"Rada po podrobnej analýze hlavných spravodajských programov TV Markíza vysielaných v čase od 4. do 31. marca skonštatovala, že vysielateľ preferovaním politickej strany ANO a používaním komentatívnych prvkov v spravodajskom programe Televízne noviny porušil zákon, podľa ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov, názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru."

Publikovaniu tohoto oznamu, pritvrdeného ešte miliónovou pokutou, sa Markíza bránila, ako čert krížu. Východisko hľadali zainteresovaní v právnických kľučkách, napr. tvrdeniach, že konečnú kompetenciu má ako odvolací orgán Najvyšší súd, čo je sporné. Nejde o prvý postih, ktorý Rada vlády SR pre vysielanie a retransmisiu uložila, ale ešte nikdy žiaden vysielateľ si nedovolil pokus tento orgán proste - ignorovať. Ako sme však v úvode spomenuli, nečakane veľký a nepríjemný mediálno - politický ohlas ukázal P. Ruskovi, že politická konkurencia túto tému rýchlo uchopila proti nemu. Neostávalo, než zatrúbiť na ústup, i keď bábkový generálny riaditeľ Markízy Vladimír Repčík, sa pokúšal zdôvodňovať publikovanie sankčného oznamu snahou "nezaťahovať televíziu do politického zápasu".

Včera predložil na tlačovej konferencii v Košiciach P. Rusko štatistiku, v ktorej dokazuje, že ANO má v Markíze len malý podiel zmienok o sebe. Nevysvetlil ale ani po priamej výzve, podľa akého kritéria túto tabuľku zostavovali. Masmediálna sociológia má pritom veľmi rozličné meradlá pre kvantitatívne i kvalitatívne hodnotenia programov. Nie je umenie vybrať z nich napr. taký model, ktorý berie do úvahy len čistý čas, venovaný explicitne strane ako takej. Nie teda napr. už "expertom ANO na čokoľvek", ktorý pravidelne z obrazovky komentujú, ako inak a skvele by niečo robili oni, alebo tzv. humanitárnej aktivite, maskujúcej takisto do očí bijúcu stranícku reklamu. Tu sme P. Ruskovi pripomenuli príklad zneužívania štatistiky v socializme. Vtedy napr. stálo v učebniciach na dôkaz starostlivosti režimu o sovietsky ľud, že po vojne tam stúpla výroba mydla o 400 percent. Čistá pravda. Lenže pri bližšom pohľade to v praxi znamenalo, že v obrovskej krajine vyrábali mydlo miesto jednej "až" štyri továrne - čo bolo stále len kvapkou v mori...

Kedže jediný zmysluplný spôsob debaty so zdatným manipulátorom Pavlom Ruskom je predkladať mu úplne vecné otázky, predložili sme mu príklad z Nemecka. Ak natoľko horlí za trh ako regulátora správania sa masmédií, prečo toľko bojoval proti zámeru regulovať legislatívne vysoko dominantné postavenie svojej televízie ? Veď dajme tomu v Nemecku je to práve tak, že ak vysielateľ presiahne zákonom daný podiel, je mu napr. obmedzený vysielací čas. A nikto zato nepochybuje o demokratickosti či trhovosti hospodárstva tejto krajiny. Tu sme dostali do televízneho bossa odpoveď, že u nás taký postup nedovoľuje malosť trhu a keď ekonomická sila Slovenska narastie, vraj s tým "nebude mať problém". Ponechajme bokom úprimnosť, či hodnovernosť takéhoto uisťovania. Takto sa ale dostávame ku ešte širším súvislostiam. Vôbec nie je pravda, že verejnosť na súkromnú Markízu neprispieva. Inzerujú v nej totiž - samozrejme - iba tie podnikateľské subjekty, ktoré majú záujem predávať na našom trhu. A kto zaplatí obrovské sumy za reklamu ? Samozrejme spotrebiteľ, je to už zakalkulované v cene výrobku či služby. Potom vyvstáva otázka, prečo by mal mať monopolizovaním vynútené právo či nárok na tieto prostriedky jeden konkrétny súkromník. Naviac požadujúci, aby verejnoprávna televízia mala zakázané vysielať reklamu. Pohľad z aspektu verejného záujmu totiž môže byť aj celkom iný : Nedať tieto prostriedky zaplatené formou ceny komodít radšej verejnoprávnej televízii, ktorá sa stará (čím nechceme tvrdiť, že terajšia STV to robí na potrebnej úrovni) aj o prínos pre diváka aj v inej, než komerčnej oblasti ? Predsa sme však takouto argumentáciou tak trochu P. Ruska asi pritlačili k stene, čoho dôkazom je, že sa pokúšal za "náučnú" reláciu v Markíze vydávať - súťaž Milionár. Ku tomu už ozaj netreba nič dodávať.

Neostáva teda, než čakať na volebný 21. september, kedy definitívne vypláva na povrch, akí Slováci sú. Teda nakoľko sa nechajú politicky ovplyvniť, ak už nechceme rovno povedať ohlúpnuť, bezobsažnou mediálnou masážou v prospech ambícií jedného muža a jeho úzkej kliky nohsledov.