Takmer troch tisícok bielych farmárov v Zimbabwe sa týka v úvode zmienené vyvlastnenie majetku, ktoré je Mugabeho režim odhodlaný podľa vlastných slov dokončiť pod heslom "pôdu čiernym bezzemkom". Čo bude v praxi nasledovať po uskutočnení plánu, už vidno na tých farmách, odkiaľ bývalých majiteľov, žijúcich v Afrike väčšinou celé generácie, už ozbrojení banditi stihli vyhnať či dokonca vyvraždiť. Rozvrat, zastavenie produkcie, obraz zarážajúco totožný so skazou bývalých prekvitajúcich súkromných hospodárstiev v Československu po násilnej kolektivizácii v päťdesiatych rokoch. Netreba byť veľkým prognostikom, aby sme s istotou predpokladali, že do dvoch rokov bude v Zimbabwe hladomor a humanitárna katastrofa, sanáciu ktorej budú miestni politici hádzať zas len na plecia nenávidenému "západu".

Ak vychádzame z tézy, že všetci dôležití a aj väčšina okrajových slovenských politikov - i novinárov - hlásajú naše zapojenie sa do procesu ekonomicko - politickej globalizácie, je viac než čudné, že okolo nástupu tohto fašizmu v čiernom vydaní, je takmer ticho. Skoro všetky naše informácie čerpáme len zo zdrojov svetových tlačových agentúr. Ani slovo na obranu ľudských práv nezaznelo napr. od inokedy tak hlučnej a "agilnej" bratislavskej organizácie Ľudia proti rasizmu, ktorá v minulosti konala pri posudzovaní toho čo je a čo nie je rasizmom neraz rýchlejšie, ako vôbec objektívne informácie o incidentoch vychádzali na povrch. Rovnako domáci politici sa nezmohli ani na aspoň chudobné prehlásenie či stanovisko, hoci v rámci zjednotenej Európy bude africká kataklyzma veľmi pravdepodobne niečo stáť aj nás - hospodársky, politicky a možno aj vojensky, ak dôjde až ku nasadeniu nadnárodných jednotiek v možnej tamojšej občianskej vojne, ktorá hladomory a genocídy väčšinou doprevádza. Práve na podobných udalostiach sa ukazuje, kto je pravým, podpory slušných ľudí hodným bojovníkom proti rasizmu a kto len konjukturalistom, podobným ekologistom, ktorí tiež broja napr. proti jadrovým elektrárňam, ale ich reálnu alternatívu nepoznajú a neponúkajú.

Kde leží jeden z koreňov problému, presvedčivo ukazujú slová slovenského žurnalistu Romana Liptaka, pôsobiaceho v Johannesburgu. Citujme časť z jeho článku "Vojenský konflikt Etiópie s Eritreou ako symbol typicky africkej reality", ktorý však sedí aj na aktuálne udalosti :

"(...) Podobne je to s aktivitami Európskej únie, ktorá má v afrických krajinách snahu financovať rozvoj len za podmienok pluralitnej demokracie. V mene political corretness však predpokladá, že ak westminsterský systém funguje v Británii, bude fungovať aj na Sahare. Napríklad Tanzánia teda na chvíľu demonštruje pluralitnú demokraciu, po tom, čo tam však dorazí tvrdá mena, ju promptne nahradí diktatúrou. Vzniká tak paradoxná situácia: kým vo svetových organizáciách prevláda názor, že Afrika pohlcuje priveľa peňazí s minimálnym efektom, Afričania majú dojem, že sú "zabudnutí". Hoci v Afrike, vo forme rozvojových programov a humanitárnej pomoci, končí menej ako jedno percento amerického rozpočtu, senátor Jesse Helms tieto výdavky otvorene nazýva "plytvaním". Peniaze amerických daňových poplatníkov podľa neho "miznú v dierach, ktoré Američania nielenže nemôžu nájsť na mape, ale ich mená nevedia ani len vysloviť". Ľavičiari naopak poukazujú na priepasť medzi nepatrnou pomocou a miliardami, ktoré každoročne putujú do Pentagonu. Jeden z nich, Waylon Jennings z organizácie USA for Africa je napríklad presvedčený, že "prostriedky ušetrené šesťmesačnou pauzou v americkom nukleárnom programe by razom ukončili etiópsky hladomor". Doterajšie skúsenosti však ukazujú, že prístup podľa takéhoto modelu situáciu rieši nanajvýš krátkodobo. Otázne zároveň ostáva, akú podobu má nejaká iná alternatíva. "

Dodajme azda len toľko, že zmysluplnou "inou alternatívou" rozhodne nemôže byť vopchatie hlavy do piesku, ak otvorený rasizmus smeruje nie ako ho zvyčajne chápeme "od bielych ku farebným", ale ako teraz v Zimbabwe - naopak.