu by tak nekandidovali za jednotlivé členské strany na kandidátnej listine vytvorenej v každej krajine Únie zvlášť, ale kandidovali by za európsku politickú stranu, za Úniu ako celok.

Druhým spôsobom, ako posilniť európske politické strany, je zintenzívnenie ich kontaktov s občianskou spoločnosťou. Vo svetle rétorického záväzku voči participácii občianskej spoločnosti na politickom živote v Európskej únii, ktorý Európska komisia vyslovila vo svojej Bielej knihe o európskom vládnutí, sa svoje kontakty s európskou občianskou spoločnosťou snažili posilniť aj európske politické strany -- otvorením informačných tokov voči týmto skupinám, poskytnutím možností participácie na rozhodovacom procese či vytvorením fóra, na ktorom by sa mohli stretávať. Strana európskych socialistov tak napríklad spolupracuje s organizáciou SOLIDAR (európska aliancia sociálno-demokratických a odborových mimovládnych organizácií) a vytvára kontakty s mimovládnymi organizáciami, ktoré sú kritické voči dnešnej podobe globalizačného procesu (ATTAC a pod.).

Podobné kroky robia aj ostaté strany. Európska ľudová strana (EPP) napríklad tvrdí, že potreba spojenia sa s občanmi prostredníctvom občianskej spoločnosti je inherentnou súčasťou ich záväzku voči princípu subsidiarity. Na zakladajúcom stretnutí Strany európskej ľavice (vytvorenej niektorými európskymi komunistickými a socialistickými stranami) v januári 2004 bola zdôraznená potreba kontaktov ľavicových strán a hnutí.

Individuálne členstvo

Posledný spôsob, ktorým sa európske politické strany snažia posilniť svoju pozíciu, je zvýšenie ich viditeľnosti. Existujú dve základné možnosti -- posilňovanie vedomia medzi individuálnymi členmi jednotlivých národných členských strán, že sú súčasne členmi širšej európskej rodiny (Strana európskych socialistov sa snažila vytvoriť takzvané Lokálne asociácie, no tento pokus zatiaľ nebol úspešný), alebo vytvorením možnosti individuálneho členstva v európskej politickej strane.

Základným dôvodom vytvorenia inštitútu individuálneho členstva je, že členstvo predstavuje samo osebe prínos , ktorý podporí nárast legitimity strany. Z nominálneho hľadiska sú už teraz členovia strán v jednotlivých krajinách súčasne členmi európskej strany. Tentoraz však ide o poskytnutie možnosti nebyť členom národnej strany, ale len európskej.

V niektorých politických stranách už taká možnosť existuje. V roku 2004 individuálne členstvo umožňovali Európska ľudová strana, európski liberáli a zelení. Najďalej v tejto snahe zašli liberáli -- myšlienku rozvinuli popularizáciou takzvaného e-členstva.

Zatiaľ čo každá z týchto strán určuje pre individuálnych členov sériu podmienok a zodpovedností, nehovoria príliš o tom, aké práva sa s týmto statusom spájajú. Je preto legitímna otázka -- má takéto členstvo nejaký reálny zmysel? V sociálno-demokratických stranách je situácia ešte komplikovanejšia. Strana európskych socialistov zatiaľ žiadnu možnosť individuálneho členstva nevytvorila a dôvody treba hľadať v postojoch niektorých jej veľkých členských strán. Sociálni demokrati v Nemecku či Británii prešli obdobím, keď do strany vstúpilo veľké množstvo radikálnych členov, a pokúsili sa posunúť ich politiku "väčšmi doľava". Možnosť takejto "vnútornej revolúcie" na európskej úrovni strašila (a straší) súčasných skôr centristických lídrov.

Deficity

Európske politické strany stále trpia sériou "deficitov". Tie jasne ukazujú, že formálno-právny vývoj (v tejto rovine európske politické strany existujú a zohrávajú dôležitú úlohu) na úrovni inštitúcií EÚ musí byť doplnený formami nadväzovania priameho štrukturálneho a psycho-emocionálneho kontaktu s občanmi. Prekážky pramenia vo fakte, že myšlienka podpory úlohy a dôležitosti európskych strán vyvoláva v podmienkach každého štátu rozdielne reakcie. Vytvorenie skutočne jednotnej Strany európskych socialistov by sa napríklad stretlo s omnoho menším nadšením v britskej Labour Party než vo francúzskej Socialistickej strane. Okrem hlbších ideologických dôvodov zohráva svoj úlohu nepochybne aj politická kultúra -- slovo "socialisti" vyvoláva v Británii úplne iné asociácie ako vo Francúzsku.

Existujúce deficity by sa dali zatriediť do štyroch sérií. Rozhodujúco pôsobí genetický deficit -- pretože sú európske politické strany elitistickými štruktúrami, je v nich málo miesta pre individuálnu participáciu. Vznikli ako "podporné skupiny" lídrov a z mnohých dôvodov takými aj zostávajú. Dôležitý je aj funkčný deficit -- napriek citovanému článku 191 nemá úloha európskych politických strán v inštitucionálnej architektúre EÚ ešte reálny obsah (videli sme napríklad, ako dodatok prijatý v roku 2000 silne obmedzil aplikovateľnosť spomínaného článku). Emocionálny (resp. psychologický) deficit zas spôsobuje, že európski občania nemajú informácie o tom, čo európske politické strany sú a aká je ich funkcia. Členské strany v jednotlivých krajinách o nich neinformujú, vo verejnej diskusii nefigurujú ako aktéri. Nakoniec pôsobí deficit kontaktu. Európskym politickým stranám chýba štruktúrovaná platforma kontaktu s európskymi občanmi, resp. s členmi strán v jednotlivých krajinách. Kontakty s občianskou spoločnosťou sú ešte len v začiatkoch, rovnako tak idea priameho členstva.

Budúce scenáre

Napriek vyššie povedanému nebude záver pesimistický. Európske politické strany existujú (nakoľko efektívne?) a v budúcnosti procesu európskej integrácie majú svoje miesto (dokážu ho zaujať?). Existuje niekoľko alternatív budúcej podoby európskych politických strán, budúcnosť bude závisieť od toho, ktorý zo spomínaných štyroch prúdov v strane prevládne.

Európske politické strany môžu ostať podpornými orgánmi lídrov strán v jednotlivých krajinách. Nebudú samostatnými transnárodnými hráčmi, ale arénami bilaterálnych alebo multilaterálnych vzťahov. V takomto stave sa eurostrany nachádzajú už aj dnes a ak v nich prevládne prvý zo spomínaných štyroch prúdov, bude to aj ich budúcnosť.

Druhou možnosťou sú európske politické strany ako meta-siete prinášajúce určitú pridanú hodnotu, ktoré majú politický i organizačný dosah (samozrejme v závislosti od dostupných zdrojov). Takéto entity by mohli znížiť transakčné náklady spolupráce, čo by bolo určite dôležité pre malé členské strany. Eurostrany by existovali len s cieľom plnenia tých úloh, na ktoré národné strany nestačia. V tom prípade by neboli videné ako konkurenti národných strán, ale ich podpora.

Tretím, trochu utopickým scenárom sú európske politické strany, na ktoré sa hľadí ako na reprezentatívne nástroje vytvárajúceho sa európskeho politického ľudu, postavené na spôsob masovej strany. Z pohľadu európskej demokracie a vytvárajúcej sa európskej politickej jednoty by bol tento scenár najpriaznivejší, súčasne je však utopický, podporu by našiel len u niekoľkých radikálnych vizionárov.

Ak sa teda európske politické strany chcú stať nástrojom budovania európskej demokracie a jednoty, ako realistická pre nich vychádza druhá cesta -- istý spôsob "funkcionálnej integrácie", fungujúci podobne ako v Európskej únii samej. V tom prípade je však dôležité, aby v ich vnútri získali nad prvým prúdom prevahu prúdy ostatné, väčšmi zamerané na transnárodnú spoluprácu.

Príspevok odznel na konferencii Úloha verejnej diskusie v sociálno-demokratickom reformnom projekte organizovanej Nadáciou Friedricha Eberta, 4. -- 6. novembra 2004. Uverejnené so súhlasom autora.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO