Pavol Rusko sa v snahe volebne uspieť, neštíti najhrubšieho mediálneho nátlaku na voličov. Ako sme už na našich stránkach priniesli, dokonca s úprimným rozhorčením vyčíta svojim kritikom, že mu bránia "užívať si svoj majetok", teda televíziu Markíza. Nemienime znova rozoberať cynický výsmech, ktorý takto voči akejkoľvek novinárskej etike prejavuje. Všimnime si radšej, aké konkrétne kroky na podporu svojho politického sna vykonáva. Jasným a nediskutovateľným porušením zákona je plán ANO v deň volieb rozosielať občanom, presnejšie "priateľom a známym", propagačné SMS správy. Aj keď etická komisia nemôže hodnotiť počin, ku ktorému zatiaľ de facto nedošlo (a po predčasnom prezradení plánu možno už ani nedôjde), na dotvorenie si názoru o istých metódach, nám to stačí.

Slovenský mediálny "magnátik", ako sa sám raz nazval, už pri predstavovaní svojej ANO odmietol obavy z možného zneužívania televízie na propagáciu strany, že "akákoľvek nadmerná propagácia by bola kontraproduktívna". No každodenný obraz po 19,00 je celkom opačný. Divák Televíznych novín sa môže s rodinou staviť, či správa o najnovších aktivitách ANO pôjde ako druhá, alebo "až" tretia . Enormný podiel Markízy na slovenskom mediálnom trhu, sledovanosť, pri ktorej v iných demokratických krajinách, napr. v Nemecku, už nastupuje zákonné obmedzenie takejto monopolnej stanice, však ešte nemusí znamenať automatický volebný úspech. Najmä vtedy, ak sa z Ruskovej tváre a tvárí jeho nohsledov divákom začne časom dvíhať žalúdok. Hlavné riziko hrozí Ruskovcom z toho, že sa ľudia zamyslia nad obsahom posolstiev, ktoré na nich z obrazovky idú. Väčšinu z nich sú totiž len vecne neuchopiteľné frázy, akým už skúsenosť naučila občanov príliš neveriť. Zaužíva sa klasická schéma - vypichnúť tendenčne nejaký neúspech terajšej vládnúcej garnitúry a vzápätí dať mikrofón pred predstaviteľa ANO, ktorý povie, o čo inak a lepšie by to robili oni. Či už v oblasti nezamestnanosti, zdravotníctva, bezpečnostnej politiky, alebo čohokolvek iného.

"Ostrá" volebná kampaň má vyvrcholenie ešte iba pred sebou, no už ilustruje, aké metódy volia poniektorí z tých, ktorí sa bijú v prsia, že oni budú tými najdemokratickejšími demokratmi pod Tatrami. Je dobré, že svojimi činmi si sami odkrývajú pravú tvár. Naozaj činmi, pretože proti tvrdeniam sa dá vždy postaviť demagogické protitvrdenie. Lenže proti činom ťažko namietať. A jedným z činov konkrétne ANO, je napr. zloženie kandidátov na popredných voliteľných miestach. Veľká väčšina z nich je z Bratislavy. V tejto účelovej strane jedného muža - či skôr jedného majiteľa - boli v tomto smere v patovej situáci. Iste si P. Rusko uvedomoval, že toto nebude budiť na Slovensku najlepší dojem. Na druhej strane ale mediálne populárne - čo na tom, že politicky prázdne a neodborné tváre - mimo hlavného mesta a mimo vlastnej firmy, k dispozícii veľmi nemal.

Málokedy považuje novinár za uspokojivú a vyčerpávajúcu jednoslabičnú odpoveď svojho partnera v rozhovore. Vicepremiér Ivan Mikloš sa o takúto "historickú" výnimku postaral. Na otázku, čo súdi o ANO, znela jeho odpoveď : "Nie". Lepšie to vystihnúť nemohol ani objemným výkladom. Nechtiac tým ale dal vlastne gól i do vlastnej bránky. Jeho stranícky šéf Mikuláš Dzurinda totiž vždy pripúšťa možnú povolebnú spoluprácu aj práve s P. Ruskom. "Strana Markíza" sa teda nechtiac postarala aj o nepriamy efekt, kedy aj možní sympatizanti premiérovej SDKÚ musia zvažovať, kde končí pragamtizmus a začína sa oportunizmus a bezcharakternosť.