Kolegovia zo štátnej tlačovej agentúry TASR služobný sľub podpísali - a ako ukázalo napr. ich sluhovské konanie vo veci utajenia davovej "lynčovacej" ukážky popularity premiéra Dzurindu, aj ho plnia. Učitelia ale čakali tento mesiac od novej legislatívy aspoň sľúbené 15 percentné zvýšenie svojich väčšinou podpriemerných platov. Študovanie reálne obdržanej výplatnej pásky však zrejme pripomínalo historku, ako kedysi vo VSŽ takto dvaja súdruhovia z bratského Vietnamu po svojom komentovali jednotlivé položky svojej mzdy. Keď došli ku výslednej sume, miesto rodných ázijských výrazov, zaznelo z ich úst prekvapené, čisto slovenské "Do p***!"

Žarty však nabok. Neboli výnimkou pedagogickí pracovníci, čo dostali menej ako minulý mesiac, resp. len symbolicky o pár stoviek viac. Riaditeľom škôl, aby sa vmestili do rozpočtových prostriedkov totiž neostávalo, než zoškrtať iné položky, napr. osobné ohodnotenie. Za všetky príklady uveďme vyjadrenie dekana bratislavskej pedagogickej fakulty, ktorý prehlásil, že pri reálnom dodržaní ducha nového zákona nebudú mať koncom roka ani na mzdy. Novopečený minister školstva Peter Ponický , ktorý prevzal funkciu doslova zopár týždňov pred voľbami, nemá najmenšiu šancu reálne do vecí zasiahnuť. Jedno sa však už aj počas svojej kratučkej politickej kariéry naučiť stihol. A to "dobrý zvyk" zatĺkať, zatĺkať a keď už ďalej nejde zatĺkať, tak ďalej zatĺkať. Pred kamerou vyhlásil, že "platy sú zvýšené". Neprejavilo sa to údajne len preto, že ministerstvo financií zatiaľ nerozpustilo viazanú 1,5 miliardovú rozpočtovú rezervu pre tento rezort. Má sa tak stať do konca mesiaca. Tým ale vôbec nie je povedané, že ide o systémové riešenie, trvalo riešiace otázku zdrojov na tento účel. Akože nie je, skôr to pripomína vedro vody vyšplechnuté na požiar. Naviac samozrejme vzniknutú jednorázovú stratu učiteľom nikto nevykompenzuje.

Nerobme však chybu jednostranného pohľadu. Trhová ekonomika je aj o tom, aký veľký priestor dajú voliči svojim zástupcom a čo si teda tí "hore" môžu dovoliť. Učitelia za uplynulých 13 rokov ani raz neprekročili svoj tieň bezmocného vypisovania petícií, schôdzovania, výziev, či podobných platonických prostriedkov boja. Radšej horekovali nad tým, ako musia po práci ešte robiť podomových dealerov, prekladateľov, apod. aby vyžili. Pritom z istého veľmi reálneho uhla pohľadu, sú práve oni najsilnejším odborovým zväzom. Ak by nenastúpili do svojich tried, muselo by ostať doma státisíce detí. S nimi aj ich rodičia. Chaos v zamestnanosti a ekonomické škody, šírenie politicky veľmi nepríjemného hnevu medzi najširšie vrstvy občanov, by vládnúcu garnitúru veľmi rýchlo prinútilo k činu. Ak nič také nehrozí, i to je jedným z dôvodov, že pomery neraz pod ľudskú dôstojnosť množstva vzdelaných ľudí, pretrvávajú aj naďalej.