V roku 1977 som mal 21 rokov. Zaoberal som sa viac bohémskym životom študenta než aby som hĺbkovo sledoval spoločenské dianie. Dnes mám 46 rokov, chvalabohu zatiaľ ešte nie sklerózu, ale zato nepríjemný pocit déjà vu. Pocit svedčiaci o tom, že pred štvrťstoročím som predsa len vnímal aj čosi viac. 12. januára 1977 uverejnilo Rudé právo článok, v ktorom boli signatári Charty 77 označení za skupinu stroskotancov a samozvancov. V nasledujúcich dňoch boli občania na svojich pracoviskách nútení podpisovať protestné rezolúcie proti Charte. Nasledovalo stretnutie predstaviteľov kultúrnej obce v pražskom Národnom divadle, kde herečka Jiřina Švorcová prečítala text tzv. anticharty. O pár dní sa konalo podobné zhromaždenie osobností známych z TV, pódií a filmu v Divadle hudby. O mesiac neskôr už Rudé právo hlásilo, že tzv. antichartu podpísalo zatiaľ 76 národných umelcov, 360 zaslúžilých umelcov a viac ako 7 000 ďalších osôb. Pritom mnohí z umelcov text a pravý zmysel Charty 77 ani nepoznali, nehovoriac o pracujúcich kolektívoch podpisujúcich protestné rezolúcie.

Dnes vo mne nepríjemný pocit déjà vu vyvoláva, ak si náhodou zapnem televízor v čase vysielania šesťdesiatsekundovej "relácie" s modrým pozadím s názvom "Načo NATO?", na ktorú vláda vyčlenila 30 mil. Sk. Vždy znovu ma prekvapí ani nie to, kto z tzv. osobností prijal pozvanie, ako skôr tušená škála ich prístupov: od úprimného presvedčenia, či naivity, cez idiopatickú zanietenosť, po profesionálne odvedený výkon vypočítavcov.

V sedemdesiatom siedmom málokto z podpisujúcich poznal text Charty. Dnes len málokto z rozprávajúcich vie, aké budú dôsledky vstupu do NATO a EÚ. Celospoločenská diskusia k týmto otázkam je len minimálna, chýba vysvetľujúca kampaň upozorňujúca aj na negatíva (lebo aj také budú), chýba všeobecným konsenzom prijatý národnoštátny záujem Slovenska a najmä koncepcia postoja, ktorá by nebola pokorne a odovzdane prijímajúca, ale produktívne inšpirujúca a pokúšajúca sa aj aktívne pretvárať pravidlá európskych a transatlantických štruktúr. Vládne peniaze vyčlenené na diskusiu sa míňajú na monológ. Propagandistický monológ v modrom.

Dnes už nemáme národných a zaslúžilých umelcov (hoci potrebovali by sme ich ako soľ). Neviem teda vyrátať koľko a akých osobností už pred modrým pozadím sedelo a rozprávalo. Viem len aká bola motivácia v sedemdesiatom siedmom. Kto vtedy nepodpísal, nemohol počítať s profesným postupom v zamestnaní a umelec s tvorivým uplatnením.

Déjà vu je neodbytné, keď na obrazovke pred modrým pozadím vidím rozprávať takmer všetkých účastníkov "geniálnej" relácie Sedem s r.o., na všetky strany roztwistovaného riaditeľa súkromného rádia, televíznu rosničku (lebo kto iný, ak nie ona by mala vedieť odkiaľ vietor fúka) či iných, ako sa dnes hovorí prominentov. Prominentov úpadku.

Pritom je prinajmenej sporné, do akej miery výpovede dnešných "osobností" divákov oslovujú, pretože tí podvedome musia cítiť falošnosť slov a predajnosť hercov tejto frašky. Ak slovenská herečka, ktorá vytvorila jednu z rolí v Oscarom odmenenom českom filme v obsiahlom rozhovore pre mienkotvorný denník s vážnou tvárou zanietene rozpráva o tom, ako je málo príležitostí a s akou vďakou teda prijala ponuku "hrať" v reklame na sušienky, čo ju vraj obohatilo a umožnilo jej to získať cenné skúsenosti, kde je istota, že niekto iný nebude považovať za skvelú príležitosť povedať čosi v modrom prítmí? Postupujúca globalizácia požiera všetko - nehnuteľnosti, pôdu, národy i kultúru. Národné kultúry menších a chudobnejších národov živoria. Viac hovoríme o ekonomike kultúry ako o jej význame. Importovaná konkurencia a pseudokonkurencia narastá, domácich príležitostí je menej. A tak zachráň sa kto môžeš. A ako vieš. Déjà vu...

Ale možno je len chybný uhol môjho pohľadu a všetci vystupujúci sú zhodou okolností ctiteľmi a obdivovateľmi Antoina de Saint Exupéryho, ktorý sa vyznal:"Čím by som bol, ak by som sa nezúčastnil? Preto, aby som bol, musím sa zúčastniť."

Problém je len v tom, že prozaik, esejista a odvážny vojnový letec to povedal v inom kontexte a teda aj myslel to úplne inak.