Vždy tvrdím -- aký začiatok, taký koniec! Ani v tomto prípade som nepokračovala lepšie. Prvý pohľad pred letiskovou halou: až po obzor zaparkované tisíce, ba desaťtisíce bezfarebných trabantov... Samotný Berlín nevyzeral nádejnejšie: nikdy dovtedy (a vlastne ani potom) som nevidela také ohavné veľkomesto (na ohyzdné malomestá som bola zvyknutá...). Širokánske triedy, snaha o akýsi pseudoantický štýl, brutálny múr uprostred mesta. Ale najmä podivuhodná kombinácia vysoko organizovaného poriadku a všeobecnej paralyzovanosti a spomalenosti. Naše "malé slovenské pomery" mi náhle pripadali neuveriteľne dynamické.

Zachránil ma môj muž -- po dlhom odlúčení sme prežili nádherný, niekoľkodňový "hooney moon" v secesnom hoteli (pripomínajúcom romány E. M. Remarqua), prerušovaný len občasnými nočnými alkoholickými výjazdmi na triedu Unter der Linden. Keď sme sa napokon lokálkou premiestnili za manželovými kolegami do blízkeho okresu -- bol už najvyšší čas, myslím, pokiaľ ide o fyzické sily.

Sochári a sochárky všetkých možných národností mi pripravili skvelé privítanie -- "večierok" trval niekoľko dní. Napriek tomu prvotné dojmy neboli zažehnané, a tak prišlo aj na otázky miestnym -- ako to odhadujú, kedy sa tu "čosi stane". Hovorili o tichu pred búrkou, o tom, že "niečo je vo vzduchu", o tlení pod povrchom. Veľmi som im nedôverovala, pravdupovediac, zdali sa mi úplne "prevalcovaní" pomermi. Možno aj preto som v tomto kruhu podvedome vyhľadávala Slovanov -- obľúbila som si Poľku Krystynu, Bulhara Nika a najmä Češku Hanu. Bola to asi päťdesiatročná dáma, už roky žijúca v Nemecku, sršiaca neuveriteľnou vitalitou, nezameniteľným českým humorom: prehovorila a spoločnosť sa okamžite zrútila z barových stoličiek. Od smiechu, samozrejme...

Vrátila som sa domov a niečo sa naozaj začínalo diať. V televízii sa objavovali prvé (najprv nesmelé) správy o exode východných Nemcov, zábery ako preliezajú múry západných veľvyslanectiev v Prahe, nechávajúc za sebou (či pod sebou) celý svoj predchádzajúci život a skromný majetok. Zaúpela som... dobre ste to cítili, chlapci nemeckí, už je to tu!

Jedného sobotného rána zazvonil ktosi pri dverách. Otvorila som a uvidela neznámeho, približne štyridsaťročného, mierne obezitného muža. Plavé vlasy na ježka, bledé obočie i mihalnice, tepláková súprava, ruksačik a akési puzdro. Predstavil sa ako Helmut z Berlína, saxofonista (v puzdre bol jeho nástroj) a Hanin priateľ. Hana ho za nami posiela, vraj sa na nás môže spoľahnúť a určite mu pomôžeme.

Pozvala som ho dovnútra a vzápätí sa mala dozvedieť účel jeho návštevy: manželka i dcéra sú v Mníchove (podarilo sa im odcestovať na základe akejsi krátkodobej výnimky), nevrátia sa, jeho však už za nimi nechcú pustiť. Prišiel teda sem, pod Devínom prepláva Dunaj do Rakúska. Bol pevne rozhodnutý, vraj radšej rýchla smrť než beznádejné čakanie. Chvíľu trvalo, kým uveril, že neprepláva nič a už vôbec nie Dunaj pod Devínom. Opisne som mu vysvetlila, čo by ho v každom prípade čakalo (ratatatata, tak robí samopal našich pohraničníkov, Helmut, a navyše nemám najmenší záujem o smrť v priamom prenose, na tú nechodím ani do kina...), novopríchodzí moje slová potvrdili. Dal si kávu, neskôr obed, potom od únavy zaspal. Keď sa prebral, jeho pôvodná manická aktivita bola preč, upadol do apatie a úplne sa odovzdal do opatery.

Večer sme zvolali priateľsko-rodinnú poradu potenciálnych "spolupáchateľov". V televízii práve ohlásili, že Maďarsko umožní občanom NDR bez sankcií prejsť na územie Rakúska! To bola novinka a možné riešenie Helmutovej situácie, problémom ostávalo, ako ho dostať do Maďarska -- jeho pas umožňoval len vstup na územie ČSSR a naše orgány občanov NDR z maďarských hraníc stále nekompromisne vracali naspäť. Kamaráti pochádzajúci zo slovenského juhu dostali neodkladnú úlohu zmapovať terén, nájsť vhodné miesto na relatívne bezpečný prechod do Maďarska, kde ho mal prevziať ďalší miestny človek a dohliadnuť na oficiálny prechod do Rakúska. Prvý výjazd na slovenský juh sa udial v našom bielom Favorite, čo sa nám skoro stalo osudným. V tých rokoch išlo o pomerne luxusné auto, vzbudzujúce pozornosť, navyše s bratislavskou značkou.

Dobrovoľní pomocníci VB zapisovali ostošesť, traktoristi sledovali ďalekohľadom, nakoniec takýto "skvostný" úmysel nenapadol iba nám, cestou sme videli niekoľko opustených (a už vyrabovaných) automobilov s východonemeckou ešpézetkou. Nechýbali medzi nimi ani mercedesy...

Vhodné miesto sme i tak napokon našli. Rovina, po oboch stranách pole, tŕstie, hraničná čiara prebiehala cez stred riečky, v ktorej bolo vody maximálne po pás. Na druhý deň sme sa vrátili pre kamarátovu starú otrieskanú škodovku (mimikry!) a začali s prípravami Helmutovho imidžu. Problém spočíval v tom, že za každých okolností, v každom odeve, s každou pokrývkou hlavy vyzeral aj zo sto metrov ako typický "enderák". Strategicky sme rozhodli o plnom obsadení auta, Helmut sedel nenápadne stlačený v strede so šiltovkou na hlave a s udicou v ruke -- keby nás kontrolovali, bude hrať nemého, ideme všetci spolu na ryby. No, možno sa dalo uveriť, že je rybár, ale nedalo sa spochybniť, že ide o rybára z NDR.

Medzitým miestni občania zintenzívnili svoje šmírovanie, výskyt a frekvencia aktívnych bonzákov zjavne vzrástli. Šofér našej posádky spanikáril a začal vykrikovať, že ho kvôli nám vyhodia zo strany a príde o zamestnanie. Bol to v podstate veľmi triezvy a realistický názor, jedinou novou informáciou pre mňa bolo, že je členom KSS. Upokojili sme sa, nekontrolovali nás, vystriehli sme najvhodnejšiu chvíľu, zdalo sa, že momentálne navôkol niet živej duše. Helmut vyšiel z auta, všetkých vyobjímal a vykročil. Spomalene, pokojne, enderácky. Najprv cez pole, potom do rieky, ruky nad hlavou, v jednej batôžtek, v druhej puzdro so saxofónom.

Bol to šialený pohľad. Až do Bratislavy nikto neprehovoril ani slovo, každý sám prehĺtal vlastné slzy. Večer som prepínala televízor (všetkých päť vtedajších kanálov), maďarská stanica uviedla neoverenú informáciu o streľbe na maďarsko-rakúskej hranici, o uvažovanom zatýkaní občanov NDR tamtiež, situácia sa začala vymykať spod kontroly. Všetci občania NDR boli dôrazne varovaní pred úmyslom prekračovať maďarsko-rakúske hranice, obe strany sa dištancovali od prípadných možných dôsledkov. V noci som samozrejme ani oko nezažmúrila. Nutkavo ma prenasledovala parafráza onoho dobre známeho: kto zachráni jediný život, akoby zachránil celý svet... Bohvie, či to platí aj opačne: kto zahubí jediný život, zahubí...?!

Dohodnutý telefonát z Maďarska sa v nasledujúce dni nekonal, na berlínskom čísle Hany sa nikto nehlásil, iný kontakt neexistoval. Nervozita kulminovala, pridali sa výčitky svedomia, pocity viny. Čo ak toho človeka uväznili alebo nebodaj zastrelili?! Ako budeme ďalej žiť s týmto vedomím?!

Prišiel november a mňa naplno strhol prúd domácich udalostí, očakávania blízkej a konečnej spoločenskej spravodlivosti (nech mi je ospravedlnením moja vtedajšia mladosť a nezrelosť). Ale i tak mi po nociach napadalo, čo asi je s tým Helmutom? Intuitívne som začínala cítiť, že je v poriadku.

V polovici decembra mám narodeniny. V ten rok som najkrajší darček dostala v predstihu, už na Mikuláša. Šiesteho decembra prišla z Bavorska obyčajná pohľadnica: Moji drahí, už niekoľko týždňov som v Mníchove s rodinou, mám byt i zamestnanie v predajni hudobnín, nikdy nezabudnem... A tak ďalej plus kompletná adresa. V ten deň sa už nikto zo zainteresovaných slzám nebránil. Padlo viacero malých súkromných berlínskych múrov vrátane môjho osobného. To je všetko. Nikdy viac som Helmuta nevidela. V prvých mesiacoch som sa možno obávala prejavov "vďaky", patetických zvítaní. Akosi som sa vopred hanbila. Neskôr, pri cestách po Európe a prechádzaní cez Mníchov, mi prišlo trápne uvádzať do pomykova fakticky neznámeho muža dávnou spomienkou na jeho ponižujúci útek. Čo ak je z neho "nový" Nemec, čo ak už radšej zabudol? Život sa žije, ale príbehy ostávajú.

Až teraz po rokoch, keď sa i Helmutov život stal vyrozprávaným príbehom, koketujem s myšlienkou len tak vojsť do predajne hudobnín v centre Mníchova, mrknúť na Helmuta a povedať: "Nemáte chuť preplávať dáku rieku?" Ak ma spozná a zasmeje sa, vylovím z kabelky nerozbitú fľašu slivovice, ktorú dodnes dlhujem jeho krajanom.