I. Zložité a zodpovedné politické rozhodnutie

Pre reálne ovplyvňovanie rozhodnutí komisie prvým slovenským komisárom bude kľúčová jeho schopnosť vybudovať si neformálnu autoritu. A to hĺbkou a rozsahom vzdelanosti, skúsenosťami, komunikačnou zdatnosťou a politickou dôveryhodnosťou.

A to tým skôr, že ako komisár z menšej krajiny sa nebude môcť spoliehať na jej geopolitickú či ekonomickú váhu, resp. na silu jej vážených hlasov. Okrem odborných vedomostí zo zverenej agendy a manažérskych zručností, ktoré sú nenahraditeľné, preto komisár, ktorý sa chce presadiť a nadobudnúť vplyv, potrebuje aj diplomatické schopnosti a politické skúsenosti. A tie sa nedajú získať v rýchlokurze. Stačí napr. jedno nešťastné vystúpenie pred názorovo veľmi rôznorodým Európskym parlamentom, jedno nezohľadnenie reálnej politickej situácie pri prijímaní rozhodnutia a autorita môže byť nenávratne preč ešte skôr, než sa stačila vybudovať.

Preto odporučenie predsedu Európskej komisie R. Prodiho, že komisárom by mal byť človek, ktorý má "primeranú politickú váhu", či odporúčanie komisára pre rozšírenie G. Verheugena, že kandidát by mal mať politické a profesionálne skúsenosti a nemal by byť nijaký nováčik, nemožno brať na ľahkú váhu. Európska komisia je nadnárodný orgán ekonomického, ale i politického spoločenstva krajín. V EK sa nerobia iba náročné technokratické rozhodnutia, ktoré nesporne vyžadujú veľkú manažérsku zdatnosť, ale aj závažné politické kompromisy. A to nielen taktického, ale aj strategického charakteru.

A tu už iba skúsenosť z hospodárskeho života nestačí. Je potrebná aj prax vo vysokej politike. Navyše je tu ešte jedna dimenzia. EK je komplikovaná administratívna inštitúcia. Český prezident a zároveň expremiér a exminister V. Klaus preto pod politicky skúseným adeptom na komisára vidí človeka "s nejakou ministerskou praxou, ktorý už má niečo za sebou, ktorý viedol nejaké ministerstvo, ktorý vie, čo znamená vládnuť stovkám úradníkov".

Zložitosť výberu "správneho" kandidáta na komisára vyplýva aj z prechodného obdobia, v ktorom sa EÚ nachádza. Komisári z nových členských krajín budú volení na šesť mesiacov, čo predpokladá, že ich bude akceptovať súčasný predseda EK, potom Rada ministrov pre všeobecné záležitosti a napokon v hlasovaní poslanci Európskeho parlamentu. Počas prvých šiestich mesiacov -- od mája do októbra -- noví komisári síce budú mať právo hlasovať v komisii, ale nebudú mať svoje vlastné portfólio, resp. rezort. Budú sa popri jestvujúcich komisároch učiť na báze rotačného princípu.

Pri zostavovaní a voľbe novej komisie, ktorá začne pôsobiť v novembri r. 2004, ak budú chcieť pokračovať, musia byť opätovne akceptovaní nielen novým predsedom EK, ale aj novozvoleným EP. A aj keď sa ráta, že komisári z nových členských krajín by mali pokračovať v nasledujúcom funkčnom období, ich osobným rizikom a politickým rizikom tých, ktorí ich nominujú, je to, že ak si za prvých šesť mesiacov pôsobenia v dosluhujúcej EK nevybudujú najmä politickú autoritu a akceptovateľnosť, môže nový predseda EK národnú vládu diskrétne požiadať, aby navrhla iného kandidáta.

* * *

Špecifickosť situácie ktoréhokoľvek slovenského kandidáta na komisára spočíva v tom, že vzhľadom na nadchádzajúce referendum o vypísaní predčasných volieb a zároveň hlbokú vnútornú krízu vládnej koalície si nemôže byť istý, že aj na jeseň 2004 tu bude vláda, ktorá ho znovu nominuje do Európskej komisie. A tak víťazstvo v januárovom spore o to, kto pôjde do Bruselu, nemusí byť víťazstvo definitívne. Môže sa stať aj osobným Pyrrhovým víťazstvom.

Keďže najneskôr v septembri roku 2006, teda ani nie v polovici funkčného obdobia slovenského komisára, sa uskutočnia parlamentné voľby a súčasná vládna koalícia bude s najväčšou pravdepodobnosťou vymenená, alebo aspoň podstatne obmenená, dôležité pri výbere eurokomisára by malo byť aj to, ako bude schopný komunikovať s novou politickou reprezentáciou SR. Lebo napriek tomu, že komisár nesmie vo funkcii obhajovať záujmy národnej vlády ani akékoľvek skupinové záujmy alebo záujmy nejakej firmy, ale len a len záujmy EÚ, je každý komisár v tomto orgáne za konkrétny štát. Musí svoju vládu a parlament informovať o zámeroch Európskej komisie a zároveň byť dobre informovaný o tom, ako jeho materský štát chápe záujmy únie.

Komisár, ktorý bude novou vládou iba trpený, by nebol dobrým komisárom. Nielen pre Slovensko, ale ani pre EÚ, pretože jeho hlas pri budovaní celoeurópskeho konsenzu či kompromisu v politických, ale aj technických otázkach by nemal dostatočnú váhu a dôveryhodnosť.

Politický význam a delikátnosť postavenia komisára vzrastie, ak by sa krízu, ktorá vznikla neschválením návrhu Zmluvy o ústave pre Európu, nepodarilo v dohľadnom čase vyriešiť, práca konventu by vyšla nazmar, v platnosti by ostala iba Zmluva z Nice a Francúzsko a Nemecko by za súhlasu ďalších krajín presadili do praxe ideu dvojrýchlostnej Európy. V takom prípade by sa stala kľúčovou politická, nie technokratická zdatnosť slovenského člena Európskej komisie. To najhoršie, čo by sa Slovensku mohlo stať a čo by nedokázali vykompenzovať ani akokoľvek priviligované vzťahy s USA, je totiž to, že by nebolo súčasťou tej rýchlejšie sa integrujúcej časti Európy a nedokázalo by ovplyvňovať jej vnútorné pravidlá. Pri presadení sa modelu dvojrýchlostnej Európy by nebola nepodstatná osobná politická pozícia slovenského komisára v Nemecku a Francúzsku.

* * *

Vybudovanie si osobnej autority a vplyvu v Európskej komisii okrem vyššie naznačených predpokladov bude závisieť aj od toho, či slovenský komisár a politické pozadie reprezentované stranou, ktorá ho navrhuje a presadzuje, reprezentuje politický "mainstream" v EÚ, okolo ktorého sa buduje široký konsenzus najmä medzi kresťanskými demokratmi a sociálnymi demokratmi, ktorí majú najväčší vplyv v Európskom parlamente a vo vládach členských krajín EÚ.

A k takémuto hlavnému politickému prúdu v EÚ určite nepatrí odmietanie antidiskriminačnej legislatívy, v pozadí ktorého je nechuť úplne zrovnoprávniť ženy, neúplné rodiny a deti, ktoré z nich pochádzajú, skrytá alebo polootvorená homofóbia, ako aj odmietanie začlenenia charty základných práv EÚ do novej ústavnej zmluvy EÚ, spochybňovanie sociálneho partnerstva, na ktorom je postavená Európa, prostredníctvom útokov na inštitút tripartity atď.

K "mainstreamovému" mysleniu v Európskej komisii určite nepatrí ani pohŕdavý vzťah k európskemu sociálnemu modelu, ktorého udržanie prostredníctvom modernizácie patrí medzi priority Lisabonskej stratégie EÚ, nedoceňovanie otázok sociálnej súdržnosti a presadzovanie sociálneho, mzdového a daňového dumpingu ako hlavného nástroja pozdvihnutia ekonomickej konkurencieschopnosti. Nepatrí sem ani podceňovanie agendy trvalo udržateľného rozvoja a ochrany životného prostredia.

Rovnako nie je hlavným politickým prúdom v Európskej komisii brojenie proti posilňovaniu jej postavenia ako iniciátora prehlbovania integrácie, koordinátora spoločných politík EÚ a tvorcu podmienok, aby EÚ mohla v medzinárodných vzťahoch hovoriť jedným hlasom a vystupovať ako veľký globálny politický hráč. Ísť do Európskej komisie pod politickou zástavou oslabovania jej vplyvu a úlohy v EÚ v mene boja proti európskej integrácii by znamenalo dopredu marginalizovať svoj vplyv.

II. Každý má plusy aj mínusy

Veľkou šancou pre Slovensko bolo presadiť sa v Európskej komisii prostredníctvom silnej ženskej kandidátky. Slovenská pravica však nedokázala v ponovembrovom období vygenerovať takúto politickú osobnosť. Najlepšie to dosvedčuje skutočnosť, že v prvej čisto pravicovej vláde po osamostatnení sa SR nie je ani jedna žena.

Dôležitý je spor o meritum veci: kto bude vhodnejší komisár, či politik a diplomat Ján Figeľ, alebo manažér z nadnárodnej spoločnosti Coca-Cola Ivan Štefanec? Spor sa krúti okolo tvrdenia, za ktorým stoja aj renomované firmy z oblasti personálneho poradenstva, že v EÚ sa končí éra politikov a diplomatov a začína sa etapa, keď budú potrební skôr manažéri. Napr. odborník na personálne záležitosti a spoluvlastník Amprop Jenewein Group Martin Krekáč hovorí o trende, ktorý sa udomácnil v krajinách EÚ, kde "tamojšie politické strany pri hľadaní nových tvárí oslovujú úspešných manažérov z komerčnej sféry", pričom "náročné kritériá výberu na vysoké manažérske posty zaručujú, že takýto kandidát spĺňa okrem odborných a manažérskych predpokladov aj najvyššie osobnostné a etické predpoklady".

Téza o potrebe manažérov z hospodárskej sféry v štruktúrach rozšírenej EÚ má nepochybne opodstatnenie. Okrem iného preto, že hlavnú agendu EÚ stále tvorí manažovanie najväčšieho jednotného trhu na svete. Keď sa však pozrieme na zloženie súčasnej komisie a na navrhovaných kandidátov z iných novovstupujúcich krajín EÚ, všade vidíme tradicionalizmus. Komisári sú napospol bývalí premiéri, vicepremiéri, ministri, hlavní vyjednávači, poprední diplomati. Ale na druhej strane práve Pascal Lamy, komisár pre obchod, podľa bruselských novinárov najúspešnejší komisár, prišiel zo súkromnej sféry. Zároveň však prešiel desaťročnou školou ako poradca u otca EÚ, bývalého predsedu EK J. Dellorsa.

* * *

I. Štefanec je určite veľmi schopný a úspešný manažér veľkej firmy. Jeho praktická skúsenosť s manažovaním ekonomických vzťahov na nadnárodnej úrovni by sa dozaista dobre uplatnila v období vývoja EÚ, keď sú v popredí predovšetkým technokratické problémy. EÚ však dnes musí riešiť predovšetkým politickú krízu súvisiacu s nedohodou o návrhu európskej ústavnej zmluvy a zložité politické problémy súvisiace s prípravou rozpočtu EÚ, rozšírenej o chudobné štáty strednej a východnej Európy.

Štefancovu hlavnú prednosť, ktorú on sám vidí v tom, že ponúka "manažérske skúsenosti na medzinárodnej úrovni, schopnosť líderstva, ale aj praktické skúsenosti s inštitúciami v Bruseli" do istej miery oslabuje aj skutočnosť, že prichádza práve z americkej firmy, čo mu vyslúžilo prezývku "Mr. Coca-Cola". Isteže, môže to byť emocionálna reakcia na spor o irackú vojnu, ktorý prebiehala medzi USA a viacerými štátmi EÚ. Môže to však byť aj výraz reality, že medzi EÚ a USA nie sú iba vzťahy spolupráce, ale že ide aj o najväčších globálnych ekonomických konkurentov.

J. Figeľovi, ktorý sa zdal jasným favoritom na komisára vzhľadom na jeho silnú pozíciu v Európskej ľudovej strane, ktorá má momentálne najsilnejšiu poslaneckú skupinu v Európskom parlamente, a najmä vzhľadom na jeho neodškriepiteľné, priam historické zásluhy pri dobiehaní stratených dvoch rokov v rokovaniach z EÚ, oslabili pozíciu nielen doma (viď čerstvý postoj podpredsedu vlády pre Európsku integráciu P. Csákyho, ktorý sa môže premietnuť aj do hlasovania vo vláde), ale i v EÚ radikálne ideologické postoje KDH. Patrí sem odmietanie antidiskriminačného zákona, odmietanie Charty základných práv EÚ, útok na systém sociálneho partnerstva cez návrh zrušiť tripartitu, vyslovovanie obáv, že vstup do EÚ ohrozuje slovenskú zvrchovanosť.

J. Figeľ sa od týchto názorov, ktoré nemajú všeobecnú podporu ani v Európskej ľudovej strane, nedištancoval. Naopak v parlamentnej rozprave spochybnil politiku EÚ, že deti a ženy z neúplných rodín alebo zo spolužitia bez oficiálneho manželského zväzku majú mať rovnaké právne istoty a finančné zabezpečenie ako deti z úplných rodín. Nepostavil sa ani za kultúrnu a jazykovú rôznorodosť v Európe, ktorú tvrdo napadol v parlamente ďalší podpredseda KDH minister Vladimír Palko.

* * *

Zásadnou otázkou, ktorá sa však zatiaľ nestala predmetom vážnej diskusie, je, aký rezort v EK by Slovensko uprednostnilo v prípade, že sa zotrvá na riešení, že každá krajina bude mať v EÚ jedného komisára, a ktorý kandidát a vďaka čomu má väčšie predpoklady takúto želateľnú agendu v EK vybojovať. Poznáme iba osobné úvahy oficiálnych kandidátov na komisára. Ján Figeľ povedal, že "v budúcnosti by Slovensko mohlo byť vážnym aktérom v niektorých oblastiach, pre ktoré ma dispozície a osobný záujem", pričom spomenul "oblasť vedy a výskumu, regionálnej politiky, vonkajších vzťahov osobitne smerom na východnú a juhovýchodnú Európu".

Ivan Štefanec poukázal na skutočnosť, že "rozhodnutia Európskej komisie ovplyvňujú 80 percent všetkých obchodných a podnikateľských záležitostí EÚ a samotná komisia pozostáva z dvoch tretín z útvarov ekonomického a hospodárskeho charakteru" a povedal, že svoje skúsenosti by chcel využiť práve v týchto oblastiach. Faktom ostáva, že rozdelenie agendy medzi komisármi bude výsledkom zložitých rokovaní a rozhodujúce nebudú ich osobné želania, ale najmä ich politická váha daná ich osobným politickým vplyvom, vplyvom a autoritou krajiny, ktorá ich nominuje, a vplyvom európskej politickej strany, ku ktorej sa hlásia.

* * *

V tejto situácii, keď obaja kandidáti na komisára majú nielen svoje nesporné plusy, ale i mínusy, a preto polarizujú vládnu koalíciu a nemajú za sebou opozičnú podporu, je oprávnená otázka, či by sa vláda predsa len nemala zaoberať aj ďalším možným kandidátom na eurokomisára -- predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Petrom Mihókom. Ten bol dvakrát po dva roky vládnym splnomocnencom pre Európske spoločenstvá. Nesporne dôverne pozná svet európskeho priemyslu a obchodu, má množstvo kontaktov na národnej úrovni i na úrovni EÚ tak so špičkovými politikmi, ako aj s predstaviteľmi biznisu.

Má za sebou aj podporu významnej časti slovenskej podnikateľskej sféry. Nedopustil sa nijakých ideologických krajností, a preto by nebol v kruhoch EÚ odmietanou osobou. Zároveň ho neodmieta ani opozícia. Mal by podporu najsilnejšej opozičnej strany -- SMERU, čo by znamenalo dobrú komunikáciu pri pravdepodobne dominantnej pozícii tejto strany v budúcej vláde. A disponuje jednou nezanedbateľnou prednosťou.

Na rozdiel od I. Štefanca a J. Figeľa okrem angličtiny a nemčiny veľmi dobre komunikuje aj po francúzsky, čo by mu umožnilo zaradenie k politicky veľmi vplyvnému a z hľadiska portfólia mimoriadne zaujímavému francúzskemu komisárovi pre obchod P. Lamymu.

Zaoberať sa aj týmto kandidátom, prípadne inými kandidátmi, by znamenalo demonštrovať schopnosť nepozerať sa na post komisára iba straníckymi očami a z hľadiska krátkodobých politických cieľov, ale hľadať širší konsenzus a dovidieť aj za horizont funkčného obdobia tejto vlády. Rozšírenie okruhu kandidátov na komisára by vôbec nespochybnilo dominantnú úlohu legitímnej slovenskej vlády pri rozhodovaní o najdôležitejšom slovenskom poste v inštitúciách EÚ. Ukázalo sa však, že aj v tejto dôležitej oblasti európskej politiky SR stranícke politické rozhodnutia predbehli zásadnú odbornú a politickú diskusiu o tom, aké sú širšie záujmy Slovenska a možné zmeny politickej situácie v EÚ a v SR a za akých predpokladov môže Slovensko svojím personálnym rozhodnutím o komisárovi získať najväčší vplyv nielen v Európskej komisii, ale aj v EÚ.

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO