Dohoda i Centrálne mocnosti išli v roku 1914 do vojny s predpokladom, že bude trvať krátko. Tieto nádeje vyjadril napríklad cisár Wilhelm povestným výrokom, že sa vojna skončí skôr, než opadá lístie zo stromov. Všetko však dopadlo inak, nielenže ani jedna zo strán nedosiahla svoje ciele, ale naopak bola konfrontovaná s dovtedy nebývalými stratami. Za iných okolností by bol možno na jar 1915 uzavretý kompromisný mier, no Nemecko sa nechcelo zriecť okupovaných území a Francúzsko podmieňovalo uzavretie mierovej zmluvy vrátením Alsaska a Lotrinska, ktoré Nemci zabrali v roku 1870.

Absurdná dráma trvala štyri roky. Najmä na západnom fronte sa všetko vojenské umenie doslova utopilo v bahne zákopov. Nemecko, ktoré námorná blokáda odrezala od surovín, nemohlo vydržať donekonečna. Zdalo sa, že uzavretie mieru medzi Centrálnymi mocnosťami a sovietskym Ruskom v roku 1918 predsa len Nemecku umožní vyhrať vojnu. Rozhodujúcim však bol vstup USA do vojny, ktorých sila a moc nakoniec rozhodla.

Štrnásť bodov amerického prezidenta Wilsona

Na začiatku 20. storočia ešte stále charakterizovala zahraničnú politiku USA tzv. Monroeova doktrína, ktorá zakazovala európskym mocnostiam zasahovať do záležitostí amerického kontinentu, no zároveň vymedzovala týmito hranicami zahraničnú angažovanosť USA. Hoci prezident Theodore Roosevelt vo vojne so Španielskom túto zásadu porušil, keď sa USA zmocnili Filipín, v krajine naďalej pretrvávala ilúzia, že bude možné udržať politiku izolacionizmu aj po vypuknutí prvej svetovej vojny. Prezidentovi Wilsonovi bolo jasné, že USA budú musieť do vojny zasiahnuť, a keďže ich záujmom boli bližšie krajiny Dohody na čele s Francúzskom a Veľkou Britániou, potreboval "čosi", čo by pred americkou verejnou mienkou tento vstup ospravedlnilo. A cisárske Nemecko potopením lode Lusitánia, na ktorej sa do Veľkej Británie viezli aj americkí občania, túto zámienku poskytlo.

Mocnosti vedúce vojnu svoje mierové podmienky nezverejnili v nejakej presnej a jasnej forme, iba ak počas tajných rokovaní, ktoré však viedli k záveru, že druhá strana nie je ochotná pristúpiť na prijateľný kompromis.

Woodrow Wilson v januári 1918 využil túto šancu a pred americkým Kongresom predniesol prejav, ktorý obsahoval povestných štrnásť bodov. Tie sa delili na dve skupiny, prvých osem bodov bolo "povinných", kým o zvyšných šiestich sa dalo diskutovať. Medzi "povinné" body patrilo zavedenie verejnej diplomacie namiesto dovtedajšej tajnej, sloboda plavby vo svetových moriach a prístup k svetovým zdrojom surovín pre všetkých, sloboda medzinárodného obchodu, celosvetové odzbrojenie, nestranné riešenie koloniálnych nárokov, obnovenie Belgicka, stiahnutie cudzích vojsk z územia Ruska a podľa Wilsona najdôležitejší bod -- založenie Spoločnosti národov, ktorá by mala byť zárukou zachovania svetového mieru.

Medzi žiaduce, no nepovinné požiadavky patrilo navrátenie Alsaska-Lotrinska Francúzsku, autonómia pre podmanené národy Rakúsko-Uhorska a Turecka, úprava hraníc Talianska, stiahnutie cudzích vojsk z Balkánu, medzinárodný štatút Dardanel a obnovenie Poľska, aby malo prístup k moru. Lenže územné nároky Talianska a poľský prístup k moru narušovali právo národov na sebaurčenie, navyše federalizácia Rakúsko-Uhorska bola potichu zamenená jeho rozdelením.

"Potrestanie Nemecka"

Článok č. 231 Versaillskej mierovej zmluvy obsahoval tvrdenie, že jediným vinníkom vojny bolo Nemecko. Nepochybne, Nemecko malo na rozpútaní vojny povestný leví podiel viny, no najväčší podiel zavinenia ešte neznamenal výlučnosť viny. Táto nešikovná formulácia neskôr pomáhala nacistom, aby akúkoľvek vinu Nemecka na rozpútaní vojny popierali. Lenže spomínaným článkom sa odôvodňovala politika "trestania" Nemecka. Pre spory medzi víťazmi sa v mierovej zmluve nestanovila výška reparácií, ktoré malo Nemecko zaplatiť. To bol silný argument pre rozpútanie novej vojny v neskoršom období.

Boli tu aj ďalšie problémy. Mierová zmluva napríklad obsahovala zákaz spojenia Rakúska a Nemecka. No po páde monarchie to boli rakúski sociálni demokrati, ktorí, odvolávajúc sa na právo na sebaurčenie, žiadali spojenie "oboch nemeckých krajín". Problematické sa ukázali západné hranice nového štátu -- Československa. Nemecké obyvateľstvo územia, ktoré neskôr dostalo názov Sudety, dávalo od samotného začiatku najavo, že nechce patriť do nového štátu. Podobne to bolo aj na území Poľska, ktoré obývala nemecká menšina, najmä v Sliezsku prebiehali po určitý čas boje.

Ak bolo cieľom týchto opatrení zabrániť, aby Nemecko rozpútalo znova vojnu, boli neúčinné. Pôsobili iba dovtedy, kým sa Nemecko znova nevyzbrojilo. Keď bola v Nemecku nastolená nacistická diktatúra, stačilo iba vyčkať na vhodný okamih.

Chyby prezidenta Wilsona

Americký prezident si asi dostatočne neuvedomil rozdiel medzi pojmami právo a morálka, o ktorých vedú filozofi dodnes ostré diskusie. V jednotlivých krajinách platnosť práva vymáha štátny aparát prostredníctvom mocenských nástrojov, ktoré má k dispozícii. Lenže za medzinárodným právom nikdy nestála podobná mocenská autorita. Woodrow Wilson sa síce domnieval, že ho bude presadzovať Spoločnosť národov, no, ako sa ukázalo, tragicky sa zmýlil.

Často sa hovorí, že medzi americkými republikánmi a demokratmi neexistuje badateľný rozdiel. Lenže prezident Wilson takýto rozdiel pocítil na vlastnej koži. On sám patril k Demokratickej strane, v Kongrese však mali väčšinu republikáni a tí odmietli ratifikovať Versaillskú zmluvu. USA podpísali s Nemeckom separátnu mierovú zmluvu, no ani po prvej svetovej vojne nemala zmysel nijaká svetová organizácia, v ktorej by nemali zodpovedajúci podiel rozhodovania USA.

"Podraz" Kongresu mal aj ďalšie dôsledky. Americký postoj využila Veľká Británia ako zámienku, aby sa zriekla svojich záväzkov voči Francúzsku. Za versaillský poriadok, najmä v strednej a východnej Európe, zodpovedalo iba samotné Francúzsko. Lenže keď sa ukázala potreba reagovať silou, ani jedna francúzska vláda nemala na to odvahu. Naši predkovia pocítili na vlastnej koži dôsledky diktátu v Mníchove z roku 1938. Francúzsko však nezareagovalo silou, ani keď Hitler obsadil demilitarizovanú zónu v Porýní.

"Zabudnuté" Rusko

Na konferenciu vo Versailles nebola prizvaná krajina, ktorá mala už od 18. storočia významné miesto v európskej politike, Rusko. Pravda, v texte zmluvy bola anulovaná platnosť brestlitovského mieru, ktorý uzavrela sovietska vláda s Nemeckom. Lenže Rusko znamenalo vždy významnú vojenskú silu, bez ktorej bol hocaký mier iba fikciou.

Neúčasť na konferencii dala Sovietskemu zväzu alibi, že sa nezúčastnil na formovaní "imperialistického" mieru. Lenže toto alibi bolo dvojsečné. Stačilo si preštudovať knihu Mein Kampf, ktorej autor sa domnieval, že po druhý raz Veľká Británia do vojny s Nemeckom už nepôjde, a preto pod jeho vedením nacisti porazia Francúzsko a podmania si európsku časť Ruska.

Sovietsky zväz po nástupe nacistov k moci síce podpísal bezzubé dohody s Francúzskom a Československom, no prevážila politika, že ZSSR do "imperialistickej" vojny nepôjde. Táto ilúzia stála potom Rusko desiatky miliónov mŕtvych v ďalšej vojne. Až počas jej priebehu si architekti svetovej politiky uvedomili, že nový svetový poriadok nebude môcť fungovať bez primeranej účasti Sovietskeho zväzu, resp. Ruska.

"Ukrivdené" Taliansko a Maďarsko

Bývalý socialista Benito Mussolini sa zviditeľnil v Taliansku tým, že hlásal nevyhnutnosť vojny svojej krajiny voči Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Lenže už nemecký kancelár Bismarck svojho času povedal, že Taliansko je nebezpečný spojenec a bezpečný nepriateľ. Ukázalo sa to aj počas prvej svetovej vojny, kde na taliansku armádu v zásade stačili vojská rozpadajúceho sa Rakúsko-Uhorska. Krajiny Dohody vstupom Talianska do vojny prakticky nič nezískali.

Preto politikov vedúcich štátov Dohody rozzúrilo, že sa Taliansko na konferencii domáhalo splnenia sľubov, ktoré mu boli dané pred vstupom do vojny. Južné Tirolsko, Terst a kus pobrežia Jadranu sa Taliansku málili. Hitler nedbal aj na iné rady Bismarcka (napríklad nezačínať vojnu s Ruskom) a až vo svojom politickom závete spojenectvo s fašistickým Talianskom oľutoval.

Lenže Taliansko sa stalo spojencom iného štátu, ktorému ukrivdili mierové zmluvy -- horthyovského Maďarska. Maďarsko po prvej svetovej vojne stratilo územia obývané Slovákmi, Rumunmi, Chorvátmi, Srbmi, Rusínmi, Nemcami a ďalšími národmi a národnosťami. V nových štátoch, najmä Rumunsku a Československu, sa ocitla početná maďarská menšina. Lenže horthyovské Maďarsko nepožadovalo zmenu hraníc, ale obnovu predvojnového stavu, čo bolo pre národy a národnosti, ktoré skúsili na vlastnej koži maďarizačné metódy, neprijateľné. Nová vojna však Maďarsku nepriniesla nič dobré, hranice, ktoré boli určené po prvej svetovej vojne, zostali.

Mandátne územia

Pojem mandátne územia znamenal vrchol pokrytectva. Išlo tu jednak o bývalé nemecké kolónie na území Afriky a Pacifiku, ale aj o časti Tureckej ríše. Predstavitelia USA na konferencii trvali na tom, že Veľká Británia a Francúzsko nebudú môcť priamo pripojiť územia bývalých nemeckých kolónií k svojim dŕžavám, ale tieto územia dostanú osobitný štatút, ktorý koloniálne mocnosti nabádal k tomu, aby obyvateľstvo týchto území pripravovali na budúcu nezávislosť. Fakticky sa však politika koloniálnych mocností na týchto územiach ničím nelíšila od politiky v iných kolóniách. Bývalé mandátne územia v Afrike dostali samostatnosť vlastne až vtedy, keď iné africké krajiny.

Počas prvej svetovej vojny arabskí obyvatelia Tureckej ríše povstali proti svojim utláčateľom. Mocnosti Dohody im sľúbili, že po víťaznej vojne vznikne mohutný arabský štát. Pravda, Veľká Británia v povestnej Balfourovej deklarácii zároveň prisľúbila, že po vojne bude podporovať snahy sionistov o vytvorenie, "židovského národného domova" v Palestíne. Po vojne časť tureckého územia pripadla novému štátu Saudskej Arábii, no Palestína a Irak sa stali britskými mandátnymi územiami a Sýria pripadla Francúzsku.

Na mierovej konferencii vyvstal i kurdský problém, no myšlienka kurdského štátu neskôr zapadla a územie obývané Kurdmi je rozdelené medzi viacero krajín. Napriek všetkým deklaráciám a sľubom sa myšlienka práva národov na sebaurčenie stala čírou fikciou.

Záruky svetového mieru

Myšlienka, že mier vo svete má zabezpečovať organizácia národov, nezapadla ani po druhej svetovej vojne. Hoci novovzniknutá Organizácia Spojených národov sa ukázala efektívnejšia než Spoločnosť národov, predsa len mnohým vojnám nezabránila. Zárukou mieru sa ukázali iné okolnosti.

Zárukou mieru nie sú ani najvzletnejšie deklarácie, ale účinný mechanizmus, ktorý poskytuje potenciálnym obetiam agresie istotu, že neostanú osamotené. Takéto záruky mohli a môžu poskytnúť iba najväčšie svetové mocnosti. Po druhej svetovej vojne túto ochranu vyjadroval pojem "jadrový dáždnik".

Po druhej svetovej vojne sa začal proces, ktorý by účastníci konferencie vo Versailles boli považovali iba za planú utópiu -- zjednocovanie Európy. Nemcovi Adenauerovi a Francúzovi de Gaullovi sa podarilo prekonať po veky trvajúci antagonizmus medzi oboma krajinami. Adenauer podobné myšlienky nemohol vysloviť, no de Gaulle dal jasne najavo, že jednotná Európa bude protiváhou moci USA a ZSSR, no zároveň povedal, že možno raz príde čas, keď súčasťou zjednotenej Európy bude aj Rusko.

Versaillskej konferencii a konferenciám, ktoré na ňu nadväzovali, sa vyčítalo, že umožnili vznik malých štátov, ktoré svoje sily vyčerpávali v sporoch so susedmi a nedokázali klásť odpor silnejšej mocnosti, ktorá ich chcela ovládnuť. Lenže až vďaka zjednocovaniu Európy padla táto podstatná námietka.