Stredajšia stávka železničných odborov, trvajúca od tretej do deviatej ráno, bola historicky prvým vydareným masovým vystúpením pracujúcich v novodobých dejinách Slovenska. Na trate nevyšlo ani koleso. Takýto vývoj, po množstve predchádzajúcich "operetných" odborárskych akcií, je pre mnohých prekvapujúci. Spozorneli aj sociológovia. Podľa nich môže ísť o príslovečný prvý kamienok lavíny. Aj na našich stránkach sme sa napr. pozastavovali nad bezmocnými protestami učiteľského stavu, ktorý by pri reálnom zastavení práce dokázal ochromiť viazaním rodičov na školopovinné deti ekonomiku zrejme rovnako úspešne, ako práve dopravcovia.

Rozoberme kriticky, čo vlastne železniční pracovníci chcú. V prvom rade im ide o zrušenie sporného rozhodnutia o uzavretí 25 regionálnych tratí a redukcii stoviek spojov, čo súvisí s prepúšťaním z práce. Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Pavol Prokopovič z Dzurindovej strany SDKÚ, argumentuje účelovo. Pomohol si pri zdôvodňovaní príkladom amerických železníc, kde na 40 tisíc km tratí zamestnávajú 18 000 ľudí, kým u nás na 3600 km vyše 40 tisíc. Neberie však do úvahy viacero faktorov. V prvom rade technickú úroveň systémov. Nám sa ani nesníva dajme tomu o satelitnom spojení vlakov s centrom, komplexnej automatizácii, apod. V USA iste nie sú odkázaní, aby pri každej druhej výhybke musel stáť v 21. storočí maník a prehadzovať ju ručne. Takisto neúmerné škrtenie investícií do preventívnej údržby pýta daň v podobe nevyhnutnosti udržiavať v pohotovosti oveľa viac opravárenských kapacít, ktoré plátajú za chodu totálne prestarnuté stroje a zariadenia.

Veľmi dôkladnú pozornosť si zaslúži iný ministrov poukaz, na stále stúpajúce mzdy, ktoré od roku 1996 vzrástli podľa neho z priemeru 9200 korún na hlavu, na dnešných 16 tisíc. Tu prichádza na um známy historický výrok, že existujú tri druhy lží , a to lož, prekliata lož a - štatistika. Bolo by veľmi zaujímavé dať na stôl podrobnejšie analýzy. Ak odrátame rast príjmov v pomere ku rastu inflácie, čo je "psia povinnosť" zamestnávateľa, ostáva vyčísliť, koľko v priemere zarobí muž či žena priamo vo výkone služby a koľko doslova zmafianizovaný manažment na bratislavskom riaditeľstve (vlastne teraz už dvoch riaditeľstvách).

Výraz ktorý sme použili, nie je vôbec prisilný. Len špičku ľadovca tvoria verejne medializované škandály s neúmerným investovaním do luxusného životného štýlu šéfov železníc na štátny účet, napr. prideľovanie si exkluzívnych bytov, alebo limuzín. Prečo minister nehovorí o audite majetku a odhalení týchto svinstiev, je pochopiteľné. Vďačí za svoje kreslo premiérovi, tiež bývalému železničiarovi, ktorý je sám, resp. aj cez svojho brata, na veciach evidentne zainteresovaný. Obrovský predvolebný škandál okolo nákupu vlakov nie je zabudnutý.

Aj posledné uvádzané závažné číslo možno postaviť do iného svetla. Podľa slov P. Prokopoviča dlh Železníc Slovenskej republiky vzrástol z 11, 5 miliardy v roku 1996, na dnešných 49 miliárd. Len nedodáva, že z toho času je piaty rok pri vláde garnitúra M. Dzurindu, do ktorej sám patrí a ktorá mala všetky páky, aby tento štátny podnik uviedla do poriadku - ak by reálne chcela.

Prezamestnanosť na železniciach je nesporná a požiadavka úplne ju "nechať tak", nemôže obstáť. Lenže niet sa čo čudovať železničiarom, že ak vláda (zabudnime na ministrove naivné výhovorky, že ide o kompetenciu vedení dvoch železničných spoločností) začína najprv šetriť na bezmocných ľuďoch "dole", tak vzkypeli. Verejná mienka ich podporuje, väčšina oslovených respondentov intuitívne cíti, že sa bojuje aj za nich. Ak nenastane kompromisná dohoda, čomu zatiaľ nič nenasvedčuje (predseda vlády odmietol s odbormi osobne rokovať a minister včera dopoludnia demonštratívne opustil miestnosť), tak dnes v noci čaká Slovensko otras, aký ešte nezažilo. S niektorými bohorovnými politikmi je ale načase už zatriasť.