Pavol Országh Hviezdoslav
* 2. 2. 1849 vo Vyšnom Kubíne,       | 1921 Dolný Kubín
Básnik, dramatik a prekladateľ

Hviezdoslava chápeme ako synonímum slovenskej duchovnej tvorivosti a v našej národnej literatúre mu prisudzujeme také miesto aké Dantemu v Taliansku, Shakespearovi v anglicku, Goethemu v Nemecku, Puškinovi v Rusku a Mickievinovičovi v Poľsku.

Vlastným menom Pavol Orzságh sa narodil v malej dedinke vo Vyšnom Kubíne. Bol zemianskeho pôvodu, otec pracoval ako garbiar a roľník. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, Leštinách a Jasenovej. V rokoch 1862-1865 študoval na gymnáziu v Miškovci, 1865-1870 v Kežmarku, 1872 absolvoval Právnickú akadémiu v Prešove a v roku 1875 zložil v Budapešti advokátsku skúšku. Celý život prežil na Orave. Začínal ako advokátsky koncipient v Dolnom Kubíne, Martine a Senici (u Š. Fajnora). Od roku 1875 s výnimkou krátkeho pôsobenia na Okresnom súde v Dolnom Kubíne bol advokát v Námestove, v rokoch 1899-1902 v Dolnom Kubíne, tu krátko viedol aj filiálku Tatrabanky. Od roku 1904 žil na odpočinku a venoval sa literárnej tvorbe. Bol zvolený za člena liôterárnej spoločnosti v Budapešti a v rooku 1913 za člena Českej akadémie vied a umení v Prahe. Po vzniku ČSR v r. 1918 sa stal členom revolúčneho národného zhromaždenia. Zomrel a je pochovaný v Dolnom Kubíne.

Do slovenskej literatúry vstúpil na sklonku 60 rokov 19. storočia. Rakúsko maďarské vyrovnanie 1967 nepriaznivo poznačilo kultúrny vývoj na Slovensku. Už na štúdiach v Miškolci sa snažil uplatniť svoj prebúdzajúci sa talent. Nadchýňal sa tvorbou Pétöfiho a Arániho. Tvoriť začal po maďarsky a nemecky. Na pomoc mladému autorovi prišli viacerý oravský národovci a začal písať už len po slovensky.

Na právnickej akadémii v Prešove sa spriatelil s Kolomanom Bonšelom. Obaja organizovali kultúrne podujatia. Ich pričinením vychádzal almanach Napred. Je to spoločný zborník lit. prác mladej nastupujúcej generácie. V almanachu publikoval drámu Otčim a 14 lirických básni. Vyslovil v nich ľúbostnú túžbu, vyznal sa zo svojho národného povedomia až po všeľudské problémi. V r. 1874 musel odísť z Dolného Kubína za verejný prejav proti národnostnému útlaku a za slobodný rozvoj slovenskej vzdelanosti a osvety. V Senici sa pripravuje na advokátsku skúšku. Intenzívne sa venuje básnickej tvorbe.

Pseudonymum Hviezdoslav použil prvýkrát v roku 1877, keď v Národných novinách uverejnil básnický nekrológ za V. Paulinym-Tóthom.

Krátky čas pôsobí v Námestove, vracia sa do Dolného Kubína, pracuje ako podsudca. Štátna služba hatí jeho básnický rozlet, vzdáva sa jej a odchádza na advokátske miesto do Námestova. Tu končí prvá kapitola životopisu a jej zavŕšením je cyklus 16 básni Jesenné zvuky.

Hviezdoslavova tvorba sa vyznačovala širokým námetovým a žánrovým rozpätím. Siahal po ľudových, prírodných, filozofických, biblických motívoch a témach. K jeho vrcholným dielam patria obsiahle epické básne Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, z biblickej a historickej epiky Ráchel, Kain, Vianoce, Pribina, Ľútosť Svätopluka, Žofia Bošňáková, z lyriky cyklus Letorosty, Žalmy a hymny, Prechádzky jarou a Prechádzky letom. Jednou z jeho posledných prác bol lyrický cyklus Krvavé sonety, ktorým reagoval na l. svetovú vojnu a odsúdil vojnu ako zločin proti ľudstvu. Hviezdoslav vo svojej tvorbe zachytil intímny vnútorný svet človeka, uvažoval o poslaní básnika a jeho postavení v národe a spoločnosti. Na sklonku života sa vrátil k dramatickej literatúre ako zrelý umelec, o čom svedčí tragédia Herodes a Herodias (1909).

Patril medzi najlepších slovenských prekladateľov. Prekladal vrcholné diela svetovej literatúry (Shakespeare, Goethe, Schiller, Puškin, Lermontov, Mickiewicz, Slowacki, Petöfi, Arany atď.).

V desaťročiach silného útlaku jeho dielo predstavovalo jeden z najvýznamnejších atribútov slovenskej kultúrnej tvorivosti na prelomu 19. a 20. storočia.