4. 8. 2002
Čecha kúpiš - Slováka predáš ?V známej českej komédii o študákoch a kantoroch, skúmal pán profesor vnútro gymnazistov napríklad prostredníctvom predmetov, ktoré stratili pri bitkách. Čo si zdvihli zo zeme slovenskí voliči po šarvátkach svojich politikov, to skúsil zistiť sociológ Michal Vašečka z Inštitútu pre verejné otázky. Prezentujme a okomentujme niektoré jeho postrehy, ktoré dotvárajú obraz voličského, ale aj politického správania sa občanov SR ako celku, v zaujímavom kontraste ku českým občianskym postojom.
|
Začnime kontroverzným názorom spomenutého odborníka, podľa ktorého sa nové, mladé tváre v slovenskej politike presadzujú len ťažko, pretože "Slováci si myslia, že šediny znamenajú múdrosť". Sociológ síce s týmto názorom ako takým úplne nesúhlasí, ale zaujímavé by bolo vedieť, ako vôbec dospel k zisteniu, že takýto fenomén existuje. Spomína totiž zároveň aj jav obmedzeného úspechu Pavla Ruska a spol. s jeho "televíznou" stranou ANO, pričom podľa M. Vašečku "byť v čele veľkej televízie však znamená pôsobiť i v politike, i keď nepriamo, a preto občania neregistrujú predstaviteľov ANO ako nových politikov". Tu sa nám zdá, že fakty takýmto tézam protirečia. Pavol Rusko mal ešte v roku 1997 obrovskú dôveru občanov. Hoci v tom čase vôbec nevystupoval politicky a jeho stanica sa dôsledne apoliticky vyhýbala kontroverzným témam, dostal sa P. Rusko úplne spontánne do rebríčka najdôveryhodnejších osôb krajiny. Napriek mladosti a opísanej neangažovanosti. Zničujúcou ranou tomuto jeho image boli až udalosti roku 1998 okolo Markízy, kedy spolitizoval obchodný spor so svojimi veriteľmi, zneužil verejnosť vo svoj prospech. Keď však tá zistila, že vôbec nešlo v tých dňoch o "záchranu demokracie", ale výlučne o záchranu súkromného majetku, okolo ktorého sa točili napr. aj ukrajinsky hovoriace osoby blízke Ruskovi, prišlo rozčarovanie a dnes len masívnemu zneužívaniu obrazovky vďačí Ruskova strana, že jej prognózy sú ako tak priaznivé, čo však môže vo voľbách dopadnúť aj inak. Nie teda "nedostatok šedín", či televízne podnikanie ako také, ale prevalené nečisto zapáchajúce prakticky spôsobili, väčšina občanov vidí tohto - dnes už politika - celkom inými očami ako kedysi. Nechápeme tiež úplne výroky M. Vašečku o tom, ako sa Slovensko od volieb v rokoch 1990 až 1992 "kvalitatívne mení zo štandardnej politickej scény", ktorá tu podľa neho mala vtedy fungovať, ku politickej scéne, na ktorej výrazne dominujú neštandardné politické strany a populisti. Za spoločným štátom Čechov a Slovákov je ľúto stále mnohým, to ale neznamená, že čokoľvek z tých čias si môžeme idealizovať. Nijako nám nepripadajú "štandardné" napr. desiatky tzv. národne orientovaných strán najmä na Slovensku, ale v menšej miere i v Čechách a na Morave. O výraznom volebnom úspechu v tej dobe napr. Sládkovcov, škoda i hovoriť. Domnievame sa teda, že posudzovaním podľa chybne zvoleného etalónu sa nevyhnutne dôjde aj ku chybným konečným záverom. Je samozrejme veľa pravdy na populizme súčasných starých či tzv. nových politikov v SR, ale "noví" často len hovoria na plné ústa to, čo si "starí" nemôžu dovoliť - lebo by to pre nich automaticky znamenalo de facto sebezničujúcu sebakritiku. To ale ešte neznamená, že niečo nie je pravda a vyslovovanie toho ja automaticky "populizmom". Ťako si môže dajme tomu Strana maďarskej koalície dovoliť sľubovať energické vyriešenie čoraz závažnejšej rómskej otázky, keď na príslušnom výkonnom poste mali celé štyri roky vlastného vicepremiéra, ktorý dosiahol v tom smere minimum. To vháňa teraz vietor do plachiet oprávneným kritikom sľubujúcim, že to budú robiť lepšie, čo je celkom legitímna metóda politického zápasu - čím samozrejme nedávajú záruky, že práve oni sľuby aj dodržia. Nedorozumením cítiť aj ďalší postreh citovaného sociológa, podľa ktorého fakt, že voliči sa vyslovili prevažne za to, aby na politickej scéne bolo maximálne 5 strán znamená, že sa takto nepriamo vyslovili za zachovanie pomerného volebného systému. To je asi príliš odvážne tvrdenie. Je síce pravda, že pri väčšinovom volebnom systéme by v malých jednomandátových obvodoch zaiste vznikali dobrodružné, vysoko neštandardné (etnické, sociálne, nacionálne...) lokálne straničky, ktoré by vniesli do snemovne neuveriteľný chaos. Ale rovnako je pravdou, že ľudí aspoň takisto zlostí v praxi nulový dosah, aký majú v dnešnom pomernom systéme na poslancov a ich výber stranami. Prírodovedci majú úslovie, jeden experiment - žiaden experiment. Spoločenskovedné disciplíny sa na svoju škodu tejto osvedčenej metodologickej poučky príliš nedržia. Potom by sa nestávalo, že z nedostatočnej sumy východzích faktov, bude niekto činiť ďalekosiahle závery a generalizácie. Skutočný život potom obyčajne uhne celkom iným smerom. |
Názory a argumenty ze Slovenska | RSS 2.0 Historie > | ||
---|---|---|---|
5. 8. 2002 | Na Slovensku platíme za internet dvojnásobne viac ako v Českej republike | ||
5. 8. 2002 | Herci sa bijú na život a na smrť | Lubomír Sedláčik | |
4. 8. 2002 | Čecha kúpiš - Slováka predáš ? | Lubomír Sedláčik | |
1. 8. 2002 | Internet: Už Slovensko predbehla aj India | Lubomír Sedláčik | |
30. 7. 2002 | Pravá tvár "otca vlasti" | Lubomír Sedláčik | |
29. 7. 2002 | Z prílevu Rómov majú smrteľný strach | Lubomír Sedláčik | |
22. 7. 2002 | Ako v rozprávke Tisíc a jedna noc: Paul Lendvai a Tisíc let maďarského národa | Daniel Krajcer | |
16. 7. 2002 | Koniec živnosti "plodenie detí" ? | Lubomír Sedláčik | |
15. 7. 2002 | Keď zaspievajú Pavarotti a Lexa | Lubomír Sedláčik |