A ako by to mohlo byť inak, keď mocenská rovnováha medzi Indiou a západným svetom bola počas posledných storočí naklonená výrazne v prospech toho druhého. Naozaj ma nerozhádže, keď sa stretávam so západnými stereotypmi, pretože štyri storočia kolonializmu sa nedajú odstrániť za päťdesiat rokov. Na sklamanie som však mal dôvod počas svojho nedávneho výletu do Latinskej Ameriky. Zistil som, že bežný človek tu trpí presne rovnakou mierou neznalosti reálií v mojej časti sveta. Čo?! Aj ty brat -- otrok orientalizmu?

Čakal by som, že ľudia z rozvojového sveta, čeliaci podobným problémom a spoločne bývajúci na samom dne globálneho poriadku, sa budú o svoje vzájomné osudy zaujímať viac. Veď keď spolu trpíme, mali by sme sa deliť o to málo, čo ešte máme. Krásne, no sentimentálne. Bla, bla, bla. Radšej si vypočujte, s čím som sa stretol na každom rohu pekného malého mestečka v Latinskej Amerike: "Porque de la India no come baccho? -- Prečo v Indii nejete kravy? A je pravda, že mnohí Indovia sú veľmi zbehlí v detailoch Kamasútry?" *** Človeče, ak existuje nejaký príklad úplnej zvrátenosti takzvanej globálnej informačnej diaľnice v tomto svete, je to práve tento absolútny nedostatok komunikácie medzi Áziou a Latinskou Amerikou. Otázka v španielčine, odpoveď v angličtine, konverzácia by trvala celé hodiny. Mojou odpoveďou na "otázku kravy" je:

1. mnohí Indovia sú takí chudobní, že nemôžu jesť ani trávu, nie to ešte celú kravu,
2. len malá menšina hinduistov z vyšších kást v Indii neje kravy z kultúrnych či náboženských dôvodov a majú na to právo. Títo chlapíci však kontrolujú opraty moci a chcú svoje osobné presvedčenie nanútiť zvyšku krajiny. A tak bránia všetkým ostatným v prístupe k akémukoľvek kvalitnejšiemu hovädziemu mäsu,
3. zvyšok Indie tvoria rôzne kasty, komunity a náboženské skupiny, ktoré by rady jedli hovädzie mäso, keby k nemu mali prístup, bolo by riadne uvarené a pripravené so správnym korením a nie nejakým dovezeným z Británie. Mnohí Indovia sú chudobní, no nie sú hlúpi.

A čo Kamasútra? Aj keby väčšina Indov čítala tento starodávny manuál sexu každý deň, čo by so všetkými tými dodatočnými informáciami robila? Sexuálne pravidlá a praktiky (či ich nedostatok) väčšiny Indov (respektíve obyvateľov južnej Ázie vo všeobecnosti) boli historicky formované najpatriarchálnejšími a sexuálne superkonzervatívnymi skupinami, aké ľudstvo poznalo -- navonok asketickými brahmanmi, elitistickými mugalmi a úzkoprsými viktoriánskymi Britmi. A verte mi, takáto kultúrna kombinácia stačí na to, aby okamžite vymazala akúkoľvek myšlienku na telesnú lásku.

* * *

Nuž tak. V určitom momente som bol už unavený trvaním na faktoch a odpovedaním na všadeprítomnú otázku "kravy a Kamasútry". A tak som prišiel na najľahšiu možnú odpoveď. Indické kravy behajú tak rýchlo, že sa nedajú chytiť. A jednej argentínskej známej, ktorá na rozhovore o kravách trvala, som povedal, že v Indii žijú kravy pod vodou a je ťažké loviť ich. Na moje úprimné zdesenie mi takmer uverila. Mnohí na tomto kontinente majú také exotické predstavy o Indii/Ázii, že by prijali takmer akúkoľvek rozprávku, s ktorou by som prišiel. Dokonca aj indické kravy žijúce pod vodou!

Aby som bol k mojim latinskoamerickým priateľom spravodlivý, krava stále zaujíma v indickom modernom živote prominentné miesto. Indický národný kongres, ktorý zle vládol Indii takmer štyri desaťročia po získaní nezávislosti od britskej zlej vlády, ju napríklad ľstivo využíval ako volebný symbol. Členovia utláčaných indických nižších kást ---Daliti -- sú často lynčovaní davom z vyšších kást len pre podozrenie, že zabili kravu pre mäso či kožu. A v posledných rokoch sa zákaz zabíjania kráv stal pre hinduistických fundamentalistov horúcou témou volebných kampaní. Aj mŕtva krava je živou otázkou.

No to nie je podstatou problému. Krava a Kamasútra sú v Latinskej Amerike očividne objektom záujmu aj preto, lebo sú to jediné veci, ktoré sa dozvedia o krajine, v ktorej žije šestina ľudstva. Nedostatok vedomostí a informácií je vzájomný -- väčšina Indov/Ázijcov nemá poňatia o latinskoamerickej histórii, kultúre, spoločnosti. Pohybujú sa v klasických stereotypoch "futbal, karneval a tequila".

Čo však bráni priemernému Ázijcovi či Latinskoameričanovi v tom, aby si otvoril knihu, či pozrel dokumentárny film a naučil sa niečo viac o druhom kontinente? Prečo sa navzájom častejšie nerozprávajú, nenavštevujú sa vzájomne vo svojich mestách a dedinách? Prečo je taká veľká časť populácie, vo veku neustále a okamžite prichádzajúcich informácií, stále zarážajúco nevedomá?

Na prvý pohľad by sme mohli zodpovednosť za informačnú priepasť zhodiť na jazykovú bariéru. Latinská Amerika rozpráva španielsky, portugalsky, jazykom quechua... Ázia zasa anglicky, hindsky, čínsky, thajsky, malajsky... ďalšou očividnou bariérou je vzdialenosť. Ázia a Latinská Amerika sú doslova na opačných stranách zemegule. Cesta z Thajska do Ekvádoru trvá napríklad 38 hodín -- vrátane 25 hodín vo vzduchu.

* * *

Letecké linky nám dávajú možnosť spoznať aj skutočné dôvody nedostatku komunikácie medzi dvoma kontinentmi. Ak sa niekto pozrie na mapu sveta, napríklad podľa leteckej spoločnosti Star Alliance, celý svet sa zmení na sieť leteckých trás koncentrovaných do niekoľkých bodov -- Londýn, Paríž, Tokio, Los Angeles. Ak sa chcete dostať do Latinskej Ameriky z väčšiny miest v Ázii, musíte letieť cez niektoré z týchto bývalých či nových centier korporatívnej globalizácie. Mnohé z nich sú hlavnými mestami bývalého koloniálneho sveta. Letecké linky sú tak často len odrazom starých námorných ciest koloniálneho drancovania a lúpeží. Bohužiaľ, aj informácie majú tento zlý zvyk cestovať z jednej časti tretieho sveta do druhej po týchto starých známych cestách.

A tak sa ľudia z Ázie nemôžu dozvedieť o Latinskej Amerike (a naopak) bez toho, aby nešli po starých, vychodených cestách, ktoré poskytujú preklad a interpretáciu každej spoločnosti, politiky, kultúry. Inými slovami, ak sa môj latinskoamerický priateľ opýta typicky orientalistickú otázku, ako je tá o "krave a Kamasútre", je to preto, že nemá inú možnosť. Všetky jeho informácie prichádzajú z typicky orientalistických zdrojov.

Nedostatok spojenia nie je charakteristický len pre Áziu a Latinskú Ameriku. Omnoho horšie je na tom Afrika. Pre mnohých z nás ostáva čiernym kontinentom skrátka preto, že svetlo, ktoré z nej vychádza, je tlmené a stlmené na koloniálnych cestách, ktorými musí prejsť.

Zabudnite teraz na kontinenty a vzdialené časti sveta. Nedostatok informácií je problémom aj medzi samotnými ázijskými krajinami. Väčšina vzdelaných Indov vie viac o stravovacích návykoch princa Charlesa ako o živote celých komunít žijúcich len pár hodín letu od ich hraníc. Jeden môj strýko v Indii, inžinier, sa ma raz opýtal, aký je rozdiel medzi Bangkokom a Thajskom. Neuťahujem si z vás! Jeho kolegovia v Thajsku zasa vedia o Indii len dve veci -- pred 2500 rokmi sa v nej narodil Budha a v roku 1998 v nej bola odskúšaná atómová bomba. Celé storočia medzi Budhom a atómovou bombou v ich vedomí jednoducho chýbajú. Nahrádza ich už-neviem-ktoré dieťa Cherie Blairovej a sexuálny život Terminátora. (Naozaj sa tým nikoho nechcem dotknúť.)

* * *

Hlbšie príčiny nedostatku komunikácie medzi rozvojovými krajinami sú spojené so spôsobom, akým fungoval európsky kolonializmus. Kolonialisti rozdelili svet do tvrdo kontrolovaných dŕžav, čím vzali ovládaným všetky možnosti vzájomnej slobodnej interakcie. Nevedomosť podrobených populácií o ich ďalších druhoch v otroctve bola spôsobom, akým koloniálne mocnosti predchádzali možnosti vzniku jednotného frontu voči ich nadvláde. Opozícii, ktorá by šla naprieč spoločnosťami, kultúrami, kontinentmi. A nielen to. Základným nástrojom kolonializmu bolo opakované huckanie jednej ovládanej skupiny voči druhej.

A tak používalo britské impérium indické jednotky na boj proti Arabom, indických obchodníkov na predaj ópia do Číny, indických úradníkov, aby spravovali Barmu, a dokonca aj dnes využívajú Gurkhov z Nepálu (a platia im za to smiešne malé peniaze) proti komukoľvek chcú. (Informačná medzera, o ktorej hovorím, je taká veľká, že vám nemôžem poskytnúť podobné príklady Francúzov či Holanďanov využívajúcich podrobené národy proti sebe navzájom -- som si však istý, že to robili.) To všetko je síce neospravedlniteľné, no v kontexte kolonializmu (akým bol) pochopiteľné. Veď len robili, čo mohli, aby si udržali moc, nie? No prečo by sme mali dovoliť, aby takýto stav trval naďalej aj v 21. storočí? V strede veku, ktorý sa chce nazývať informačný! (Je pravda, že jediná superveľmoc sa nás opäť usiluje vojnou proti terorizmu zatiahnuť, nech si kričíme a kopeme, späť do čias kolonializmu. No chlapík, ktorý niesol svojim vojakom do Bagdadu na Deň vďakyvzdania moriaka, si neuvedomuje, že omáčka staromódneho kolonializmu už bola navarená veľmi dávno! Je veľmi nepravdepodobné, že tento vták opäť poletí.)

* * *

Prečo by mal existovať silnejší tok informácií medzi Latinskou Amerikou a Áziou? Existuje nepreberné množstvo dôvodov, prečo je jeho zosilnenie dobré samo osebe, no tu sú tie, ktoré ma zaujímajú najviac: a) Latinská Amerika ponúka niektoré z najstrašnejších lekcií o tom, čo môže kolonializmus urobiť z celým kontinentom, b) ponúka tiež niekoľko najinšpirujúcejších príkladov odporu voči útlaku, c) možnosť, že sa spoja sily z rôznych kontinentov, aby sa vzopreli voči utláčateľom, ostáva jednou z najvzrušujúcejších myšlienok týchto čias.

V osobnejšej rovine vidím päťsto rokov dominancie bielych, európskych osadníkov v Latinskej Amerike ako kľúč k pochopeniu tritisícročnej histórie Indického subkontinentu. Kastovný systém je v zásade výsledkom podobného procesu, trvajúceho dlhší čas, počas ktorého brali útočníci/migranti/osadníci zvonka so svetlejšou pokožkou pôdu a zdroje pôvodným obyvateľom a nanucovali im vlastnú kultúru.

Prečo by mali navzájom viac komunikovať africké a ázijské komunity? Pretože: a) Afrika je kolískou všetkých civilizácií, a keď nepoznáš svoje korene, zaslúžiš si byť potopený do tej najhoršej a najšpinavšej časti Indického oceánu a basta! b) stáročné znásilňovanie Afriky takzvaným civilizovaným svetom je hanbou celého ľudstva, vrátane tých, ktorí sa len prizerali a dovolili, aby sa to dialo, c) z tejto histórie sa Ázia môže poučiť a spojiť sa s ľuďmi Afriky, aby spolu bojovali za znovunájdenie strateného mieru, prosperity a hrdosti na kontinente.

Jednoducho povedané, keďže je vykorisťovanie dnes globálnym fenoménom, cesty k odporu voči nemu musia byť rovnako celosvetové. A keďže sú zdroje našich problémov tiež spoločné -- kolonializmus/globálny kapitalizmus --, čo je lepšou cestou vpred než zjednotenie utláčaných krížom cez kultúry a kontinenty? Opatrnosť je namieste. Nikdy nebolo ľahké zjednotiť utláčaných. Ako ukazuje história kolonializmu a otroctva, útlak sám môže priniesť revolty, no nie skutočné revolúcie. Ľudia sú utláčaní rôznym spôsobom a do rôznej miery, preto je motivácia meniť svet nerovnaká. Niektorí z nich dokonca veria, že sa im podarí prebiť či preplaziť medzi utláčateľov, vyjsť po chrbtoch ostatných. Stále neexistuje efektívny mechanizmus či vedomá snaha vytvoriť jednotu utláčaných a chýba aj jasná vízia sveta, ktorý by bol morálne, politicky, ekonomicky a ekologicky nadradený tomu dnešnému.

To všetko je pravda. No prvým krokom by malo byť preklenutie informačnej priepasti medzi Áziou, Afrikou a Amerikou. Bol by to len malý, no potrebný krôčik k jednote utláčaných tohto sveta.

Que crees hermano? Kya khayaal hai, bhaijan? Čo to myslíš, bratku?

Článok bol uverejnený v Z MAGAZINE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO