Naše jednotky sú súčasťou problému

Za jediný týždeň od útokov v Londýne sa v Iraku udialo 11 samovražedných atentátov. Jedna z bômb uložená v aute zabila 30 detí, jedno len šesťročné, ktoré prišli od amerických vojakov drankať západnú čokoládu.

Paralely medzi Londýnom a Bagdadom nekreslím preto, aby som znížil bolesť či hrôzu zo zločinov v našej krajine, ale preto, že táto skúsenosť by nám mala umožniť vhliadnuť do násilia, ktoré je v Iraku na dennom poriadku. Ako okupačná mocnosť nesieme za bezpečnosť krajiny zodpovednosť. Môžeme debatovať o tom, či existuje spojitosť medzi londýnskymi útokmi, nedá sa však ujsť pred tvrdou pravdou, že chaos v tej krajine je priamym výsledkom rozhodnutia o intervencii, ktoré bolo prijaté napriek varovaniam spravodajských služieb o zvýšení hrozby terorizmu.

...Americká okupácia tvrdej ruky nie je riešením nepokojov, ale veľkou časťou problému. Americké armádne pravidlá boja kladú očividne omnoho väčší dôraz na zabíjanie povstalcov než na ochranu životov civilistov. Znepokojujúcim dôkazom následkov tejto taktiky "rýchlej spúšte" je štatistika kompilovaná irackým ministerstvom zdravotníctva, podľa ktorej zomrelo pri amerických vojenských akciách dvakrát viac civilistov než pri teroristických útokoch. Predpovedateľným výsledkom je, že americká okupácia vytvára nových povstalcov rýchlejšie než stačí zabíjať existujúcich.

Nepriateľstvo nevyvolávajú len obete. Do domov v každej štvrti vtrhli americké jednotky v bezvýslednom hľadaní povstalcov. Každá rozšírená rodina pozná minimálne jednu osobu, ktorá zmizla v novodobom gulagu zadržaných. Rok po tom, ako americký prezident sľúbil zrušenie Abú Ghraib, sa toto väzenie rozširuje, aby poňalo viac ľudí, než tam bolo za Saddáma.

...Opakovane nám tvrdili, že v Iraku ostanú, pokým neskončia svoju prácu. Ak to máme hodnotiť podľa úspechu vo víťazstvách nad povstalcami, prácu neskončili. Preto bolo potrebné nanovo definovať, čo sa myslí prácou, ktorú sľúbili splniť...

Keď Donald Rumsfeld varoval, že môže trvať desaťročie, kým bude povstanie potlačené, očividne tým nemal na mysli, že tam americké jednotky budú musieť tak dlho, aby ho porazili. Očakáva sa, že prácu za nich odvedú iracké jednotky. V krátkosti, dokončenie úlohy teraz neznamená zabezpečenie mieru v Iraku, ale vybavenie Iračanov, aby boli schopní bojovať vo svojej vlastnej občianskej vojne. Možno aj ďalších desať rokov...

Je prekvapujúce, ako málo sa prihliadalo na irackú realitu pri kľúčových rozhodnutiach v tejto poľutovaniahodnej epizóde. Načasovanie invázie sa neriadilo správami zbrojných inšpektorov OSN, ale dynamikou amerického vyzbrojovania. Teraz sa o rozvrhu ústupu rozhodne nie na základe zaistenia bezpečnosti v Iraku, ale podľa dátumu budúcoročných kongresových volieb v USA.

Robin Cook, Guardian, 15. júl 2005

Krízu spôsobili európski dobre platení lídri

Ústavná zmluva prináša zopár krokov k lepšiemu. A mnoho mojich priateľov na kontinente strávilo väčšinu posledných dvoch rokov úsilím vylepšiť jej text. Tvrdou pravdou však je, že to celé bolo len extravagantným mrhaním energie, predstavivosti a času, ktoré mali byť radšej použité na zvýšenie legitímnosti európskeho projektu vo verejnosti. Všetci sme sa správali spôsobom, ktorý v podstate zodpovedá karikatúre Európy ako inštitúcie existujúcej pre nekonečné produkovanie čoraz dlhších zmlúv riadiacich sa záujmami elít, a nie prioritami ľudí.

...Prioritou musí byť premiestniť stredobod debaty z procesu na výsledok. Je to dôležité preto, lebo procesy sú o tom, ako vrcholoví politici dospievajú na summitoch za zavretými dverami k spoločným vyhláseniam, zatiaľ čo výsledok je o tom, aké sú prínosy pre život verejnosti.

V súčasnosti sa objavuje nezdravá tendencia považovať starosť o praktické prínosy pre reálnych ľudí za nedostatok veľkej vízie. To nie je perspektíva, s ktorou by Jean Monet súhlasil. Nebolo nič pragmatickejšie ako vytvorenie spoločného trhu pre uhlie a oceľ. Ak by sa Monet dnes vrátil, jeho prvou reakciou by podľa mňa bola radosť nad tým, že ním zasadené semienko vyrástlo na najväčší, najbohatší jednotný trh na svete, väčší, pokiaľ ide o HDP, než USA. Jeho druhou reakciou by bolo nepochopenie, prečo dnešná generácia politikov už nehovorí o tom, čo to pre ľudí znamená z hľadiska nárastu obchodu, počtu pracovných miest a väčšej súťaže, ktorá napríklad znížila na polovicu ceny leteniek a telefónnych hovorov na kontinente.

Často sa hovorí o demokratickom deficite v Európe. No bezprostredným problémom dnešnej krízy je nedostatok líderstva. Referendové debakle zastihli Európu v pravdepodbne prvej historickej chvíli, keď lídri všetkých štyroch veľkých krajín nadsluhujú a čakajú na výmenu. Európa potrebuje dôveryhodné osoby s politickou budúcnosťou, ktoré budú schopné presvedčiť verejnosť, že Európska únia je potrebnou, efektívnou odpoveďou na tlak globalizácie.

Netreba si to však mýliť s premenou Európy na nástroj na prenos týchto tlakov domov, na úkor ľudí. Príliš veľa ľudí si myslí, že svoju modernosť môžu prezentovať poučovaním pracujúcich, že majú pracovať viac, pri nižšej sociálnej ochrane a nižších dôchodkoch. Až príliš často si užívajú výhody dobre platených miest, s dobrými penziami a zabezpečením na celý život. Bolestivé obete globalizácie, ktoré kážu, sú pre tých ostatných.

Ak Európska únia dovolí, aby ju označili za súčasť globalizačných síl, zlyhá v každom úsilí o získanie verejnej podpory. Nedávne referendové kampane vysielajú varovné signály, najmä v nepriateľských náladách medzi mladými, ktorí stotožňujú Európsku úniu s tlakmi rozkladajúcimi sociálne istoty a kvalitu života. Výzvou je presvedčiť ich, že Európska únia predstavuje inteligentný spôsob, ako sa s týmito tlakmi vyrovnať vytvorením kontinentálneho hospodárstva rovnakého rozsahu ako USA či Čína. Tí, ktorí sa najviac obávajú globalizácie, by mali súčasne najviac podporovať Európsku úniu.

3. jún 2005

Len my a Lesotho rezervujeme mandáty pre dedičných náčelníkov

...Táto veta asertívneho individualizmu zapĺňa celé učebnice o kolegiálnej úlohe britského premiéra. Z historického hľadiska bolo pre premiéra správnou vecou načúvať konsenzu kabinetu a vytvárať väčšinu v Dolnej komore parlamentu. Myšlienka, že úlohou lídra je robiť to, čo považuje za správne, patrí viac k prezidentskému než parlamentnému modelu vlády.

Aby sme bolí spravodliví, Tony Blair pokračoval v správnej identifikácii problému, že prezidentský štýl môže stvoriť lídra presvedčeného o vlastnej neomylnosti. Nanešťastie, takéto riešenie je postavené na predpoklade jedinečnej schopnosti lídra interpretovať vôľu ľudu: "Šiel som medzi ľudí a namiesto toho, aby som k nim prehovoril, som sa s nimi rozprával. A poučil som sa."

Ako spôsob kontroly, aby sa premiér nezačal považovať za neomylného, by bola táto metóda presvedčivejšia, ak by sme mohli nájsť jediný príklad, kedy zmenil názor na základe načúvania verejnosti. Ak by sme aj taký príklad našli, "rozprávať sa s ľuďmi" nemôže byť náhradou za inštitucionálne brzdy a protiváhy, ktoré má zastupovať asertívny kabinet a nezávisle mysliaci parlament. No ústavnou realitou je, že po dvoch desaťročiach Thatcherovej a Blaira na Downing Street neexistuje efektívna kontrola premiérov, ktorí by "robili to, čo považujú za správne".

...Existuje jediný možný začiatok pre tých, ktorí chcú obnoviť rovnováhu medzi premiérom a parlamentom. Potrebujeme druhú komoru, ktorú musí brať vláda vážne, pretože si ju vybrali ľudia.

...Downing Street veľmi dobre vie, že v Snemovni reprezentantov existuje možná väčšina pre volenú druhú komoru. Možno to dedukovať z rozhodnutia stiahnuť sľubovaný zákon o zrušení tvrdého jadra dedičných lordov, ktorí sa stále držia v Hornej komore. Úrad premiéra radšej nechá prežiť dedičných lordov, než aby riskoval schválenie pozmeneného zákona vytvárajúceho volenú druhú komoru. Výsledkom je, že po ôsmich rokoch New Labour má Británia jedno špecifikum spoločné s Lesothom -- sú to jediné dve krajiny na svete, ktoré rezervujú v parlamente miesta pre dedičných náčelníkov.