Keď sa v Nemecku začiatkom minulého storočia preobliekol chudobný krajčír do uniformy hajtmana a pozatýkal v meste Köpenick tamojších radných, sám cisár Wilhelm II. poznamenal, že "niečoho takého sme schopní len my Nemci". V slovenskej realite súčasnosti by našiel možno ešte živší príklad. Nebolo by zlé si verejne posvietiť na činnosť tzv. honorárnych konzulov, grupujúcich sa často z radov rýchlozbohatlíkov, ktorí Slovensku v minulosti viac ráz už urobili len hanbu. Na bratislavskom dome na Hlavnom námestí tri roky visel štátny znak afrického štátu Kamerun. Slovák Eduard Jahchan dostal v roku 1998 súhlas Ministerstva zahraničných vecí SR vedeného dodnes Eduardom Kukanom, na zriadenie honorárneho konzulátu menovanej krajiny. Neuveriteľne dlho trvalo, kým prišli naši diplomatickí byrokrati na to, že dokumenty žiadosti o zriadenie tohto zastúpenia boli falošné. Potvrdilo to moskovské (tentoraz pravé) veľvyslanectvo Kamerunu.

Čo tohto muža ku podvodu viedlo ? Už na prvý pohľad vidno jednu z motivácií radu slovenských rýchlozbohatlíkov, vyžívajúcich sa v takto neraz doslova kúpenom "diplomatickom honore". Ten spočíva okrem iného v možnosti mať na aute špeciálnu poznávaciu značku "CC". Tí najdrzejší, napríklad momentálne vo vyšetrovacej väzbe zavretý miliardár Jozef Majský, ktorý sa rád každú chvíľu chvastal tým, "čo všetko môže keď chce", si dokonca protiprávne nalepia diplomatické označenie "CD". Podobné maniere nájdeme dokonca aj tam, kde v nás neobjektívne médiá vytvorili ilúziu "skromného demokrata". Jedným z honorárnych konzulov ktoréhosi ostrovného miništátiku je aj štylizovaný "borca za demokraciu a antimečiarizmus", šéf rádia Twist, Andrej Hryc.

Na vysvetlenie treba objasniť skutočné postavenie tzv. honorárnych konzulov. Majú oprávnenie pomáhať svojim krajanom v núdzi pri styku s úradmi hostiteľskej krajiny. To je tak zhruba všetko. Nepožívajú nijakú imunitu alebo výsady, nie sú de iure členmi diplomatického zboru, ich postavenie je presne také isté, ako ktoréhokoľvek iného radového človeka. Viedenská konvencia o diplomatickej imunite sa o nich zmieňuje len jedinou vetou, v ktorej sa orgánom štátov "odporúča" vychádzať honorárnym konzulom v ústrety. Nič viac.

Lenže na vystrašenie obyčajného absolventa policajnej školy zrejme veľa netreba. Na ilustráciu môžeme uviesť autentickú príhodu autora týchto riadkov, ktorého raz v noci na "ďalekom východe", teda za Michalovcami, zastavila v noci dopravná hliadka. Keď dvaja mladí strážmajstri našli v kôpke osobných dokladov aj medzinárodný novinársky preukaz s francúzskym či arabským textom, vymenili si nárečovú vetu : "To budze dajaky agent, pušc ho !" Napohľad úsmevná udalosť však naznačuje, že s všelijakými samozvancami, čo zneužívajú umelo vyrobený diplomatický opar a právnu nevedomosť ostatných v svoj prospech, by bolo treba rázne zatočiť. Asi by sme veľa chceli od našich úradníkov v tom smere, nech vykonajú prísnu previerku činnosti honorárnych konzulov. Bola vôbec niekedy ? Nezaškodila by ani revízia samotnej pravosti všetkých konzulátov, o podobnej akcii sme naposledy zachytili nesmelé mediálne náznaky v roku 2001. Ku dosiahnutiu stavu, aby niektorí jednotlivci nerobili Slovensku hanbu aj v šírom svete, by ale námahy rozhodne nemala byť škoda.