Číselne najväčšiu katastrofu zažila Strana demokratickej ľavice, ktorá z približne pätnástich percent získaných v roku 1998, spadla na neuveriteľný výsledok ani nie jeden a pol percenta. "Boľševicky rázny" predseda Pavel Koncoš prejavil aspoň toľko charakteru, že bez prieťahov rezignoval. Samotná strana ale musí prepustiť najmenej polovicu pracovníkov, predať čo môže, aby splatila miliónové úvery a najmä hľadať si novú, hodnovernú identitu. Kompletný neúspech slovenskej ľavice ale priviedol bývalého Mečiarovho exponenta RSDr. Jozefa Kalmana, inak zakladateľa vlastnej ministrany, na myšlenku, že optimálnym riešením by bol zánik všetkých jednotlivých ľavicových subjektov v štáte a ich zlúčenie pod spoločnou vlajkou. Zatiaľ sa mu ale nijako toto úsilie nedarí, zo siedmich strán, ktoré pozval na príslušné rokovania, mu žiadna ani neodpovedala.

Médiá sú plné i zemetrasenia v Slovenskej národnej strane. Jej odštiepok, Pravá SNS vedená škandálnym Jánom Slotom, za zachovala napodiv konzistentnejšie v súlade s politickými dobrými mravmi. Slota hneď odstúpil a hlavnou témou P SNS je teraz konštruktívny návrh na urýchlené spojenie zbytočne rozdeleného. "Železná Anna" Malíková z pôvodnej SNS však zareagovala spôsobom, aký potešil len senzáciechtivých reportérov. Doslova sa skryla niekde v býv. ZSSR a domov odkázala, že má obavy o život. Samozrejme sa diaľkovo snažila aj zakázať odpor voči svojej osobe, ale nepomohla si. Včerajšie zmätkom poznamenané, no podľa zainteresovaných celkom právoplatné zasadanie najvyšších orgánov národniarov, už určilo termín mimoriadneho zjazdu, ktorého hlavným cieľom je neovládateľnú pohlavárku odvolať z čela strany.

Neotrasiteľné postavenie legendárneho vodcu HZDS je tiež už minulosťou. Vladimír Mečiar pravda podľa svojho zvyku tvrdí, že čierne je biele, a teda že voľby vyhrali. Členovia strany si ale myslia už niečo iné. Vtipne to vyjadril jeden z funkcionárov keď poznamenal, že s HZDS "sa nechce baviť ani kľučka na dverách". Na zvolanie mimoriadneho zjazdu treba podľa stanov iniciatívu troch krajov, údajne už túto vôľu prejavilo až päť regiónov. Situácia však nie je zďaleka jednoznačná. Je čistá pravda, že takmer celú vinu na nulovej akceptovanosti hnutia nesie sám predseda. Rovnako jasnou rečou hovoria ale i státisíce preferenčných hlasov voličov, ktoré dostal. Inak povedané - s Mečiarom na čele to už proste nejde. Ale čím bude HZDS bez neho ? Aký ostane v strane potom ešte príťažlivý moment pre určité, najmä jednoduchšie premýšľajúce vrstvy obyvateľstva, ktoré tvoria jadro voličskej základne hnutia ? Túto dilemu veru aparátčikom HZDS niet čo závidieť - ale nemáme ani dôvod ich ľutovať.

Uvedené tri príklady za mnohé ďalšie ukazujú, že voľby 2006 budú zas zrejme niečím celkom iným, ako tie uplynulé. Politici so štipkou súdnosti (nemyslíme teraz politicky mierne vyšinutých jedincov s nezmyselnými mikrostraničkami) budú mať jedinú reálnu možnosť uspieť : Integráciu nielen do programových a koaličných blokov, ale dokonca až do unitárnych subjektov. Či je to dobrá správa, to je ale celkom iná otázka. Zosilnejú a šancu získajú totiž aj tí, ktorí by pri terajšej "feudálnej rozdrobenosti" nemali najmenšiu nádej na parlamentné kreslá. Čo bolo vo viacerých prípadoch len dobre.