15. 10. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
15. 10. 2003

Izraelský útok na Sýriu

Ak prehrávaš, eskaluj konflikt

Gabriel Ash
Preklad Radovan Geist

Jeden starý vtip hovorí o mužovi, ktorý ide k doktorovi s krvácajúcim nosom. Ten mu poradí, aby sa obliekol len do trička a pár hodín sa prechádzal v daždi. Keď si prekvapený pacient pýta vysvetlenie, doktor povie: "Neviem zastaviť krvácanie nosa, no ak dostanete zápal pľúc, tak by som vám vedel poradiť nejaké lieky."

V prípade izraelského útoku na Sýriu sa telavivská vláda rozhodla správať podobne.

Keďže nedokáže potlačiť palestínsku intifádu, usiluje sa ju premeniť na regionálnu vojnu, na ktorú je jej armáda lepšie vybavená. Pre Blízky východ, vrátane Izraela, to však sľubuje ďalšie pohromy.

V sobotu 4. októbra sa v reštaurácii v Haife vyhodil do vzduchu 29-ročný Hanadi Jaradat. Zabil dvadsať ľudí vrátane seba. Americké médiá, ako obyčajne, podali celú správu bez širšieho kontextu. Jaradat, absolvent právnickej vysokej školy, šiel podľa správ pomstiť smrť svojho brata a bratranca, ktorých zabili 12. júna v Jenine izraelské oddiely smrti. Podľa organizácie LAW Society ich očividne zastrelili po tom, čo ich zatkli.

Bezpochyby aj oni boli zavraždení z pomsty za niečo. Možno za samovražedný útok v Jeruzaleme z 11. júna, ktorý bol sám odpoveďou na izraelský pokus zabiť hovorcu Hamasu Rantisiho, čo bola zas odpoveď na spoločný palestínsky útok na strážne postavenie v Ereze 8. júna (pri ktorom sa obeťami stali aj civilisti), ktorý zas vykonali kvôli útoku na aktivistov Hamasu, napriek tomu, že Abu Mazen sa pred kamerou ukazoval spolu s Bushom a Sharonom.

* * *

Neexistuje dôkaz, že izraelská politika mierených útokov znižuje úroveň palestínskeho násilia -- a to nesmieme brať do úvahy ten "nepríjemný fakt", že vlastne ide o formu štátneho terorizmu. Naopak, jej jediným efektom je sabotovanie všetkých prímerí a zabezpečenie pokračovania intifády. Ako by to nebolo dosť logické, po Jaradatovom samovražednom útoku dotiahol Izrael tento postup za hranicu absurdnosti. Zaútočil na civilný cieľ v Sýrii, na palestínsky utečenecký tábor v Ein Saheb.

Aký treba ešte dôkaz na to, že izraelská "obranná" politika nie je ničím iným než medzinárodným terorizmom? Po prvé, Izrael napadol bez akejkoľvek provokácie inú krajinu, jeho útok smeroval voči civilnému cieľu. Dokonca aj on pripúšťa, že cieľ útoku nemal nijaký konkrétny súvis so sobotňajším útokom. Je jasné, že to nebol akt sebaobrany.

No izraelské konanie má aj svoj kontext. V svetovom obraze izraelského vojenského establishmentu jestvuje na každý problém vojenské riešenie. A ak sa zdá, že nejaký problém vojenské riešenie nemá, treba ho pretvoriť tak, aby mal. Väčšina pozorovateľov jasne vidí, že Tel Aviv nemá na palestínske násilie riešenie. Odmieta pritom uvažovať politicky, lebo to by si žiadalo spravodlivosť a schopnosť nájsť v otázke pôdy kompromis. Palestínske násilie pokračuje a nezmyselnosť zabitia "ďalšieho lídra Hamasu" si uvedomujú už aj Izraelčania. Verejnosť čoraz väčšmi nesúhlasí so svojou vládou, ktorá nedávno utrpela dva silné údery. Najprv stroskotal plán zbaviť sa Arafata, keď ho OSN označilo za nelegálny a neprijateľný. Potom vládu šokoval protestný list napísaný skupinou ľudí z izraelských vzdušných síl, ktoré boli doteraz baštou konformizmu.

* * *

Za útokom na Sýriu treba teda vidieť Sharonovu nestabilnú pozíciu a absenciu alternatívnych možností. Izraelský vojenský establishment tak aspoň skúša "postrašiť" svet, vrátane USA a Európy, a "potrestať" ho za to, že si dovolil limitovať jeho právo použiť silu. Odkazuje tým, že na medzinárodný nátlak bude Tel Aviv reagovať zvyšovaním nestability na Blízkom východe. Treba si tiež uvedomiť, že ide o atómovú mocnosť, ktorá už raz použitím nukleárnych útokov USA vydierala (v roku 1973, ako píšu New York Times).

Druhým "prínosom" útoku je, že môže priblížiť konfrontáciu medzi USA a Sýriou, možno aj Iránom. Zatiaľ čo USA správanie voči týmto krajinám riadia svojimi vlastnými záujmami, Izrael je netrpezlivý. Útok na Irak v niektorých kruhoch vzbudil značné nádeje.

A nakoniec, útok na Sýriu môže viesť k regionálnej vojne. V porovnaní s neporaziteľnou intifádou by v tom prípade mal Izrael šancu naplno využiť silu svojej armády a získal by tým ďalší odklad aj v palestínskej otázke. Dôležitosť posledného argumentu je ešte výraznejšia vo svetle faktu, že Izrael použil vojnu ešte pred medzinárodným nátlakom a vyhol sa tým otázkam o dodržiavaní ľudských práv. Napríklad vojna s Egyptom v roku 1956 odklonila medzinárodný tlak na Izrael, aby prijal kompromis. V roku 1967 vypukla vojna práve v momente, keď sa Palestínčania začali politicky organizovať a hrozilo, že panarabizmus im dá medzinárodnú vyjednávaciu silu. V roku 1982 bola vojna zasa priamou odpoveďou na hrozbu mierových rokovaní s PLO.

Navyše, všetky tieto vojny sa začali útokom Izraela na okolité krajiny -- v roku 1955 v Gaze (ktorá vtedy patrila Egyptu), v roku 1966 v Samu (Jordánsko) a v roku 1982 v Bejrúte (Libanon). Takýto vzor vojenskej provokácie, ktorá vytvorila podmienky na plný "preventívny" útok, sa viackrát osvedčil. Je súčasťou osobnej pamäti izraelských lídrov (Sharon bol napríklad veliteľom útoku na Gazu a architektom libanonskej vojny).

Izraelská stratégia eskalácie sa zakladá na jednom fakte -- že izraelská armáda je najlepšia a najúspešnejšia v otvorenej vojne. Naozaj, Tel Aviv vyhral všetky doterajšie vojny a pravdepodobne vyhrá aj ďalšiu. No každou "víťaznou" vojnou sa v skutočnosti stával slabším. Nezmení sa to ani v tej ďalšej.

Uverejnené internetovým magazínom Z-MAGAZINE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       15. 10. 2003
15. 10. 2003 Ústava EU neboli debata o prázdnu Ondřej  Čapek
15. 10. 2003 Americký diplomatický konvoj v pásmu Gaza zasažen bombovým atentátem
15. 10. 2003 BBC o pedofilii v katolické církvi
15. 10. 2003 Tichá americká revoluce -- přežije v USA demokracie?
15. 10. 2003 Shirin Ebadi - íránská právnička, která dostala Nobelovu cenu míru
15. 10. 2003 Rushdie - sila fikcie a hľadanie kultúrnych koreňov Michaela  Chorváthová
15. 10. 2003 Půjdete demonstrovat také proti americkému porušování lidských práv, Fabiano Golgo a Lidé v tísni?
15. 10. 2003 Američané, Sýrie a mírový proces na Blízkém východě
15. 10. 2003 Ak prehrávaš, eskaluj konflikt
15. 10. 2003 Začal sa dialóg medzi kultúrami Barbora  Černušáková
15. 10. 2003 Poker ajatolláhov a Saddámovi teroristi
15. 10. 2003 Vycúvať z nepotrebnej vojny? Viktor  Kovaľov
14. 10. 2003 Pozor, Kotrbo: protestovat proti Fidelovi je také veřejná služba Fabiano  Golgo
14. 10. 2003 Člověk v tísni: Měli by reportéři BBC také jít demonstrovat před vyslanectví Vatikánu? Jan  Čulík
13. 10. 2003 Keňan s AIDS: Nesmím používat prezervativy, katolická církev to zakazuje
14. 10. 2003 Čečensko: chaotický boj vrahů a zločinců o moc
9. 10. 2003 Finanční příspěvek na provoz BL
1. 10. 2003 Hospodaření OSBL za září 2003
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech

Izrael, Palestina, Blízký a Střední východ RSS 2.0      Historie >
15. 10. 2003 Ak prehrávaš, eskaluj konflikt   
2. 10. 2003 Umí někdo hebrejsky?   
2. 10. 2003 De mortuis nil nisi bene Pavel  Mareš
1. 10. 2003 Budúci prezident Palestínskej republiky ...in memoriam Michal  Polák
1. 10. 2003 Na dne bezmoci Edward  Said
1. 10. 2003   
29. 9. 2003 Jerusalem Post: "Musíme zabít teroristy i Arafata"   
26. 9. 2003 Zemřel Edward Said   
22. 9. 2003 Bushova "cestovní mapa" patří do koše   
6. 9. 2003 Palestinský premiér odstoupil   
3. 9. 2003 Dva roky nesmyslů   
2. 9. 2003 Palestina: Generácia, ktorá "nepozná Jozefa"   
2. 9. 2003 Proč podporuje EU Jásira Arafata? Milan  Krčmář
22. 8. 2003 Co je americký neokonzervatismus?   
21. 8. 2003 Podepište petici za společnou česko-izraelskou známku Petra Ginze