Od dočasného k trvalému eurovalu

22. 12. 2011

Podstata problému

Prechod od národných mien k euru a jeho fungovanie sa viaže na plnenie maastrichtských kritérií. Avšak, napriek prísnej kontrole plnenia kritérií pri vstupe do eurozóny, po prijatí za člena, neplnenie nebolo sankcionované. Kritéria neplnili ani nosné štáty eurozóny. A tak, Írsko, Portugalsko, Grécko, následne Španielsko a Taliansko, prudko zvyšovali zadĺženosť.

Maastrichtské kritéria povoľujú verejný dlh do výšky 60 % HDP. V prepočte na HDP, v roku 2011, verejný dlh Talianska dosiahol 128 %, Španielska 112 %, Belgicka, o ktorom sa taktne málo píše, 96,2 %, Nemecka 87,3 %, Francúzska 74,7 %. V prepočte na EÚ ako celok, výška verejného dlhu je na úrovni 82,3 % HDP EÚ.

Nárast verejného dlhu, a tým aj dlhová kríza sa vníma ako dôsledok finančnej krízy a recesie predchádzajúcich rokov, nezodpovedného chovania politikov v zadĺžených štátoch. Môžeme dodať, že aj inštitúcií EÚ a MMF, ktoré výšku dlhu mali kontrolovať. Kríza eura sa zriedkavo interpretuje ako výsledok vzájomne s prelínajúcich činiteľov: nekonzistentnej hospodárskej politiky v nadväznosti na postupujúcu globalizáciu finančných trhov a svetového hospodárstva; dereguláciu peňazí a na následné zmeny v štruktúre a v mase obeživa, ktoré podporili špekulácie na trhoch peňazí. Politika udržateľného ekonomického rastu v kombinácií s deficitným financovaním a nárastom štátneho dlhu, ktorý sa kryl aj emisiou štátnych dlhopisov, zohrala dôležitú úlohu v tomto procese.

Pohľad na dlhovú krízu ako na výsledok nezodpovedného chovania finančných inštitúcií a populárnej politiky vlád prevláda aj na Slovensku. Južné štáty eurozóny, hlavne Grécko slúži ako názorný príklad tejto politiky. Politická strana SaS, prostredníctvom Richarda Sulíka, predsedu, prezentovala opatrný až odmietavý postoj k finančnej účasti Slovenska na riešení dlhovej krízy: "Keď teda Slovensko vystaví v rámci dočasného eurovalu bezpodmienečné a neodvolateľné záruky (na základe ktorých Grécko dostane pôžičku a túto s istotou nesplatí) budeme musieť sumu, za ktorú sme sa zaručili, aj reálne uhradiť. Keďže aj slovenský rozpočet je deficitný, budeme si musieť predmetnú sumu požičať, a teda ešte viac sa zadĺžiť!" Môžeme konštatovať, že aj na Slovensku na jednej strane prevláda strach z vývoja v eurozóne a na druhej neochota zadĺžiť sa pri záchrane eura a eurozóny.

Opatrenia zamerané na riešenie dlhovej krízy

Pri vzniku dlhovej krízy prevládal názor, že túto je možné riešiť dobrovoľnou reštrukturalizáciou dlhov, predĺžením splatnosti štátnych dlhopisov zadĺžených štátov, šetrením, znižovaním výdavkov štátu. Reštrukturalizácia dlhov sa mala uskutočniť so súhlasom veriteľov a v ich záujme zabezpečiť návratnosť aspoň časti požičaných prostriedkov. Tento postup sa ukázal ako neúčinný.

Riešením nebolo ani zriadenie European Financial Stability Facility Fund (EFSF), ktorý mal garantovať splatnosť dlhov za predpokladu, že ECB bude garantovať likviditu. Vznikol dočasný euroval, ktorý má k dispozícií 750 mld. EUR. Na zriadení EFSF, štáty eurozóny sa podieľali 440 ml. EUR, MMF 250 mld. EUR a Európska komisia 60 mld. EUR. Z fondu sa vyčlenilo 110 mld. EUR na pôžičku Grécku. Priebežné čerpanie vyčlenených prostriedkov bolo viazané na plnenie podmienok, ktoré sa kontrolovalo.

Kľúč, podľa ktorého bol určený finančný príspevok členských štátov EMÚ do EFSF a ich podiel na pôžičke Grécku, vyvolal rozpory v EÚ. Politická reprezentácia Slovenska rozporovala podiel Slovenska vo výške EUR 4,371 mld. Politici aj verejnosť predpokladali, že Grécko nebude schopné plniť záväzky. Napriek tomuto predpokladu, NR SR schválila príspevok Slovenska do dočasného eurovalu. Rozhodli politické aspekty.

Potom ako dlhová kríza ohrozila Španielsko a vyústila do pádu vlády v Taliansku, bolo jasné, že dočasný euroval nemá nádej na úspech. Nárast dlhu, strach z možného rozpadu eurozóny a zániku eura si vyžiadal účinné opatrenia, zriadenie trvalého eurovalu.

Navrhované riešenie sa spájalo s nepopulárnymi opatreniami, ktoré neboli a nie sú všeobecne akceptované. Napríklad na Slovensku, pri hlasovaní v NR SR o príspevku do trvalého eurovalu, ktoré bolo spojené s vyslovením dôvery vláde, padla vláda. NR SR schválila účasť Slovenska až potom ako prevládol názor, že Slovensko nemôže stáť bokom, brzdiť ozdravenie eurozóny.

Pri vstupe Slovenska do EMÚ sa obchádzali možné riziká spojené s členstvom v eurozóne. Existencia eura a eurozóny nie je v centre diskusií ani v súčasnosti. Diskutuje sa hlavne o účasti Slovenska na plnení opatrení zameraných na ozdravenie eura. Ivan Mikloš, minister financií, okrem iného, považuje za diskutabilnú aj prípadnú účasť privátneho sektora na prípadnej budúcej pomoci problémovým štátom eurozóny. Zachovanie eurozóny spájal s posilnením právomocí ECB, realizáciou návrhu Francúzska, Nemecka a Európskej komisie na rokovaní predsedov vlád v Bruseli, lebo v inom prípade hrozí rozpad eurozóny.

Na druhej strane politického spektra stojí Richard Sulík s požiadavkou spojiť nadchádzajúce voľby do NR SR s referendom o eure a tým aj o budúcnosti eurozóny. Avšak, pokiaľ výsledkom referenda by bol negatívny postoj k euru a účasti Slovenska na záchrane eurozóny, zhoršilo by sa postavenie Slovenska v medzinárodných vzťahoch. Návrh je preto neprijateľný.

V článku, ktorý bol publikovaný v dvojtýždenníku Kultúra, Bruno Čanády skepticky hodnotí možnosť riešiť dlhovú krízu pomocou zdrojov, ktoré EFSF má k dispozícií. Apeluje na politikov na Slovensku, aby pri navýšení eurovalu postupovali so znalosťou vecí a s vedomím krátkodobých a dlhodobých dôsledkov pre Slovensko.

Ak vezmeme do úvahy veľkosť Slovenska a jeho podiel na tvorbe HDP eurozóny, politická reprezentácia Slovenska na rokovaniach na najvyššej úrovni, okrem práva veta a znalosti problematiky, má ohraničené možnosti vplývať na rozhodovanie o opatreniach, ktoré určujú vývoj eurozóny. Stanoviská Slovenska by mali väčšiu váhu, pokiaľ by všetky štáty V 4 boli členmi eurozóny a postupovali by jednotne.

Frekvencia rokovaní na najvyššej úrovni v EÚ sa zrýchlila po tom, ako dlhová kríza ohrozila Taliansko a ratingové agentúry oznámili, že znížia rating štátom eurozóny a veľké podniky zverejnili, že sa pripravujú na možný rozpad eurozóny. Zásadné riešenie krajne nepriaznivej situácie sa malo prijať na stretnutí predsedov vlád členských štátov EÚ, ktoré sa konalo 9. decembra 2011 v Bruseli.

V rámci prípravy na stretnutie a navodenie atmosféry, N. Sarkozy v prejave, ktorý mal 1. decembra 2011 v Toulene zverejnil, že na stretnutie ide s požiadavkou na zmenu základných dokumentov EÚ, sformovania základného jadra eurozóny, posilnenie exekutívy a integrácie v EÚ. Nato, M. Merkel, v prejave, ktorý mala v Budestagu, zdôraznila potrebu rozpočtovej disciplíny, nezávislosti ECB, úlohu Európskej komisie a Európskeho súdneho dvora pri riešení krízy eurozóny.

Rokovanie v Bruseli vyústilo do rozdelenia EÚ do dvoch častí, vzniku novej únie v rámci už existujúcej, po tom ako David Cameron, ktorý zastupoval Veľkú Britániu, odmietol opatrenia, ktoré nezodpovedali jej záujmom. D. Cameron odmietol zmenu Lisabonskej zmluvy, zriadenie fiškálnej únie, požadoval fragmentáciu jednotného trhu, výnimky z regulovania a zo spoplatnenia finančných transakcií, uplatnenia pracovných predpisov EÚ vo Veľkej Británií. Inými slovami, odmietol zásadné opatrenia prijate v Bruseli.

Napriek odmietavému stanovisku D. Camerona, rokovania v Bruseli vyústili do dohody o sprísnení rozpočtovej disciplíny a o sankciách za jej porušenie, do schválenia fiškálnej únie, zavedenia dlhovej brzdy a Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) od júna 2012 a fungovanie EFSF do júna 2013. ESM bude mať k dispozícií 500 mld. EUR určených na pomoc štátom, ktoré sa dostanú do ťažkostí. Avšak, len za predpokladu, že vlády členských štátov EÚ schvália príspevky. MMF dostane pôžičku EUR 200 mld. Na pôžičku, Nemecko má prispieť sumou 40,8 mld. EUR; Francúzsko a Veľká Británia po 30,8 mld. EUR; Taliansko 23,09 mld. EUR; Španielsko 14,6 mld. EUR; Holandsko 13,38 mld EUR; Belgicko 9,8 mld. EUR; Švédsko 6,75 mld. EUR; Rakúsko 6,3 mld. EUR; Dánsko 5,27 mld. EUR; Poľsko 4,24 mld. EUR; Fínsko 3,7 mld. EUR; Česká republika 3,34 mld. EUR; Luxembursko 2,2 mld. EUR; Slovenská republika 1,12 mld EUR, táto čiastka je po odpočítaní EUR 440 mil., ktoré MMF dostal v apríli 2009; Slovinsko 0,9 mld. EUR; Cyprus 0,47 mld. EUR a Malta 0,26 mld EUR. Estónsko najskôr odmietlo prostriedky poskytnúť, ale pokračuje v rokovaní. ( NBS si peniaze požičia od ECB za vyššiu úrokovú sadzbu ako dostane za úver poskytnutý MMF. Úrokový diferenciál vo výške EUR 13 mil. predstavuje čistú stratu SR. R. Sulík hodnotí preto tento postup ako nehoráznosť.) Podľa Christiny Lagardovej, prezidentky MMF, nie je jasné, ktoré štáty okrem štátov eurozóny sa zapoja do úverovej linky v prospech MMF. Obavy Ch. Lagardovej sa potvrdili. Problematickou sa ukázala pôžička Veľkej Británie, Česka, Dánska, Maďarska a ďalších štátov, ktoré potrebujú súhlas parlamentu. Následne pri telekonferencií ministrov financií EǓ, ktorá sa konala 19. decembra t.r., pôžička bola znížená z 200 mld. EUR na 150 mld. EUR. Minister financií Veľkej Británie a Českej republiky oznámili, že výšku pôžičky budú prehodnocovať v r. 2012. Veľká Británia pôžičku poskytne len v rámci skupiny štátov G 20, pokiaľ tieto štáty budú pozitívne reagovať na žiadosť MMF a EÚ, aby sa podieľali na stabilizácií finančných trhov.

Na zasadaní v Bruseli prešiel aj návrh na zvýšenie právomoci Európskej komisie a právomocí Európskeho súdneho dvora. Vo vzťahu k ECB otvorená zostala možnosť emisie eurobondov, splatnosť krátkodobých záväzkov. Operácií, ktoré vyžadujú okamžité riešenie.

Záver

Prijaté opatrenia mali uspokojiť trhy, preukázať schopnosť riešiť dlhovú krízu. Avšak, už niekoľko dní po zasadaní v Bruseli, euro oslabilo v relácii k USD a Mario Draghi, prezident ECB vyhlásil, že banka nebude poslednou inštanciou, ktorá zachráni eurozónu. Zo strachu pred hyperinfláciou Nemecko odmietlo razantný nákup dlhopisov a A. Merkel pripustila, že eurozóna je na tom horšie ako sa predpokladalo. Nezodpovedaná zostala aj otázka odkedy a s akým úspechom sa uplatnia prijaté opatrenia? V tejto súvislosti môžeme konštatovať, že rozpad eurozóny a návrat k národným menám by bol nákladnejší ako jej záchrana. Z politických, ekonomických a sociálnych dôvodov, a to aj napriek negatívnemu dopadu úsporných opatrení na obyvateľstvo, neprichádza do úvahy. Okrem iného, dal by za pravdu euroskeptikom a nadlho by pochoval spoločnú menu. Nevyhnuté sú preto úsporné opatrenia a reštrukturalizácia ekonomík s cieľom nastoliť rovnováhu v národných ekonomikách a obnoviť dôveru v euro.

Vytisknout