Až v nedávnych dňoch som sa pri svojej návšteve Prahy dozvedel, ako skreslene vnímajú mnohí ľudia, neznalí problematiky veci, základné katolícke pojmy. Majú často o nás, katolíkoch, úplne skreslené predstavy a pripisujú nám veci, ktoré sa nielenže nezakladajú na pravde, ale sú dokonca v príkrom rozpore s naším učením. Vznikajú tak trápne nedorozumenia. Ďalším popudom pre napísanie tohto príspevku boli mediálne nedorozumenia ohľadne kanonizácie svätého Jána Nepomuckého. Zistil som s prekvapením, že viacerí ľudia sa pozastavujú nad tým, ako je možné, že neomylný pápež svätorečil Jána Nepomuckého pápežskou bulou, v ktorej je nesprávne uvedený dátum smrti českého svätca. Ako teda chápe katolícka Cirkev dogmu o neomylnosti pápežov?

„Malý teologický lexikon“ o tom hovorí:

Malý teologický lexikon, Spolok svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava pre potreby ZKD „Pacem in terris“ SSR, Bratislava 1977, s. 96–97.

Toľko učené slová z lexikonu. Aby im však porozumeli aj obyčajní laici, pokúsim sa podať ich čo najzrozumiteľnejšie. Ex cathedra doslova znamemá: z katedry, od stola, od oltára. Ak pápež hlása čosi ex cathedra (z katedry), hlása to ako institúcia - učiteľ Cirkvi, nie ako súkromná osoba, človek. Vtedy hlása nie svoje osobné názory, ale nejaké učenie viery.

Neomylnosť pápeža neznamená, že je neomylná pravda to, čo pápež prehlási počas audiencie, zahraničnej cesty, pri rozhovore s osobnosťami, či radovými veriacimi, alebo pri hocakej inej príležitosti.

Jestvovaní dvoch pražských mučeníkov

Pápež sa môže mýliť v otázkach politických a vo všetkých oblastiach ľudského poznania. Dokazuje to ostatne aj prípad sv. Jána Nepomuckého. Je pravda, že bula pápeža Benedikta XIII., ktorou vyhlásil pražského mučeníka za svätého, obsahuje chybný dátum jeho smrti. Celé nedorozumenie zavinil v roku 1480 dekan pražskej metropolitnej kapituly Ján z Krumlova, ktorý namiesto roku 1393 zapísal do záznamov omylom rok 1383 ako rok smrti mučeníka. Posunul tak celú udalosť o desať rokov skôr. Tento chybný dátum preberali potom ďalší kronikári, ba kronikár Václav Hájek z Libočan nasadil korunu všetkým zmätkom tým, že vymyslel hypotézu o jestvovaní dvoch pražských mučeníkov Jánov, z ktorých jeden zomrel v roku 1383 a druhý v roku 1393. Pritom mučeníkov hrob vo svätovítskej katedrále patrí podľa kronikára Jánovi Nepomuckému, ktorý zomrel v roku 1383 ako mučeník spovedného tajomstva. Ďalšie zmätky do kauzy vniesol v roku 1668 svätovítsky kanonik Ján Ignác Dlouhoveský, ktorý vo svojom latinsky písanom spise o svojom predchodcovi Jánovi Nepomuckom uviedol chybne nielen rok, ale aj deň smrti, takže namiesto správneho údaja 20. marca 1393 stanovil nesprávny údaj – 16. máj 1383. A tento dátum sa dostal aj do pápežskej buly.

Až od roku 1747 sa začali objavovať spisy, ktoré odhalili všetky nezrovnalosti a definitívne dokázali, že jestvoval len jeden Ján Nepomucký, ktorý bol umučený 20. marca 1393. Keďže však bol Ján Nepomucký svätorečený v roku 1729, teda pred definitívnym odhalením pravdy, dostal sa aj do pápežskej buly chybný dátum smrti pražského mučeníka. Aj tento prípad jasne dokazuje omylnosť pápeža v svetských veciach. Pápež predsa nebol prorok, ani jasnovidec. Nemohol vedieť o tom, že v dokumentoch, ktoré dostal k dispozícii, je uvedený chybný dátum smrti pražského mučeníka. Ale veď nie dátum smrti bol rozhodujúci pre svätorečenia tohoto muža. Podstatné bolo, že žil ako svätec a zomrel ako mučeník. A keďže boli zaznamenané aj zázraky na príhovor pražského mučeníka, proces svätorečenia Jána Nepomuckého bol v absolútnom poriadku, hoci aj s chybným dátumom úmrtia. Dátum smrti svätého predsa nie je dogmou.

Kristus narodený pred Kristom

Dogmou nie je dokonca ani dátum narodenia Ježiša Krista. Je všeobecne známe, že sa Kristus nenarodil v roku 0, ako ľudstvo verilo po celé stáročia, ale v roku 5, alebo 6 pred Kristom, čiže 5, alebo 6 rokov pred domnelým dátumom svojho narodenia. Táto chyba v letopočte však absolútne nič nemení na katolíckom učení. Katolícka Cirkev sa môže mýliť v akejkoľvek oblasti ľudského poznania. Toto isté konštatovanie platí aj pre pápeža. Dokonca ani pápežské „Encykliky nie sú učením neomylným, hoci môžu obsahovať aj texty neomylné, prevzaté od neomylného učiteľského úradu.“

Malý teologický lexikon, Spolok svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava pre potreby ZKD „Pacem in terris“ SSR, Bratislava 1977, s. 97.

Jedinou neomylnou pravdou je božské učenie, zverené katolíckej Cirkvi jej zakladateľom Ježišom Kristom, ktorý – ako učí naša Cirkev – bol Boh aj človek zároveň. A toto učenie pápeži neomylne strážia dodnes.

Dňa 1. novembra roku 1950 bola slávnostne vyhlásená dogma o telesnom nanebovzatí Matky Božej Márie. Tento akt bol však iba slávnostným formulovaním toho, čo katolícka Cirkev od počiatku verila a vyznávala. Telesné nanebovzatie Panny Márie po smrti sa totiž v Cirkvi uznávalo od najstarších čias. Gabriele Rossini O.S.M. o tom vo svojej knihe „Život Panny Márie“ píše:

„ ,Panna Mária - píše sv. Damascenský – práve preto, že bola imúnna voči dedičnému hriechu a kliatbe, nemohla byť pohltená smrťou, a ani napadnutá porušením.' A volá: ,A ako, Nepoškvrnená, by si sa mala podrobiť smrti? '

De Dormitione B.M.V., s. 96, 719, 734

Aj iní cirkevni Otcovia výslovne prehlasujú, že smrť Panny Márie by bola bývala celkom protiprávna, nakoľko ona bola Nepoškvrnená... Aj kresťanská tradícia podporuje tieto logické závery. V prvých piatich storočiach Cirkvi totiž nachádzame nepopierateľné znaky slávneho Nanebovzatia Panny Márie, tak v apokryfných spisoch, ako aj v niektorých vyjadreniach cirkevných Otcov. Potom od 6. storočia ich počet stále stúpa, sú čoraz melodickejšie všetky tie svedectvá v prospech slávneho Nanebovzatia Panny Márie, ktoré sa napokon v celej Cirkvi slávi ako zvláštny sviatok.“

Gabriele Rossini O.S.M., Život Panny Márie, Trnava 1993, ISBN 80-85413-20-5, s. 274

Telom i dušou

Treba pri tejto príležitosti poznamenať, že Bohorodička nebola prvým, ani jediným človekom, ktorý – ako to vyznáva katolícka cirkev – vystúpil s telom i dušou do neba. Cirkev priznáva túto výsadu 3 ľuďom. Prvým bol starozákonný prorok Eliáš, o ktorom Biblia píše: „Zrazu, ako tak šli a zhovárali sa, oddelil ich od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici na nebo.“ (2 Kr 2, 11)

Aj Ježiš Kristus vystúpil s telom i dušou do neba. V jeho prípade nehovoríme o Nanebovzatí, ale o Nanebovstúpení. Ježiš Kristus bol – ako to hlása naša Cirkev - Boh aj človek v jednej osobe, takže vystúpil na nebesia sám, na rozdiel od proroka Eliáša a Jeho Matky Márie, ktorí boli do neba vzatí. O Nanebovstúpení Ježiša Krista nám podávajú správu evanjelisti Marek a Lukáš, ale je o ňom zmienka aj na iných miestach Biblie. Evanjelista Marek píše toto: „Keď im to Pán Ježiš dopovedal, bol vzatý do neba a posadil sa na pravici Božej. Oni však vyšli a kázali všade, a Pán im pomáhal a potvrdzoval slová znameniami, ktoré ich sprevádzali. Amen.“ (Mk 16, 19-20)

Rím prehovoril

Posledným človekom, ktorý sa dostal s telom aj dušou do neba – ako to vyznáva katolícka cirkev - bola Matka Božia Mária. Túto skutočnosť vyznáva prakticky už 2 tisícročia. „Malý teologický lexikon“ v tejto súvislosti uvádza: „Vyhlásenie dogmy, zaväzujúcej veriacich k viere božsko-katolíckej, nijako neznamená nové učenie, ale len slávnostné ustálenie niektorej zjavenej pravdy. Ani dogmatické vyhlásenie pápežskej neomylnosti v r. 1870 nebolo nijakou ,novou dogmou'; bolo slávnostne formulované len to, čo Cirkev od počiatku verila a prijímala najmä na základe Písma svätého.“

Malý teologický lexikon, Vydal Spolok svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava pre potreby ZKD „Pacem in terris“ SSR, Bratislava 1977, s. 98

Teda významní teológovia verili v neomylnosť pápeža vo veciach viery už od úsvitu kresťanstva. Známa je veta svätého Augustína, biskupa a cirkevného učiteľa (354 – 430): „Rím prehovoril – vec je skončená.“ Katolícka viera učí následovné: Ježiš povedal o Cirkvi, že „brány záhrobia ju nepremôžu“ (Mt 16, 18)

Založil ju na Petrovi – Skale. Aj nástupcovia sv. Petra apoštola na rímskom stolci sú takým skalným základom Cirkvi, a tak slová Ježišove sa vzťahujú aj na nich. Kristus však povedal aj toto: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ (Mt 28, 20)

Takisto Kristus prisľúbil: „A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Radcu, aby bol s vami až naveky, - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nezná. Vy Ho znáte, pretože pri vás ostáva a bude vo vás. Neopustím vás ako siroty, prídem k vám.“ (Jn 14, 16-18)

Teda sám Ježiš Kristus nedopustí, aby sa viditeľná hlava cirkvi, jeho zástupca na zemi, mýlila vo veciach viery a mravov. Táto neomylnosť prešla – ako učí katolícka cirkev – aj na Petrovych nástupcov.

Cirkev už po stáročia uznávala neomylnosť pápežov, hoci sa objavovali aj pokusy spochybniť ju. Dokonca aj počas I. vatikánskeho koncilu sa prejavila nejednotnosť v tejto otázke. Píše o tom „Malý teologický slovník“: „Přes odpor menšiny biskupů, kteří se postavili proti dogmatizaci neomylnosti papeže, přijal koncil 13. července 1870 toto dogma velkou většinou: papež potvrdil 18. července 1870 usnesení koncilu a vydal k této otázce dogmatickou konstituci. Usnesení koncilu a jeho oznámení papežem přijala i menšina biskupů, která zčásti odcestovala ještě před jeho vyhlášením.“

Rudolf Fischer-Wollpert, MALÝ TEOLOGICKÝ SLOVNÍK, Přehled papežů, Vydal ZVON, Praha 1995, ISBN 80-7113-124-5, s. 279–280.

Kľúče kráľovstva nebeského

Pokusy spochybniť dogmu sa objavujú dodnes, ale to nič nemení na skutočnosti, že katolícka cirkev raz navždy prijala dogmu o neomylnosti pápeža, učiaceho ex cathedra. Ostatne významným argumentom v prospech oprávnenosti dogmy sú aj tieto slová Ježiša Krista, adresované Petrovi: „Dám ti kľúče kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach.“ (Mt 16, 19)

Týmito slovami teda Ježiš Kristus ubezpečil Petra o tom, že aj samotné nebesia budú akceptovať zákony a prikázania prvého rímskeho pápeža, Petra, a neskôr aj jeho nástupcov. Podľa týchto slov budú nebesia akceptovať aj pápežmi vyhlásené dogmy, zaväzujúce veriacich k viere katolíckej.