Preto som navštívil svojho známeho s niekoľkodesaťročnou praxou v oblasti energetiky, aby som s ním problematiku privatizácie rozvodných závodov konzultoval.

Závery sú nasledovné:

1. Doteraz neboli navrhovateľmi privatizácie preukázané a zverejnené žiadne prínosy, ktoré by mohli nastať vstupom zahraničného kapitálu a ktoré by nejako zlepšili situáciu spotrebiteľov elektrickej energie (žiarovky užívateľov nebudú svietiť lepšie). Elektrifikácia Slovenska je dávno skončená, a preto nie sú masívne finančné investície do tejto oblasti potrebné.
2. Na základe skúsenosti s privatizáciou energetiky v bývalej NDR v tejto oblasti možno predpokladať, že vstupom zahraničných vlastníkov dôjde k:
   1. zníženiu stavu pracovníkov asi na jednu tretinu, a tým k masívnemu prepúšťaniu, čo pri súčasnej oficiálnej asi 20 %-nej nezamestnanosti v SR je samovražedné;
   2. k zvýšeniu ceny elektrickej energie pre koncových užívateľov.
3. Finančné prostriedky získané privatizáciou sa nepoužijú na navýšenie kapitálovej vybavenosti energetických podnikov, ale do úplne iných oblastí, prípadne sa tzv. prejedia.
4. Podobný privatizačný proces prebieha v Poľsku, Maďarsku a Česku. Z časového hľadiska vedie Poľsko, nasledované Maďarskom a Českou republikou. Tempo privatizácie v SR má oproti ČR asi ročný sklz.
5. Tempo, s akým sa privatizácia uskutočnila, naznačuje, že nebol vytvorený časový priestor na prechodné obdobie, v ktorom by sa vytvorila potrebná legislatíva, a ak nejaká existuje, hrozí, že jej nedostatky vo svoj prospech využijú práve privatizéri.
6. Taktiež vzniká otázka, či zverejnená predajná cena podnikov je primeraná, alebo nie? K tejto otázke je potrebné pristupovať z hľadiska dlhodobej perspektívy, pretože sa novým vlastníkom vytvorí prakticky bezkonkurenčné prostredie a prostredie bez reálnej možnosti substitúcie nimi poskytovanej služby. Napríklad v oblasti telekomunikácií sú možným substitútom - prinajmenej čiastočným - pozemných, alebo podzemných elektrických vedení rádioreléové siete, prípadne siete na báze optických kabelov. V prípade prenosu elektrickej energie žiadny substitút nejestvuje.

Cieľom zmeny vlastníckych pomerov v bývalých komunistických krajinách s centrálne (byrokraticky) riadenou ekonomikou je okrem iného zlepšenie hospodárskej výkonnosti, ktorú by mal pocítiť občan v zlepšení kvality výrobkov a služieb a v znižovaní cien. Oblasť prenosov elektrickej energie sa však vyznačuje špecifickými črtami - v žiadnom prípade sa privatizáciou a partikularizáciou nevytvorí konkurenčný stav, ktorý by bol samoregulovaný pôsobením "neviditeľnej ruky" trhu, a vždy bude potrebné ekonomické vzťahy podrobiť dôslednej regulácii a kontrole. Tieto regulačné funkcie nie sú však tzv. voľnou ekonomickou kategóriou, ale budú si vyžadovať značné náklady aj z verejných zdrojov. Okrem toho, ako o tom svedčia skúsenosti z Kalifornie, o ktorých sa písalo aj v BL, mal koncept rozdelenia vlastníctva zdrojov elektrickej energie a prenosových sústav motivovaný snahou o vytvorenie konkurenčného prostredia opačný účinok, ako sa predpokladalo: namiesto zlacnenia elektrickej energie došlo k zvýšeniu jej ceny, a dokonca k vážnym poruchám v zásobovaní elektrickou energiou.

Vzniká legitímna otázka: nebolo by ekonomicky a spoločensky prospešnejšie ponechať v ekonomike širší priestor kategórii tzv. verejnoprospešných podnikov, ktoré by boli orientované na zabezpečovanie určitých dôležitých funkcií, ako napr. distribúcia pitnej vody, niektorých druhov energie a podobne, a nie primárne na dosahovanie maximálneho zisku? Nie je prvoradou motiváciou súčasných vládnych elít v niektorých prípadoch privatizácia za účelom získania finančného profitu formou provízií?