Synergický efekt

Práve kauza Irak môže rozhodnúť o budúcich pravidlách globálnej hry. Po Juhoslávii a Afganistane je to v krátkom čase už tretia krajina, na ktorú sa USA chystajú zaútočiť. To, či to bude so súhlasom Bezpečnostnej rady (BR) OSN alebo bez neho, výrazne napovie, kde sa bude svet uberať. V predchádzajúcich dvoch prípadoch sa USA na čele síl NATO so získaním mandátu BR OSN nenamáhali, a to v kauze Irak výrazne prispelo k tvrdému odporu Ruska a Číny, ktoré v rezolúcii 1441 nechceli rozhodne pripustiť "skryté spúšťacie mechanizmy vojny". Už len preto, aby Američanom jasne signalizovali odpor voči predstave, že tu budú len USA ako svetový hegemón, ktorý bude určovať, ako má svet vyzerať. Sotva americký prezident opustil Rusko, už sa na turné vydal aj jeho ruský kolega. Pri návštevách Pekingu a Dillí oprášil plán navrhnutý v roku 1999, ako odpoveď na americké obídenie OSN počas kosovskej krízy, bývalým premiérom Jevgenijom Primakovom, na vytvorenie strategickej triády Rusko -- Čína --- India.

Rusko je ešte vždy veľmoc. Napriek hospodárskym ťažkostiam a hroznému chaosu, ktorý sprevádzal rozpad ZSSR a Jeľcinovu éru, je dodnes vojenskou mocnosťou. Posudzovať jeho vojenskú silu len cez opakovane neúspešné vojny v Čečensku by bolo chybou. Príklad minuloročných teroristických útokov na New York a Washington, alebo takmer storočný konflikt v Severnom Írsku ukazujú, že boj s povstalcami či teroristami je tvrdým orieškom aj pre veľmoci vnútorne konsolidovanejšie a hospodársky silnejšie.

Vo výzbroji Rusko za NATO nezaostáva. Ruské strategické nukleárne zbrane sú podľa analýzy OBSE, rovnako ako americké, schopné zničiť kedykoľvek akýkoľvek štát na zemi. Demonštratívne to svetu pripomenul prezident Putin pri mediálne bohato pokrytej inšpekcii v továrni v Rjeutove, kde sa vyrábajú medzikontinentálne rakety, strely s plochou dráhou letu a kozmické technológie. Po zhrnutí čiastkových informácií o nových ponorkách, raketách a nekonvenčných technológiách, sa pomaly začína rysovať obraz formujúcej sa a nie zanedbateľnej sily. Putinov plán na reštrukturalizáciu ozbrojených síl ráta so znovuzískaním plnej bojaschopnosti v horizonte krátko po roku 2006, kam mieria i projekty prezbrojovania. O rovnakom dátume -- nie náhodou -- hovoria i nové dokumenty NATO, schválené na pražskom summite, podľa ktorých majú byť preorganizované a modernizované západné armády.

Jane's Defense odhaduje, že v niektorých oblastiach zbrojného výskumu môžu mať Rusi pred svetom náskok i šesť rokov. Rusko však zatiaľ nemá dostatočné zdroje nato, aby mohlo armádu týmito novými technológiami vyzbrojiť. Jednak preto, že nové zbrane sú neuveriteľne drahé, ale i preto, že vyrábať ich len v sériách pre jednu, aj keď obrovskú krajinu, je ešte drahšie. V spolupráci by to však všetky tri mocnosti mohli dokázať. Čína, ako najdynamickejšie sa rozvíjajúca ekonomika na svete, je schopná ďalší vývoj výrazne spolufinancovať.

Ak by sa Rusku podarilo presvedčiť armády Číny a Indie, že práve jeho zbrojné technológie sú to, čo potrebujú, mohla by pri obrovských výrobných sériách ich cena klesnúť na veľmi zaujímavú úroveň. Nakoniec by mohla byť, pri vysokej kvalite, únosná pre všetky tri krajiny. Samozrejme, možno si predstaviť, že prezbrojené peniaze by sa v týchto krajinách s obrovskou chudobou, kde polovica ľudí žije za menej ako jeden dolár denne, mohli použiť aj prospešnejšie. História, bohužiaľ, ukazuje, že na armádu sa peniaze nájdu vždy. Najmä v krajinách, ktoré majú ambíciu byť veľmocami. To isté sa dá povedať o asi 550 miliardách dolárov na zbrojenie z federálneho rozpočtu USA -- teda krajiny, v ktorej 40 percent obyvateľov nemá zdravotné poistenie a nemôže si dovoliť kvalitnú zdravotnícku starostlivosť. O dokopy 320 miliardách dolárov vynakladaných na armádu európskymi členmi NATO, kde každý desiaty občan nemá prácu, platí to isté.

Nové preteky v zbrojení

K čomu to povedie? Ruská iniciatíva sa javí ako logická odpoveď na novú situáciu po rozpade Varšavskej zmluvy a pristúpení bývalých sovietskych satelitov k EÚ a NATO. Rusko si tak hľadá svoju cestu späť na slnko z tieňa americkej hegemónie. Partnerov si vybralo šikovne -- každý tretí obyvateľ planéty je buď Číňan, alebo Ind. Trhy oboch krajín, každý s miliardou spotrebiteľov, sú dnes strategickou destináciou, o ktorú sa uchádza celý svet. Armády, ktoré sú tieto dva štáty schopné postaviť, svet ešte nevidel. V kombinácii s ruskými vojenskými technológiami môžu predstavovať strašnú silu. Pozor by si museli dať Európa i USA. V kuloároch OSN sa v tejto súvislosti už hovorí o takzvanom tripolárnom svete. Mocenské siločiary by v ňom viedli okolo rovnoramenného trojuholníka, v ktorého rohoch by boli USA -- triáda --- EÚ.

Stratégia triády je podľa analytikov ruskou odpoveďou na novú americkú vlnu zbrojenia, ktorá sa začala už počas druhého funkčného obdobia prezidenta Clintona. Všetko urýchlilo aj ešte intenzívnejšie zvyšovanie zbrojných výdavkov presadzované prezidentom Bushom. Lenže nové zbrojenie Ruska, a možno celej triády, asi nezostane bez odpovede v Európe. Aj ona chce byť veľmocou. Podľa zdrojov pracujúcich na pláne reformy OSN sa dlhodobo usiluje o miesto stáleho člena BR OSN. Verejné náznaky tejto snahy badať už od berlínskeho summitu EÚ, ktorý vyhlásil Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ. Pilotný projekt "európskych zbraní" predstavuje stíhačka Eurofighter. Na projekčných počítačoch už vzniká eurotank, eurosamopal.

V laboratóriách, zatiaľ voľne zastrešených Európskym výskumným programom, už vznikajú vzájomne kompatibilné komponenty družíc. Možno sa čoskoro dočkáme i európskych vojenských satelitov vynášaných do kozmu európskou raketou Ariadne. Budúcnosť je podľa expertov v spoločnej, jednotnej technológii, ktorá sa bude dať bez problémov nasadiť a opraviť kdekoľvek v Európe. A zdanlivo bude lacnejšia.

Zdanlivo preto, že každá vlna vyzbrojovania vyvolá odpoveď v podobe ďalšieho zbrojenia konkurentov. Špirála horúčkovitých pretekov by sa tak asi začala opäť roztáčať. Tentoraz s tromi odrazovými bodmi.

Čo s Bezpečnostnou radou OSN?

Zmena rozloženia mocenských síl by sa pravdepodobne premietla aj do pripravovanej reformy OSN. Dnešný stav -- najmä v BR OSN -- odráža situáciu po druhej svetovej vojne. Víťazní spojenci si vtedy rozdelili permanentné miesta s právom veta. O rovnaké postavenie by sa teraz mohla uchádzať, okrem EÚ, aj druhá najľudnatejšia krajina na svete -- India. Ako jadrová veľmoc sa o stále zastúpenie v BR usiluje už dlho.

Uvedeným rozšírením by sa pod strechou BR -- ako orgánu, ktorý rozhoduje o aktuálnych problémoch sveta -- ocitli všetky hlavné vojenské i ekonomické veľmoci. Na jednej strane by to mohla byť cesta k jej posilneniu a tiež zvýšeniu váhy OSN. Na druhej by sa však mohol ešte väčšmi rozšíriť kruh problémov, ktoré sa dajú pre patovú mocenskú situáciu len ťažko riešiť.

Dlhodobým výsledkom tohto variantu "rozšíreného patu" by mohol byť skutočný prechod do etapy multipolárneho sveta. Táto éra kolektívnej bezpečnosti by mohla viesť k výraznému posilneniu roly OSN ako celku.

Jedným z možných výsledkov by mohlo byť vytvorenie stálych globálnych síl rýchleho nasadenia, financovaných a riadených OSN ako celkom. Ich náplň práce by bola podobná ako u dnešných mierových síl. Otázkou však je, či by aktéri potenciálnych konfliktov nezačali pri vyostrení situácie systém opúšťať -- napríklad zablokovaním finančného príspevku.

Spoločné svetové ochranné zbory boli lacnejšie ako viacero stále intenzívnejšie zbrojacich armád. O ekonomickej efektívnosti spoločnej obrannej politiky sa možno presvedčiť aj na Európou aplikovanej stratégii kolektívnej bezpečnosti. Bola a je drahá, a bude asi ešte drahšia, no v pomere k zbrojných výdavkov k HDP predstavuje asi tretinový podiel oproti obdobiu pred prvou svetovou vojnou, keď sa každý pripravoval na vojnu s každým.

Takto ušetrené peniaze by sa mohli použiť na investície do kvalitného zdravotníctva, školstva, či na výstavbu bytov. Alebo na boj s hladom a chorobami vo svete, kde sú tieto spolu s politickou nestabilitou, korupciou a priepastnými sociálnymi rozdielmi, živnou pôdou konfliktov. Vrátane dnes takých obávaných teroristických.

Kade pôjdu dejiny?

V diplomatických kuloároch kolujú informácie, že "nová" ruská stratégia má len zvýšiť záujem Západu o Moskvu. Má vraj ukázať, že bezpečnosť Západu -- respektíve dnes už Severu -- nemožno budovať bez Ruska. Zatiaľ čo ono má i iné možnosti, ako byť silné, než len spolu so Západom. Faktom je, že obdobie Václavov Havlov, ktorí dnes na Rusko hľadia ako na postkomunistický ZSSR, sa už dnes definitívne končí. V USA skončilo začiatkom 90. rokov, Európa si vzťahy s novým Ruskom začala budovať krátko nato. Bývalé sovietske satelity, dnes noví členovia Severoatlantickej aliancie, sa to učia v rámci Rady NATO-Rusko.

Či prerastie zoskupenie NATO-Rusko do paktu Severu je otázka. Prinajmenšom rovnako otvorená, ako možnosť tripolárneho sveta. Ešte dôležitejšou otázkou je, či by jedno, alebo druhé, usporiadanie nakoniec neviedlo ku "konfliktu civilizácií". Problémy s chudobou v rozvojovom svete, ale i nezamestnanosťou a s priepastnými sociálnymi rozdielmi, nielen medzi bohatými a chudobnými štátmi, ale i medzi bohatými a chudobnými vo vnútri jednotlivých krajín, totiž nevyrieši ani jedna zo stratégií ďalšieho horúčkovitého zbrojenia. Náznak možných tragických koncov sme videli pred viac ako rokom v New Yorku a Washingtone, túto jeseň v Moskve. Kedykoľvek ho vidno v Palestíne, Sierra Leone, Libérii, Etiópii, Konžskej demokratickej republike...

Publikujeme s laskavým svolením slovenského kulturněpolitického týdeníku Slovo.