V tejto súvislosti je jedno, či Condoleezza Riceová naozaj použila tieto slová, pretože verne odzrkadľujú postoj Bushovej vlády k tým krajinám, ktoré sa nezúčastnili na ťažení proti Iraku.

Tento konflikt ostatných krajín s Washingtonom sa v Bielom dome nechápal ako rešpektovaniahodná rozdielnosť názorov, ale ako vzpieranie sa darebákov a bláznov voči tomu, aby ich viedli svetaskúsené, múdre a dobromyseľné bytosti. Riceová (bývalá rektorka mojej univerzity) je príkladom naozaj kultivovaného a vzdelaného človeka -- o to menej je pravdepodobné, že by o európskych vládach rozmýšľala na základe podobne jednoduchých vzorcov. Pravdepodobne si však naozaj myslí, že hoci ľudia ako Joschka Fischer alebo Dominique de Villepin nie sú darebáci ani blázni, treba ich verejne ponižovať, aby sa udržal medzinárodný poriadok. Pretože táto stabilita predpokladá, že si Amerika udrží aj naďalej svoje hegemónne postavenie.

Znepokojujúcejšia ako šikanujúci tón prezidentovej poradkyne je samozrejme skutočnosť, že európski šéfovia vlád a ministri zahraničných vecí prepadli starému zlozvyku a pretekali sa navzájom o priazeň Washingtonu. Po desaťročiach závislosti od superveľmoci sťažuje situáciu európskych krajín okolnosť, že úspech zahraničnej politiky sa už nedá merať stupňom priateľskosti ich vzťahu k imperiálnej mocnosti. Ak v tom budú pokračovať, potom nebude pre Washington problémom navzájom ich rozoštvať, alebo ich dokonca dostať do situácie podobnej tej, keď školáci súťažia o priazeň svojej učiteľky.

Jürgen Habermas a Jacques Derrida požadujú, aby "Európa presadením svojho vplyvu na medzinárodnej úrovni a v rámci OSN vytvorila protiváhu voči hegemoniálnemu unilateralizmu Spojených štátov amerických". Ak by si štátnici "jadra Európy" osvojili požiadavku Derridu a Habermasa a koncentrovane sa usilovali o nezávislosť od Washingtonu, vláda USA bude robiť všetko možné, aby mobilizovala verejnú mienku proti nim. Odpor voči uznaniu doktrinálnej autority USA bude väčšina amerických médií interpretovať ako znak morálnej slabosti. A Washington využije všetky možnosti na rozdrobenie členských krajín Európskej únie a zabráni tak tomu, aby sa jadro Európy stalo vzorom občianskej guráže pre ostatné členské krajiny.

Pretože to posledné, čo chce Washington, je jednotná a sebaistá Európa, ktorá by bola schopná spochybniť americkú hegemóniu. Ak budú občania Európy konať tak, ako to požadujú Habermas a Derrida, Washington použije každý trik, aby ich dostal nazad do starých koľají. To znamená: pripravenosť týchto krajín na hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN, ktoré by záviselo od rozhodnutí pani Riceovej a jej kolegov. Pretože Bushovi poradcovia tušia, že by nikdy neboli v stave získať súhlas americkej verejnosti na vojnu s Irakom, ak by EÚ dokázala vydržať pokope a ak by vlády jednotlivých členských štátov jednomyseľne a nahlas odmietli Bushovo dobrodružstvo.

Naopak, ak občania a vlády Európskej únie nevyužijú dnešný okamih a ak sa nepostavia konzekventne proti americkému unilateralizmu tak, ako to manifestovali na uliciach 15. februára, potom už Európa nebude nikdy viac hrať rozhodujúcu úlohy pri tvarovaní sveta budúcnosti. Šéfovia vlád vo Francúzsku, Nemecku, krajinách Beneluxu, Taliansku a Španielsku nemôžu odložiť svoje rozhodnutia. Buď budú akceptovať ponižujúce poručníctvo, o ktoré sa usiluje Washington, alebo sa od neho oslobodia svojou rozhodnou zahraničnopolitickou inciatívnosťou, na ktorú bude Washington reagovať s mimoriadnym rozhorčením. Pre tých Američanov, ktorí boli pohoršení poddajnosťou svojich spoluobčanov (ako aj Demokratickej strany) podporiť vojnu v Iraku, by bolo tragédiou, ak by európski štátnici ustúpili tlaku amerického unilateralizmu.

Lebo ak Washington skutočne dostane Nemecko do situácie, že bude žobrať, aby nebolo ignorované, a to isté sa stane s Francúzskom, ktoré zasa bude žobrať, aby nebolo potrestané, potom je možné, že ak sa nabudúce prezident USA rozhodne pre ďalšie vojnové dobrodružstvo, nebude už existovať nijaký protitlak zo zahraničia. Blamujúce dôsledky posledného povstania proti Washingtonu, sotva môžu povzbudiť európske vlády a ich zástupcov v OSN, aby spochybňovali nové iniciatívy USA.

Deň vyrovnania príde

Postoj Bushovej vlády vychádza z toho, že dlhotrvajúci Pax americana na základe podmienok z Washingtonu predstavuje jedinú nádej sveta.Tento postoj zahŕňa zároveň presvedčenie, že americkej vojenskej sile nebude konkurovať nijaký náprotivok. Tento nárok explicitne vyjadruje Memorandum o národnej bezpečnostnej stratégii USA, kde stojí nespochybniteľne napísané, že "naše jednotky budú dostatočne silné, aby odradili potenciálnych protivníkov od vyzbrojovania s cieľom vyrovnať sa alebo prekonať moc Spojených štátov". Je dosť možné, že aj tí americkí prezidenti, ktorých nominácie vzídu z Demokratickej strany, si tento nárok na permanentnú hegemóniu napíšu na svoju bojovú zástavu.

Áno, je celkom možné, že zastrašujúci tón, ktorý si zvolila Bushova vláda, by mohol byť tým tónom, ktorý si osvoja všetci budúci kandidáti na prezidenta, aby pôsobili dojmom "sily" a "rozhodnosti" s cieľom "vedenia vojny proti terorizmu" (všeobecný výraz na ospravedlnenie všetkého možného, čo by americká vláda rada dosiahla). Dokonca muži ako senátor Kerry a guvernér Dean (pravdepodobní kandidáti Demokratickej strany na funkciu prezidenta v budúcom roku) sa pravdepodobne poddajú tomuto tlaku, hoci si uvedomujú, čomu prezident Bush nerozumie, že totiž nijaké impérium netrvá večne. Sú dostatočne prezieraví na to, aby vedeli, že hospodárska a vojenská prevaha Ameriky sa neodvratne stráca, práve tak, ako vidia, že zotrvávanie na dlhodobej vojenskej prevahe skôr alebo neskôr speje ku konfrontácii s Ruskom a Čínou.

Ide o konfrontáciu, ktorá by sa mohla skončiť atómovou vojnou. Ale toto poznanie nestačí podľa všetkého na to, aby ich podnietilo k zmene orientácie americkej zahraničnej politiky.

Všetko teda hovorí preto, aby Európska únia ponúkla alternatívu k washingtonskému projektu trvalého Pax americana. Režimy v Rusku a Číne sú stále ešte krehké a musia najväčšiu časť svojej politickej energie venovať zaisteniu vlastnej moci a vnútropolitickým otázkam, než aby mohli účinne formulovať otázky celkového kurzu a smerovania sveta. Ich odpor voči washingtonskej arogancii však mlčky pretrvá.

A oni si môžu pokojne dovoliť čakať, kým príde ich čas -- deň, keď ukážu Washingtonu, že sú schopné konkurovať jeho vojenskej moci. Ak sa Amerika bude brániť poznaniu, že tento deň naozaj príde, a ak Európa nevyvinie nijaké úsilie vedúce k alternatívnemu konceptu svetového poriadku, potom zostane všetko pri starom. Skôr alebo neskôr zažijeme konšteláciu síl, ktorá prevládala v studenej vojne, nukleárne mocnosti, ktoré budú provokovať vždy tú druhú stranu nasadiť atómové zbrane.

V najmenej dvanástich krajinách budú mať šéfovia vlád čoskoro prst na červenom tlačidle. Uveriť, že Washington dokáže všetky tieto mocenské hry udržať pod kontrolou, by bolo naivné. A predsa sa zdá, že sa táto naivita presadila. Národná bezpečnostná stratégia USA nespomína ani na jednom mieste ako cieľ jadrové odzbrojenie, ale iba "ďalšie neposkytovanie jadrových zbraní". Tento výraz znamená, že iba tie mocnosti, ktoré uznávajú americkú hegemóniu, majú právo na vlastnenie jadrových zbraní.

Tento dokument nám chce nahovoriť, že nebezpečenstvo jadrovej konfrontácie sa stratilo spolu s koncom studenej vojny. Ak to pôjde podľa tejto strategickej predstavy, potom budú musieť ruské a americké jadrové ponorky blúdiť po dne oceánov ešte celé nasledujúce generácie, a to s výzbrojou na každej palube, ktorá by dokázala zničiť desať svetových metropol.

V čase, keď ešte Bushova administratíva nebola pri moci, zvykli americkí štátnici aspoň ústne deklarovať, že Pax americana je len dočasnou záležitosťou, ktorá je prostriedkom na utvorenie lepších pomerov vo svete. Väčšina z nich si uvedomovala, že americká hegemónia je len dočasnou pomocnou konštrukciou, ktorá by mala fungovať dovtedy, kým by sa neobjavilo niečo trvácnejšie. Niečo ako OSN bez práva veta, ktorá by fungovala ako globálny parlament, vybavený stálou vojenskou mierovou misiou a schopný presadiť celosvetové odzbrojenie. (Svojho času som počul súkromne rozprávať amerického exministra zahraničných vecí, že v prospech všeobecného ozbrojenia by bol ochotný obetovať aj značný rozsah amerického práva na sebaurčenie). Pre Busha a jeho administratívu je predstava posilnenej OSN znakom neužitočného idealizmu, rovnajúcemu sa nevôli postaviť sa zoči-voči realite a úniku pred ňou do sveta snov a ilúzií.

Snívať absurdné sny

Ak majú byť užitočné projekty novej medzinárodnej politiky ako výsledok zhody krajín jadra Európy, potom musia byť nesené idealizmom, ktorý si už Amerika zjavne nedokázala uchovať. EÚ bude musieť ukázať svetu víziu budúcnosti, na ktorú bude Washington reagovať s očividným pohŕdaním. Bude musieť presadiť návrhy na prepracovanie Charty OSN a vedúcej úlohe tejto organizácie v procese celosvetového atómového odzbrojenia. EÚ bude musieť snívať sny, ktoré pripadajú reálnym politikom absurdné. Ale, ako zdôrazňujú Habermas a Derrida, niektoré z najmladších snov Európy sa stali skutočnosťou. Majú pravdu, ak zdôrazňujú, že Európa v druhej polovici 20. storočia našla riešenie, ako prekonať národný štát. Európska únia je v stave -- ešte pred ratifikáciou svojej spoločnej ústavy -- presadiť niečo, čo by reálni politici pokladali za úplnú fantáziu.

Ak povedomie občanov spoločného európskeho štátu zapustí korene v prvej štvrtine 21. storočia tak hlboko, ako sa v prvej štvrtine 18. storočia presadilo v Amerike, bude sa svet nachádzať na dobrej ceste k celosvetovej federácii. Takáto federácia sa uznávala od čias Hirošimy ako jedine dlhodobo možné riešenie problému, ktorý vedie k výrobe atómových zbraní.

"Prečo," pýtajú sa Derrida a Habermas "by Európa nemala prijať ďalšiu výzvu a zasadiť sa za kozmopolitický svetový poriadok na báze práv národov, ktorý by hájila proti iným konkurujúcim návrhom?" Áno, vlastne prečo nie? Mohlo by to zachrániť nič menšie ako svet, a toto úsilie by mohlo zvládnuť to, čo americkej politike nie je dopriate. Americká "národná bezpečnostná stratégia" môže v najlepšom prípade spustiť katastrofu. Svoju agendu dokáže riešiť nanajvýš počas jednej alebo dvoch generácií. Ak niekedy vôbec existovala chvíľa, v ktorej by verejná mienka prinútila politikov správať sa idealisticky, potom tento okamih nadišiel. Na základe všetkých dôvodov, ktoré uviedli Habermas a Derrida, dnešní obyvatelia krajín jadra Európy sú v najlepšej pozícii vyvíjať tento tlak. Ak je 15. február, ako dúfajú Derrida a Habermas, dňom "zrodenia európskej verejnosti" a začiatkom nového povedomia spoločnej európskej identity, potom by bola každému zrejmá nová predstava o tom, čo je možné v politike.

Takýto rozkvet novej idealistickej sebadefinície by vyvolal celosvetový ohlas -- v USA, ale tiež v Číne, ako aj v Brazílii a Rusku. Tento akt by nás vyviedol zo slepej uličky, v ktorej sme dnes uväznení. Pokiaľ tomu rozumiem, je to jediné, čo mohlo mať podobný účinok.

Bushovi apologéti v amerických médiách odbijú Derridov a Habermasov apel ako ďalší príklad resentimentom nabitého antiamerikanizmu, ktorý sa u európskych intelektuálov periodický vracia. Tejto výčitke však chýba akýkoľvek vecný podklad. Obidvaja autori profitovali z mnohých návštev USA, počas ktorých nadobudli dôkladné a hlboké pochopenie politických a kultúrnych výkonov Ameriky. Obidvaja si dobre uvedomujú historickú úlohu prvej veľkej konštitučnej demokracie a toho, čo Amerika vykonala pre Európu najmä počas druhej svetovej vojny. Uznávajú, že to bol wilsonovský inštitucionálny idealizmus v Spojených štátoch, ktorý napokon viedol k vytvoreniu Organizácie Spojených národov. Vedia tiež, že unilaterálna arogancia Bushovej vlády predstavuje nešťastný prípad politiky, ktorá je historicky celkom náhodným javom. Je niečím, čo nie je samoosebe nevyhnutné a nie je ani výrazom hĺbkovej a skrytej dimenzie americkej kultúry a spoločnosti.

V Európe a v Amerike existujú milióny ľudí, ktorí chápu, že americký unilatralizmus je napriek všetkému, čo vykonal v prospech ľudskej slobody, hroznou chybou. Američania, ktorí si to uvedomujú, potrebujú všetku podporu, aby presvedčili vlastných spoluobčanov, že Bush viedol krajinu nesprávnym smerom. Konsolidácia EÚ na silnú nezávislú mocnosť svetovej politiky by táto časť americkej verejnej mienky nevnímala ako súčasť antiamerikanizmu, ale ako celkom primeranú a vítanú reakciu na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje dnešné smerovanie americkej politiky pre celý svet.

Prevzaté zo Süddeutsche Zeitung, preložil a upravil Martin Muránsky

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO