Americká okupácia a civilizácia, čo aj dnes začína až za Petržalkou

1. 7. 2014 / Juraj Mesík

Napriek tomu keď dnes, o 23 rokov neskôr, vlakom či autom vyrazíte z Petržalky a vydáte sa do Viedne alebo na viedenské letisko, okamžite sa ocitnete v inom svete. Nie pocitovo, ale hmatateľne a viditeľne. Akoby ste prekročili Alicine zázračné zrkadlo a vstúpili do iného sveta a iného storočia, než to, čo zostalo pár sto metrov a pár minút za vami v slovenskej Petržalke. Zrazu sa ocitnete v  krajine, ktorú namiesto záplavy slovenských bilboardov povzbudzujúcich k orgiám nákupov a spotreby, spestrujú stovky veterných elektrární, ktorých pomaly sa točiace vrtule produkujú elektrinu.

Kontrast skutočne nemôže byť väčší. Na jednej strane hranice krajina druhej polovice 20. storočia, na druhej technologicky vyspelý svet, oba od seba oddelené tak ostro, že by ste podľa výskytu alebo absolútneho chýbania vrtúľ mohli vytyčovať bývalú železnú oponu.

V roku 1997 bol inštalovaný výkon rakúskych veterných elektrární 20 (slovom dvadsať) megawattov (MW). To je dnes výkon štyroch veľkých turbín. V roku 2004 -- pred 10 rokmi -- bol ich výkon už 606 MW, výrazne viac ako je výkon jadrového reaktora v Mochovciach či Bohuniciach. Na konci roku 2013 bol ich inštalovaný výkon už 1700 MW, o 22% vyšší ako rok predtým. Samozrejme, že vietor nefúka stále a tak je produkcia veterných elektrární nižšia ako ich inštalovaný výkon, i tak ale prispieva už dnes k rakúskej spotrebe elektriny asi 13%-tami. Podobný je aj podiel veternej elektriny v Nemecku. V Dánsku je už dnes cez 30%. V spolkovej zemi Šlezvicko -- Holštajnsko s rozlohou tretiny Slovenska, 2,8 miliónmi obyvateľov a HDP vyšším od slovenského o 10-15%, pokryje v tomto roku veterná elektrina 100% spotreby štátu.

A na Slovensku? Podľa The Wind Power databázy sa hrdíme tromi veternými farmami s výkonom 4 MW. Aby sme sa neporovnávali s krajinami mimo našu ligu, v susednom Česku je to skoro 100-násobne viac, 326 MW. V susednom Maďarsku 135-násobok, 539 MW. V susednom Poľsku 800-násobne viac, 3140 MW. A ak ste dúfali, že aspoň s Ukrajinou na tom budeme nejako podobne, tak omyl: ukrajinských 533 MW je 133 násobok slovenského veterného výkonu.

Napriek tomu, že celé zástupy slovenských politikov aj úradníkov dennodenne prekračujú petržalské rozhranie civilizácií na ich každodennom ťahu z Bratislavy na viedenské letisko, dych energetickej slobody sa ich nedotkol. Skrátka všade inde fúka, len krajinka od Tatier k Dunaju si hovie, ako si v dejinách zvykla, v tichučkom závetrí. Závetrí civilizácie. V tom závetrí niečo prenikavo zapácha. Smrad končí až za Petržalkou.

Čo je na sever a východ od nej? Pevne tam sedí zóna zakonzervovanej minulosti, zóna starostlivo pestovanej energetickej závislosti na ruskom plyne, rope a uráne. Je tam napriek tomu, že Slovákmi a Slovenkami už hlboko zabudnutého 30. júna 1991 po temných rokoch okupácie opustil územie Československa posledný zo 73 500 okupantských vojakov, posledný z ich 39 000 príbuzných, 1220 tankov, 2500 obrnených transportérov, 105 lietadiel a 175 vrtuľníkov. Keď už Fico aj Stropnický s takým gustom prirovnávajú prípadnú americkú základňu u nás s ruskou okupáciou, tak teda porovnajme: v celej Európe je dnes 67 000 amerických vojakov, námorníkov a letcov -- menej, ako bolo ruských okupantov len v Československu. 40 000 z nich v Nemecku, 11 000 v Taliansku a 9500 vo Veľkej Británii. Ak -- a zdôrazňujem ak -- sa NATO dohodne s miestnymi vládami o umiestnení nejakej základne v Česku alebo na Slovensku, koľko zahraničných vojakov bude u nás umiestnených? Pár stoviek? Tisícka? Nevieme -- určite sa k nám však nedovalí na základe pozývacieho listu nejakých neo-Biľakov v noci polmiliónová armáda v kolónach tankov ako ráno 21. augusta 1968.

Ruské okupačné vojská odišli, ale závislosť na Rusku sa za štvrťstoročie politickej slobody slovenským politikom od Mečiara až po Fica podarilo udržať prakticky nedotknutú. Keby to bola ich cieľavedomá politika, nebolo by to inak. Ani prirovnávanie ruskej okupácie k možnosti základne NATO u nás nebude asi iba náhoda.

Vytisknout