Situácia sa prudko zhoršila, keď "priškrtený" Hamas uniesol 25. júna izraelského vojaka a žiadal prepustenie 380 Palestínčanov mladších ako 18 rokov a asi 120 žien, ktorí sú v izraelských väzeniach. Izrael odpovedal bombardovaním Gazy. Nie je to nič neobvyklé. Zvyčajný podozrivý vo zvyčajnom scenári úplne ničí sotva existujúcu infraštruktúru v Gaze.

Zhoršenie situácie

No 12. júla Irán odmietol európsku ponuku týkajúcu sa obohacovania uránu. Nasledujúci deň Hizballáh prenikol cez libanonsko-izraelské hranice a uniesol dvoch izraelských vojakov. Žiadal prepustenie všetkých arabských väzňov zadržiavaných Izraelom. Jediným problémom v požiadavke Hizballáhu je, že Izrael nezadržiava žiadnych libanonských väzňov okrem istého Samira Kuntara. Z teritoriálneho hľadiska nemá Hizballáh žiadne jednoznačné požiadavky, nakoľko "údolie Chebaa", stále okupované Izraelom, nie je súčasťou Libanonu, ale Sýrie. Žiadni väzni a žiadne územné požiadavky. Prečo teda útočili?

Akciu Hizballáhu možno vysvetliť troma spôsobmi. Po prvé, mohol sa pokúsiť uvoľniť tlak na Palestínčanov tým, že pre Izrael otvoril druhý front. Druhou možnosťou je, že sa pokúsili uvoľniť tlak na Irán presunutím pozornosti z rokovaní o programe obohacovania uránu na rokovania o väzňoch či dokonca Libanone. Poslednou možnosťou je, že šlo o pokus posilniť svoje postavenie v Libanone tým, že preberú úlohu obrancu libanonskej národnej cti.

Masy podporujú Hizballáh

Pravdou je, že už od začiatku tohto roku pripomínali Spojené štáty a OSN Libanonu implementáciu rezolúcie OSN číslo 1559, ktorá požaduje odzbrojenie všetkých libanonských hnutí, vrátane Hizballáhu.

Možno sníva Hizballáh o znovuzískaní vojenskej sily tým, že celý región zatiahne do vojny. V každom prípade je teraz pravdepodobné, že v očiach Libanončanov je odzbrojenie Hizballáhu čoraz menej ospravedlniteľné.

Arabská verejnosť v skutočnosti reagovala v prospech Hizballáhu. Medzi Hizballáhom, Hamasom a ulicou sa tak vytvára neformálna jednota. Arabské vlády, vrátane libanonskej, zostali prekvapené. Ocitli sa medzi ulicou, ktorá sa prikláňa k Hizballáhu, a dlhodobými kalkuláciami, ktoré nie sú v jeho prospech. Začiatkom tohto roku sa objavilo znepokojenie, keď jordánsky kráľ a egyptský prezident vyslovili pochybnosti o lojalite šiitov voči vládam vlastných arabských krajín. Nedávno sa k týmto hlasom pridala aj saudskoarabská a kuvajtská vláda a vinu za krízu hodili výlučne na plecia Hizballáhu. Tým vlastne povedali, že to nie je vojna Izraelu proti arabskému svetu, ale šiitska vojna proti Izraelu, v ktorej cenu platia libanonskí civilisti.

Slabosťou tejto interpretácie je izraelská karta. Izrael bombardoval celý Libanon a nerobil rozdiel medzi civilmi a ozbrojenými zložkami, moslimami a kresťanmi. Arabskí lídri, ktorí obviňujú Hizballáh, tak nemôžu ignorovať fakt, že Libanon je v plameňoch. Nezabúdajme, že súčasný Libanon je odrazom úsilia Západu implementovať demokraciu v regióne. Západ dosiahol stiahnutie sa sýrskych jednotiek a zastavil sýrsky vplyv na vnútornú libanonskú politiku -- minimálne vo formálnej rovine. Pri súčasnej protisýrskej vláde smeroval Libanon k vyváženejšiemu systému, s ktorým mohol súhlasiť Západ i Izrael. Keď sa objavila posledná kríza, Hizballáh sa pomaly blížil ku konfrontácii s libanonskou vládou. Teraz si Libanonci môžu myslieť, že odzbrojenie Hizballáhu sa rovná vzdaniu sa Izraelu.

Dôsledky pre arabský svet

Bez ohľadu na to, kto vyhrá, má táto vojna dva dôsledky. Na arabskej strane možno očakávať skoncovanie s demokratickými krokmi, ktoré prednedávnom urobili niektoré arabské krajiny. Táto vojna vzdiali vlády od svojich občanov ešte viac, keďže diktátori v regióne si upevnia moc v mene boja proti terorizmu. Očakávať možno aj väčšie konflikty medi šiitmi a sunnitmi, najmä po tom, čo sa americké jednotky stiahnu z Iraku. Arabský svet rozdelený podľa náboženských línií môže Západu z krátkodobého hľadiska poslúžiť. Ale len do chvíle, kým nezačnú jednotlivé bloky medzi sebou súťažiť o to, kto viac poškodí západné záujmy.

Okrem toho, že Libanon príde o civilnú infraštruktúru, pravdepodobne prijme aj Hizballáh. Absencia centrálneho štátu otvára priestor pre rôzne milície. Hoci Libanončania v súčasnosti obviňujú z vypuknutia krízy Hizballáh, v konečnom dôsledku pripíšu zodpovednosť za paľbu Izraelu. Mosty, tunely, elektrárne nemajú národnosť ani náboženstvo, a ich bombardovaním si priateľov nevytvoríte.

Najväčším víťazom tejto vojny je Hizballáh a Hamas. Minimálne na úrovni ulice. Arabské vlády len rozšírili svoj zoznam neúspechov a ešte viac sa vzdialili od más.

Dôsledky pre Izrael

Je pochybné, či sa Izrael pokúsil zbombardovaním Libanonu späť na úroveň 70. rokov dostať krajinu opäť do občianskej vojny. Izrael veľmi dobre vie, že by z toho nič nemal. Hizballáh vznikol práve počas občianskej vojny.

Hoci Izrael má jednu z najsilnejších armád na svete, vrátane antibalistickej úrovne od úspešného testu Arrow 2 s treťou generáciou sledovacieho zariadenia v decembri 2005, v konečnom dôsledku sa necíti silný, ale zraniteľný. Na úrovni armády prebiehajú mnohé vyšetrovania, ktoré majú vysvetliť posledné únosy. Premiér Olmert stojí na čele krajiny, ktorá nie je úplne imúnna voči raketám Hizballáhu, a Izraelčanom sa za každú cenu usiluje dokázať, že ich dokáže obrániť.

Neskúsená vláda premiéra Olmerta dokazuje, že spôsobuje škody. Od pochybenia, ktorého sa dopustila v Gaze, robí čoraz odvážnejšie kroky. Premiér Olmert už dvakrát nedokázal špecifikovať ciele stojace za bombardovaním Gazy a Libanonu. Nemôžete predsa zbombardovať krajinu na kameň a potom od nej žiadať, aby implementovala rezolúciu 1559.

A nakoniec, Izrael môže využiť krízu na bombardovanie Sýrie či Iránu, a tým vyriešiť problém s obohacovaním uránu pod pláštikom boja proti terorizmu.

Medzinárodné následky

Na medzinárodnej úrovni je, samozrejme, hlavným problémom ropa. Pokojne môžeme očakávať, že 100 dolárov za barel nebude nijaké sci-fi. Čaká nás to za rohom. Pre producentov ropy, najmä Rusko, je to požehnanie. Náklady na ťažbu a prepravu ropy sa stanú v porovnaní s jej cenou minimálne.

Šiiti v Iraku, ktorí na Američanov neútočili tri roky, môžu zmeniť svoju politiku, ak ich duchovní vodcovia vyvodia z poslednej krízy určité závery. Milície Muqtada Sadra už v Bagdade demonštrovali na podporu svojich bratov v Sýrii.

Arabské vlády sú v komplikovanej situácii. Nielen že ich masy podporujú Hizballáh, ale čoskoro sa možno budú musieť vysporiadať s vládou na spôsob Hizballáhu po ich boku. Je pravdou, že suverénne štáty majú právo brániť sa. Ničenie civilnej infraštruktúry však nemožno ospravedlniť.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO