Aj jeden z posledných tohtoročných Klubov nového Slova bol venovaný problematike ľudských práv vo svete a na Slovensku. Jeho hosťami boli predseda Koordinačnej rady Amnesty International na Slovensku Sawkat A. Choudhury a Daniel Milo, právnik a člen riadiaceho výboru občianskeho združenia Ľudia proti rasizmu.

Ivan Štefunko: Pán Choudhury, mohli by ste predstaviť náplň práce Amnesty International vo svete a na Slovensku?

Sawkat A. Choudhury: Na začiatok niekoľko základných informácií, potom predstavím náš pohľad na dodržiavanie ľudských práv vo svete a na štýl práce našej organizácie. Amnesty International vznikla vo Veľkej Británii na začiatku šesťdesiatych rokov s cieľom podporiť väzňov svedomia -- ľudí, ktorí boli uväznení pre svoje politické, náboženské alebo iné názory a ktorí nepoužívali násilie ako metódu politického boja. Postupne sa organizácia rozšírila po celom svete, dnes má asi milión členov, ktorí pracujú a angažujú sa za to, aby vlády či ozbrojené a politické skupiny dodržiavali ľudské práva. Amnesty International je apolitická organizácia. Zastávame sa teda každého, kto je väznený či prenasledovaný, no nie jeho názoru. Snažíme sa udržať v konfliktoch neutralitu a objektivitu, nakoľko sa to len dá. V minulosti sme napríklad bránili väzňov svedomia aj v bývalom východnom bloku, jedným z najznámejších bol v tejto oblasti Václav Havel. Okrem politických väzňov v bývalom východnom bloku sme samozrejme bránili aj iných, Amnesty International však vždy limituje oblasť svojho pôsobenia podľa prioritných oblastí záujmu. Nemá dostatok kapacít na to, aby sa zaoberala všetkými ľudskými právami a na celom svete. Pracujeme aj na princípe solidarity -- každý náš člen sa môže angažovať v konkrétnych prípadoch a tým napĺňa poslanie celej organizácie. Sme si plne vedomí toho, že sa pohybujeme v oblastiach zahraničnopolitických, vnútropolitických, ekonomických či iných záujmov. My sme apolitickí, no konzistentní, pokiaľ ide o naše zásady.

Z čoho vaše princípy pri obrane ľudských práv vychádzajú?

Sawkat A. Choudhury: Vychádzame zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá bola prijatá v OSN a ktorú všetky členské krajiny dobrovoľne podpísali. Ide nám o to, aby mocenské elity pri vykonávaní moci, pri prijímaní zákonov, ale aj v zahraničnej politike tieto zásady dodržiavali. Apelujeme na nich na základe tých istých dohôd a konvencií, ktoré každá krajina podpísala a na ktorých dodržiavanie sa zaviazal každý predstaviteľ štátu.

Z čoho vaše princípy pri obrane ľudských práv vychádzajú?

Sawkat A. Choudhury: Vychádzame zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá bola prijatá v OSN a ktorú všetky členské krajiny dobrovoľne podpísali. Ide nám o to, aby mocenské elity pri vykonávaní moci, pri prijímaní zákonov, ale aj v zahraničnej politike tieto zásady dodržiavali. Apelujeme na nich na základe tých istých dohôd a konvencií, ktoré každá krajina podpísala a na ktorých dodržiavanie sa zaviazal každý predstaviteľ štátu.

Ako však zabezpečujete nestrannosť svojej práce?

Sawkat A. Choudhury: Naši členovia sa nezaoberajú prípadmi v tej krajine, kde pôsobia. Zaoberá sa nimi celosvetové hnutie. Je to preto, lebo Amnesty International si veľmi váži svoju objektivitu. V niektorých krajinách však nezávislé fungovanie mimovládnej organizácie nie je možné. Ak by sa niekto zaoberal prípadmi vo vlastnej krajine, nemusel by byť objektívny, mohol by sa vystaviť nátlaku vlády a iných záujmových skupín. A nakoniec, predchádzame tým subjektívnej selekcii prípadov, ktorými by sa jednotlivé miestne pobočky zaoberali. Takto môžeme s istotou stáť za všetkými výsledkami, ktoré naše výskumné stredisko v Londýne poskytuje.

Ako je Amnesty International financovaná? Hranicami slobody bývajú často záujmy sponzorov...

Sawkat A. Choudhury: Každá organizácia potrebuje z niečoho fungovať. Aj my potrebujeme financie, no máme jednu zásadu -- nikdy ich neprijmeme od nijakej vlády. Dokážeme s vládami spolupracovať, ale len pri šírení osvety, pri informačných kampaniach o ľudských právach. Aby sme si zachovali nestrannosť, nežiadame ani neprijímame nijaké prostriedky od vlád. My sme v podstate všetci dobrovoľníci. Máme jediného zamestnanca a stovky aktivistov a sme otvorení všetkým, ktorí v ochrane ľudských práv nevidia iba politický, ale aj čisto humanistický postoj. Všetci, ktorým záleží na ľudských životoch, sú vítaní -- ľavičiari aj pravičiari.

Ako by ste teda hodnotili stav dodržiavania ľudských práv vo svete?

Sawkat A. Choudhury: Do roku 1989 sa naše pole pôsobnosti sústreďovalo na konkrétne prípady porušovania ľudských práv, po tomto roku sa však spôsob ich porušovania zmenil. Dochádza častejšie k hromadnému prenasledovaniu ľudí patriacich k inému etniku alebo rase, a aj preto sme museli zmeniť štýl práce. V posledných rokoch už nie je toľko väzňov svedomia. Vlády si uvedomujú, že to poškodzuje ich medzinárodný imidž, ak prenasledujú ľudí za ich názory. To už sa častejšie stáva, že oponent skrátka zmizne. Zaznamenali sme však, že v poslednom čase u niektorých vlád dochádza k hodnotovému posunu. V zahraničnej i vnútornej politike ľudské práva doslova hodili cez palubu, už nie sú hodnotovým východiskom politiky. Niekedy dochádza k selektívnemu využívaniu témy ľudských práv na presadzovanie vlastných záujmov. Posúva sa aj vnímanie ľudských práv a ich záväznosti.

V minulosti sa slovenskej Amnesty International podarilo prispieť k oslobodeniu jedného disidenta na Kube, v súčasnosti sa zaoberáme prípadom jedného disidenta v Číne a monitorujeme dodržiavanie ľudských práv v Bielorusku. Zapájame sa tiež do kampane na stransparentnenie obchodu so zbraňami, aby sa nedostávali do rúk vlád a skupín porušujúcich ľudské práva.

Môžeš prítomným konkrétnejšie priblížiť, ako a kto porušuje ľudské práva? Spomenul si Kubu a Čínu, no dochádza k porušovaniu ľudských práv aj v takzvaných vyspelých krajinách? Každoročne vydávate správu o dodržiavaní práv vo svete...

Sawkat A. Choudhury: Amnesty International vydáva každý rok výročnú správu, v ktorej sú zhrnuté informácie, ktoré naša organizácia o jednotlivých krajinách sveta má. Treba upozorniť na jednu vec. Ak je v našej správe o nejakej krajine málo informácií, to neznamená, že v nej k porušovaniu ľudských práv nedochádza. Dôvodom môže byť, že sme skrátka dostali málo informácií. Sme dobrovoľnícka organizácia a máme obmedzené možnosti robiť v krajinách nejaké aktívne výskumy. A po druhé, my nerobíme hitparádu -- rebríček od najhorších po najlepšie krajiny. Jednoducho informujeme o všetkých prípadoch, ktoré sa k nám dostanú. Už nás obviňovali, že sme protisocialistický, z druhej strany o nás hovorili, že sme proti slobodnému svetu. Iní zasa, že sme proti islamu, každý si nájde dôvod na kritiku. Pokiaľ ide o spôsoby porušovania ľudských práv, je ich široká paleta. Od väzňov svedomia cez ľudí zadržiavaných bez súdu, nespravodlivo odsúdených, až po mučenie, používanie trestu smrti, ktorý my odsudzujeme, ľudské práva sa porušujú pod zámienkou bezpečnosti, národného či štátneho záujmu, dodržiavania náboženských pravidiel... Niekedy dochádza k prenasledovaniu celého etnika či náboženských alebo politických skupín. Ľudské práva sa porušujú aj násilím páchaným na ženách, zneužívaním detí v konfliktoch ako detských vojakov, nekontrolovaným predajom zbraní do oblastí konfliktov, čo situáciu ešte zhoršuje... Pokiaľ ide o jednotlivé krajiny, o Kube, Číne a Bielorusku som hovoril preto, lebo slovenská Amnesty International sa nimi zaoberá. Sledujeme však aj vývoj v Mjanmarsku, Kolumbii, Indii, Bangladéši, Nigérii, či Sierra Leone, kde bolo centrum nelegálneho predaja diamantov a nákupu zbraní pre brutálnu občiansku vojnu... Nemyslíme si, že akákoľvek krajina má voči porušovaniu ľudských práv imunitu. V našich výročných správach sa objavujú krajiny ako USA, Veľká Británia, Nemecko a Taliansko, dokonca aj európske severské krajiny. Nesnažíme sa hodnotiť, kto je horší a kto lepší. Ak sa stane niečo zlé, hovoríme o tom, a v rámci našich možností sa snažíme podobnému porušeniu práv do budúcnosti zabrániť. Niektoré veľké krajiny boli cieľom našich celosvetových kampaní. V poslednom čase to boli Spojené štáty americké, Saudská Arábia a minulý rok Rusko. V tom poslednom prípade šlo hlavne o konflikt v Čečensku, práva žien, keďže v Rusku je násilie na ženách priam endemické, dodržiavanie práv väzňov, pretože ruské väznice sú preplnené a podmienky v nich sú naozaj zlé...

Presuňme sa na Slovensko. Dostali sme globálny pohľad na problematiku ľudských práv. Poprosil by som preto Dana Mila, aby identifikoval konkrétne body ich porušovania u nás.

Daniel Milo: Dovoľte mi najprv predstaviť našu organizáciu. Ľudia proti rasizmu vznikli v roku 2000 ako spontánna odpoveď na množstvo rasovo motivovaných trestných činov a násilia. Postupne sme sa zamerali na tri základné oblasti. Po prvé je to takzvaný mäkký rasizmus -- predsudky väčšiny obyvateľstva voči ľuďom s inou farbou pleti, iného pôvodu, inej kultúry. Na túto skupinu sa usilujeme pôsobiť našimi aktivitami zameranými na verejnosť. Ide o rôzne osvetové kampane, prednášky, výstupy v médiách a podobne. Druhou časťou je tvrdý rasizmus -- rasovo motivované násilie, útoky, aktivity ultrapravicových skupín. Tu je dôležitou súčasťou našej aktivity spolupráca s políciou a snaha zmeniť ich postoj. Je to práca na úrovni trestného práva, s orgánmi činnými v trestnom konaní. Treťou časťou je inštitucionalizovaný rasizmus, čiže zámerný postup, diskriminácia, zo strany štátnych orgánov a orgánov samosprávy voči ľuďom s inou farbou pleti, iného etnika.

Ako je ochrana ľudských práv na Slovensku zakotvená?

Daniel Milo: Celá úprava vychádza z dokumentov, ktorých je Slovensko zmluvnou stranou. Z formálneho hľadiska sme na tom veľmi dobre -- Slovensko pristúpilo k všetkým najdôležitejším paktom alebo dohovorom týkajúcim sa ľudských práv, či už je to na úrovni OSN, alebo Rady Európy. Z nášho pohľadu je však problémom ich aplikácia v praxi. Po prvé, neexistuje skutočná vôľa tieto dokumenty aplikovať, pretože sme ich väčšinou prijali, lebo to chcelo zahraničie, lebo to bola jedna z podmienok pre vstup do štruktúr, do ktorých smerujeme, navyše sú problémy s ich aplikáciou spojené s tým, že štruktúra orgánov, ktoré ich majú uplatňovať, o nich nič nevie. Aj ten najlepší dokument skončí vždy na stole nejakého vyšetrovateľa, sudcu alebo prokurátora. A ak on nemá práva garantované dokumentom uplatniť, nie je vždy možné ich realizáciu efektívne vymáhať. Mnohokrát sa stretávame s tým, že orgány činné v trestnom konaní sa neriadia ani tými základnými princípmi, ktoré sú obsiahnuté dokonca v našej ústave. Nedá sa povedať, či je to úmysel, alebo neznalosť, no na tomto poli je ešte čo zlepšovať. Aby sme však neostali len pri kritike, za posledné dva roky sa aj tu mnohé zlepšilo. Myslím, že je to aj dôsledok tlaku, ktorý na štátne orgány vyvíja zahraničie, ale aj občianske združenia. Prebehli mnohé školenia, ktorých cieľom nebolo iba informovať kompetentných, ale aj zmeniť ich vnútorný postoj.

Vedel by si z každej kategórie, ktorú si vymenoval, popísať nejaký konkrétny prípad porušovania ľudských práv?

Daniel Milo: Asi najčastejší prípad mäkkého rasizmu sa týka prijímania do zamestnania. Alebo aj inak. Mám jednu veľmi dobrú priateľku, ktorá pôsobí ako rómska asistentka v Novom Meste nad Váhom a spomínala mi svoje osobné skúsenosti. Šla so svojím synom v lete na plaváreň v Novom Meste nad Váhom a tam ju pri bráne zastavili, že kam ide. Povedala, že sa ide okúpať, a strážca odpovedal: "Sem Cigáni nesmú." Ostala tam stáť s malým, trojročným dieťaťom, ktoré nevníma rozdiely medzi bielym a čiernym, a musela mu vysvetľovať, prečo nesmú ďalej. Toto je slovenská realita. Mnoho Rómov nemôže vstupovať na verejne prístupné priestranstvá, nemá vstup do reštaurácií, na kúpaliská a podobne. Na Slovensku sú dokonca obchody, na ktorých je tabuľa Cigánom vstup zakázaný. Takéto veci sa riešia aj právne, ale trvá to veľmi dlho. Zároveň odrážajú postoje väčšiny obyvateľstva, ktoré sú bohato podporované masmédiami. Keď si vezmete nejaké spravodajstvo, najmä v tých bulvárnejších médiách, vždy, keď sa hovorí o Rómoch, ukážu nahé deti behajúce v nejakej rómskej osade, alebo je to správa o trestnom čine, ktorý spáchal nejaký Róm. Takto masírovaná verejná mienka potom prijíma názory typu "my tu tých Cigánov nechceme, nechceme ich v obchodoch, na kúpaliskách, pretože sú takí a takí".

A čo tvrdý rasizmus? Občas počúvame o útokoch pravicových extrémistov, je situácia naozaj taká zlá?

Daniel Milo: Pokiaľ ide o tvrdý rasizmus, je viacero príkladov. Použijem však jeden netradičný, pretože sa týka bieleho chlapca, aby ste videli, že problém extrémnej pravice či neonacistov je naozaj závažný a môže sa týkať každého. Prípad sa stal na prelome rokov 2001 a 2002 počas silvestrovskej noci v Petržalke. Osemnásťročný Filip V. bol so svojimi kamarátmi vonku, medzi panelákmi, oslavovali tam Silvester. Zrazu k nim prišla skupina asi ôsmich rovnako starých mladíkov, ktorí mali oholené hlavy, niektorí z nich nosili ťažké topánky a bombery. Začalo sa to slovnou potýčkou, nakoniec skončil Filip na zemi, dokopaný, mal otras mozgu a asi dva týždne strávil v nemocnici. Nevyzeral nijako výnimočne, nemal ani špeciálny účes, na ulici by ste ho nevedeli nijako odlíšiť od jeho rovesníkov. Napriek tomu sa stal obeťou útoku. Na prípade je zaujímavé aj to, že po takmer dvoch rokoch odkedy sa stal, nie je voči páchateľovi vznesené obvinenie. Všetci zapletení do prípadu sú známi, matka Filipa poskytla ich opis, keďže bývajú blízko, no stále nie sú vypočutí svedkovia a prípad má ďaleko od uzavretia. Použili sme všetky dostupné právne prostriedky, protest prokurátora, preskúmanie spisu, no ak nie je záujem, právo ostáva bezzubé. Prípad sa dá donekonečna naťahovať. Niekedy sa človek spravodlivosti veľmi ťažko dovoláva.

Je to ťažšie, ako keby to bol nejaký bežný trestný čin?

Daniel Milo: V tomto prípade mám dôvodné podozrenie, že svoju úlohu zohrávajú osobné kontakty. Aj to je na Slovensku bežný prípad, keď každý pozná každého. Je veľmi pravdepodobné, že prípad sa ťahá tak dlho preto, lebo páchateľ má nejaké konexie na polícii. Nebudem to konkretizovať, ešte to nie je celé uzavreté. No nie je to ojedinelý prípad, keď páchatelia takýchto trestných činov sú deťmi, alebo majú známosti na polícii. Ich trestné činy sú potom ututlané, prípadne prekvalifikované na výtržníctvo, alebo dostanú veľmi nízke tresty.

Ostáva ešte tretí druh...

Daniel Milo: Inštitucionálny rasizmus... Pravdupovediac s takouto kategóriou sme zatiaľ do kontaktu neprišli. Respektíve áno, vyskytli sa aj také prípady, aj keď my sme s nimi priamo nerobili. Bolo to niekde na Spiši, kde miestne zastupiteľstvo vydalo zákaz vstupu Rómom do obce. To je vlastne inštitucionálny rasizmus. Neskôr to bolo samozrejme zrušené, myslím, že ustanovením Ústavného súdu SR.

Mnohé dediny na východnom Slovensku sa chvália tým, že vyhnali všetkých Rómov alebo že žiadneho Róma nemajú. Spomeniem Poproč... Je toto inštitucionálny rasizmus?

Daniel Milo: Áno, samozrejme, ak sa starosta chváli, že sa im podarilo zbaviť všetkých Rómov, tak to naozaj nie je v poriadku. Už aj napríklad to, ak sa vedie evidencia Róm -- Neróm. Už asi dva roky nie je dovolené takto rozlišovať ľudí -- nech je to v akejkoľvek oblasti. Nech už ide o väzňov, pri evidencii na úradoch práce... Aj tu možno hovoriť o inštitucionálnom rasizme.

Napadá mi jedna súvisiaca téma. Obrovská chudoba a politická nestabilita spôsobujú zvýšenú migráciu obyvateľstva, azylantov. Slovensko je niekde na pomedzí, je tranzitnou krajinou. Zaoberajú sa vaše organizácie problémom imigrantov a ako vnímate podobné akcie, ako je petícia v jednom nemenovanom meste na území východného Slovenska, v ktorom obyvatelia vystupujú proti vybudovaniu azylového tábora na území ich mesta?

S. A. Choudhury: ľudských práv. Aj preto apelujeme na vlády, aby sa vo svojej zahraničnej politike touto témou zaoberali omnoho viac. Jasne to ukazujú štatistiky -- krajiny, v ktorých sa ľudské práva porušujú hromadne, sú často hlavnými krajinami pôvodu utečencov -- Afganistan, Irak, republiky bývalej Juhoslávie... Preto hovoríme, že jednou z možností, ako riešiť problém migrácie je zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv, aby ľudia vôbec nemuseli utekať.

Druhou vecou je, že na základe medzinárodných konvencií a dokumentov OSN má každý jednotlivec právo na štatút utečenca. Vlády toto právo nemôžu pod ľubovoľnou zámienkou zamietnuť. Kuriózne je, že omnoho viac utečencov je vo veľmi chudobných krajinách. Tristotisíc až pol milióna utečencov sa nachádzalo v Pakistane a o tom sa takmer nehovorilo. Ale o pár tisíckach utečencov, napríklad v Českej republike, sa hovorilo často. V Bangladéši sa nachádza tridsaťtisíc utečencov len z Mjanmarska už dvadsať rokov, krajiny v zónach konfliktov ich hostia ešte viac, aj keď často ani nemajú z čoho. Je preto veľmi alibistické, keď najhlasnejšie kričia tie krajiny, ktoré majú najmenej žiadateľov o azyl. Problém utečencov nevyriešime snahami o vytvorenie akejsi pevnosti, do ktorej sa nedostanú. Len tým zvýšime zisky prevádzačov, ktorí budú takto inkasovať ešte viac peňazí od ľudí, ktorí sú sami obeťami.

Existuje nejaká súvislosť medzi chudobou krajiny a dodržiavaním ľudských práv v nej?

S. A. Choudhury: Niekedy je ťažké určiť, čo je prvotná príčina, ako Amnesty ju ani nehľadáme. V Afganistane sa vo veľkej miere porušovali ľudské práva, čo vyústilo do vojny, tá zasa zničila hospodárstvo a infraštruktúru, automaticky nastala chudoba... Ťažko vtedy určiť, kto odišiel kvôli prenasledovaniu, kto kvôli hladu, kto si zachraňoval život pred vojnou. Väčšinou je príčinou mix všetkých troch faktorov.

Daniel Milo: Pokiaľ ide o Slovensko a utečencov, sme ešte stále tranzitnou krajinou. Zo všetkých žiadateľov o azyl ho dostalo nakoniec len pár desiatok ľudí. Väčšina žiadateľov odchádza ešte počas procedúry do ďalších krajín, Slovensko nie je ich cieľom. Od mája 2004, keď sa staneme členmi EÚ, aj my budeme koncovou krajinou pre utečencov. Tomu by sa mala prispôsobiť aj slovenská politika a spoločnosť. Tí ľudia neutekajú preto, že nemajú nič iného na práci. Mnohokrát by ich v krajine ich pôvodu prenasledovali, zabili, alebo tam nemajú podmienky na dôstojný život. Riešením teda nie je zvyšovanie múru okolo Európy, vybudovanie novej železnej opony, za ktorú sa všetci schováme. Každý múr sa totiž dá prekonať. Je potrebná náprava situácie v krajinách, odkiaľ utečenci pochádzajú.

Existujú na Slovensku nejaké regionálne rozdiely v sile rasizmu? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že väčšie mestá sú tolerantnejšie, kozmopolitnejšie než vidiek. Je to naozaj tak?

Daniel Milo: Na to nie je jednoznačná odpoveď, pretože tu pôsobí množstvo faktorov. Predovšetkým existuje značná latencia znalosti o porušovaní ľudských práv. Vieme to z vlastnej skúsenosti. Minulý rok polícia zaznamenala asi stoosemdesiat rasovo motivovaných trestných činov. Rok predtým to bolo okolo päťdesiat. To však neznamená, že za minulý rok nastal viac ako trojnásobný nárast tejto trestnej činnosti, znížila sa len latencia. Viac ľudí takéto prípady ohlasuje. Rovnaký faktor pôsobí aj všeobecne v porušovaní ľudských práv. V blízkosti veľkých miest pôsobia mimovládne organizácie a ľudia, ktorí sa touto témou zaoberajú. Sú tam lepšie možnosti takéto prípady hlásiť a riešiť. Obrovská väčšina však ostáva stále neohlásená. Náš odhad hovorí o pomere jeden hlásený prípad ku sto skutočným.

Zaoberá sa Amnesty International aj ekonomickými a sociálnymi právami? Ako vníma súvislosť medzi nimi a politickými právami?

S. A. Choudhury: Amnesty International si sama určuje druh práv, ktorým sa venuje. Jej záber sa stále rozširuje. Od roku 1992 sa venujeme aj niektorým kultúrnym, etnickým a rodovým právam, no existuje tu hranica. Nemôžeme sa zaoberať všetkými právami, nevenujeme sa dokonca ani celej oblasti politických. Je to otázka vývoja. Sme obmedzovaní našimi kapacitami.

V súvislosti s vojnou proti terorizmu sa často hovorí o ohrození ľudských práv a slobôd. Ako to vníma Amnesty International? Ako sa stavia k snahám o vytvorenie Medzinárodného trestného tribunálu, ktorý by súdil vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a, na druhej strane, k americkej praxi využívania mimoriadnych vojenských tribunálov, ktoré obvineným často neposkytujú ani základnú úroveň ochrany?

S. A. Choudhury: Je realitou, že po útoku na dvojičky sa zmenil celý spôsob vnímania ľudských práv. Nejeden štát zrušil zo dňa na deň dlhodobo budované občianske práva či právo jednotlivca na spravodlivý súd. V každej krajine sa v tomto urobilo niekoľko krokov späť. Amnesty International tvrdí, že každý štát či skupina obyvateľstva má legitímne právo na bezpečnosť. Nesmie sa však stať, aby to znamenalo opustenie práv jednotlivca. Bezpečnosť nie je možné dosiahnuť vzdaním sa časti ľudských práv. Tak vzniká začarovaný kruh. Čím viac budú dodržiavané základné ľudské práva, tým viac sa posilní bezpečnosť.

Amnesty International podporuje vytvorenie Medzinárodného trestného tribunálu vytvoreného Rímskym štatútom. Doteraz takéto súdy existovali len pre konkrétne prípady -- bývalú Juhosláviu, Rwandu-Burundi a podobne. Je pozitívne, že väčšina krajín, vrátane Slovenska, Rímsky štatút ratifikovala.

Ale niektoré krajiny sa to usilujú zablokovať...

S. A. Choudhury: Áno, Spojené štáty žiadajú pre svojich občanov isté výnimky a snažia sa s ostatnými krajinami uzavrieť bilaterálne dohody, ktoré by ich občanov vyňali spod jurisdikcie Medzinárodného trestného tribunálu. My to vnímame ako politiku idúcu proti celej koncepcii vytvárajúcej Medzinárodný trestný tribunál. Oslabuje to celý koncept tribunálu, ktorý by mohol slúžiť ako výstraha pre viacerých diktátorov. V tejto súvislosti je potom využívané akési právne vákuum na americkej základni Guantanámo na území Kuby. Spojené štáty tam zavádzajú vojenské súdy. Nielen Amnesty International, ale aj mnohí poprední sudcovia to považujú za útek do prázdna. Každý má mať právo na spravodlivý súd, na obhajcu, právo byť obvinený, kontaktovať sa s rodinou...

Snaha presadzovať dodržiavanie ľudských práv je nádhernou ideou. No má Amnesty International reálne prostriedky na presadenie svojich myšlienok?

S. A. Choudhury: Robíme všetko, čo je v našich silách, tým vôbec neobmedzujeme ostatných, aby sa pridali a urobili ešte viac, ak môžu. Sme si plne vedomí dnešného stavu. Chceme byť jednou z organizácií, ktoré na tento stav poukazujú a apelujú na jeho riešenie. Naše možnosti nám ohraničujú problémy, ktorými sa zaoberáme. Či má naša práca výsledok? Neviem. Len jedno je isté -- robili sme všetko, čo je v našich silách. V mnohých prípadoch nastal po našich celosvetových kampaniach určitý posun. Keď sme hovorili o diamantoch, z ktorých predaja sa financovala občianska vojna, krajiny začali podpisovať dohodu o zastavení ich nákupu. Neviem, či sme k tomu prispeli my, no keby sme nespravili nič, možno by bola situácia ešte horšia. Niektorí z väzňov svedomia, za ktorých sme robili kampaň, prišli priamo do prezidentského úradu -- ako Nelson Mandela. No tisícky z tých, za ktorých sme bojovali, boli jednoducho prepustení a "len" sa zaradili späť do normálneho života. Nevieme, koľkých z nich sme zachránili práve my. No ak aspoň jedného aj to je úspech.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO