Mienkotvorná časť verejnosti je ešte stále svojím živobytím závislá od hlavného vládneho prúdu a vybočenie z radu by znamenalo zaradenie do antireformnej škatuľky, ktorá v našej krajine zatvára dvere. Kedy by teda mala rozhodovať verejná mienka? Pravdepodobne len vo voľbách, vtedy, keď sa zmobilizujú všetky marketingové, finančné a fyzické sily z domova i zo zahraničia. Médiá a ekonomicky úspešná mladá elita, ktorá v nich vyrástla niekedy z vlastného presvedčenia, niekedy z presvedčenia vydavateľa či majiteľa, sa pustí do vysvetľovacej kampane. Oddelí reformných od "deformných" a označí žiadaného víťaza. Ten napokon víťazí napriek a nie vďaka svojej politike. Jedine o tom je znovuobhájenie terajšej vládnej politiky. Občianske aktivity sa napokon pre establishment stávajú nežiaduce, lebo zasahujú do oblastí, o ktorých by sa vraj nemalo polemizovať. Tento príklad nastal minulú sobotu, keď sa na bratislavskom Námestí slobody pred Úradom vlády SR stretlo viac ako dvetisíc ľudí skandujúcich úprimné protivojnové heslá. Kamery médií, ktoré majú svoje záujmy reprezentované priamo vo vládnej koalícií, sa vydali na lov ,,originálnych" a starších tvárí, čím sa chcelo dokázať, že sa na námestí zišli len babky demokratky a anarchisti. Nie je zmyslom tohto príspevku presviedčať, že to bola azda tá najreprezentatívnejšia zložka štruktúry slovenskej spoločnosti, akú som na podobných verejných podujatiach videl. Problém je v tom, s akou drzosťou sa podobnými akciami zaoberajú tí novinári, ktorí pracujú na objednávku, a problém je aj v tom, že voči takejto masáži bude naša verejnosť ešte dlho bezmocná a nevnímavá. Táto krajina má pred sebou minimálne tri dlhé diskusie a sebareflexie, ktoré bude musieť zvládnuť predtým, ako sa bude naozaj chcieť pasovať za pluralitnú. Prvá diskusia sa bude musieť týkať občianskej spoločnosti ako takej, jej úlohy, ktorú si môže oprávnene nárokovať, a naopak úlohy, ktorej by sa nikdy nemala zhostiť. Mala by zabudnúť na čosi také, ako sú zjednocujúce grémiá, ktoré občiansky sektor zdiskreditovali a odobrali mu legitimitu v očiach členov samých. Druhou nedokončenou diskusiou musí byť vyriešenie mediálnych monopolov a prísnejšia kontrola zaujatosti ich spravodajstva, ktoré sa stáva účinným nástrojom vládnutia. Napokon treťou nevydiskutovanou otázkou zostáva problematika verejnej mienky, ktorá sa raz používa ako nástroj na uplatňovanie moci a inokedy sa považuje za ignorovaniahodný prejav neodborného pohľadu na vec. Občianske aktivity, médiá a verejná mienka nimi ovplyvňovaná si budú musieť nájsť svoj priestor na koexistenciu bez toho, aby jeden z aktérov zneužíval svoje postavenie. Žiaľ, na Slovensku sme zatiaľ každodenne svedkami pravého opaku.

Zveřejněno se svolením týdeníku SLOVO