Politické strany z času na čas, keď to práve uznajú za vhodné a keď sa dokážu dohodnúť na prijateľnej ponuke, postavia na svoje kandidátky ľudí z absolútne nepolitického prostredia, osobnosti spoločenského života, ktoré s politikou doteraz nemali aktívne nič do činenia. Po nemecky sa takýmto ľuďom hovorí "Quereinsteiger", teda "tí, čo nastúpili zboku".

Či je to pre politický systém dobré alebo zlé, sa nedá povedať paušálne, je to totiž vždy individuálne. Na jednej strane, svieži vietor z "reálneho života" v často stojatých vodách politiky nikdy neškodí. Títo ľudia môžu priniesť úplne nový, iný pohľad na vec, čo môže byť veľkým prínosom. Na druhej strane, ak ľudia bez akýchkoľvek politických, parlamentných skúseností a predpokladov, skočia rovnými nohami do studenej vody vrcholovej politiky, to sa môže ukázať ako priveľmi riskantná lotéria. Nakoniec to však vždy stojí na samotnej osobe kandidáta.

S akými pohnútkami a motívmi do politiky vstupuje, či je odhodlaný a pripravený vstúpiť do svojej novej roly takpovediac naplno a poňať ju ako poslanie, ako službu občanom, alebo či ju vníma ako akúsi odmenu za svoju spoločenskú prestíž a v protihodnote si chce len užiť svojich päť minút slávy a pocitu dôležitosti vo svetle reflektorov, kamier a mikrofónov. Je to vždy individuálne, a preto vždy lotéria. V každom prípade sú však "quereinsteigeri" volebným marketingovým ťahom politických strán. Strany nimi pre svoje publikum signalizujú otvorenosť navonok, schopnosť vniesť do svojej práce úplne iný, akože apolitický pohľad na veci a prístup k riešeniu problémov. No a, samozrejme, chcú profitovať zo spoločenskej prestíže danej osobnosti, keďže "celebrity" na seba vždy viažu istú skupinu obdivovateľov. Optimálne je, pravdaže z pohľadu politického marketingu strany, keď je daný kandidát silnou osobnosťou práve v tej oblasti, ktorá zodpovedá imidžovej črte, ktorú chce strana posilniť.

* * *

Peter Šťastný je priam ukážkovým príkladom fenoménu "quereinsteigerov". Silne pozitívne obsadená osobnosť slovenského spoločenského povedomia. Osoba bytostne spätá s tým najcennejším národným, čo sme za jedenásť rokov dokázali vyprodukovať, so slovenským národným hokejom. Stelesnením toho, že aj zo suterénu sa dá tvrdou prácou a vierou vo vlastné schopnosti dostať až na vrchol, k striebornej, neskôr zlatej a nakoniec bronzovej medaile. Všetka česť, Peter Šťastný stelesňuje všetko to pozitívne, aké by Slovensko malo, chcelo byť.

Tu sa však všetko pozitívne končí. Dostávame sa totiž, z vlastnej osobnej vôle P. Šťastného, do politiky a tu platia celkom iné pravidlá. Ťažšie sa už piatim miliónom slovenských hokejových fanúšikov trávi fakt, že P. Šťastný ešte stále verí, že jeho osobný dlhoročný kamarát, predseda vlády, nemá s tým nekonečným radom korupčných a klientelistických podozrení a káuz v podstate nič do činenia a že mu stále išlo a dodnes ide výlučne a len o blaho tejto krajiny. Uznajme, spoza oceánu sa banality typu Palacka, Slovenské telekomunikácie, SPP, akcie VSŽ, vláčiky, Badžgoň, NBÚ, skupinka a tak ďalej a tak podobne rozpoznávajú predsa len ťažšie.

No a napokon, je tu ešte samotná aktuálna situácia, v ktorej P. Šťastný do politiky vstupuje. Líder SDKÚ pre voľby do Európskeho parlamentu. To už pravdepodobne aj skalným priaznivcom bývalej silnej vládnej strany zaškrípali zuby. Nič proti, P. Šťastný je nepochybne osobnosť. No pre stranu, ktorá si svoju politickú kariéru vybudovala na úspešnom príbehu integrácie Slovenska do EÚ, je postavenie absolútneho nepolitika s doslova nulovými skúsenosťami v téme európskej integrácie a fungovania inštitúcií Európskej únie ako svojho hlavného reprezentanta, a tým aj reprezentanta Slovenska v Európskom parlamente, predsa len prisilná káva.

Z pohľadu SDKÚ táto nominácia svedčí o jedinom. Sama SDKÚ sa obávala toho, že ak by do týchto volieb nepostavila silnú osobnosť, mohlo by sa jej pokojne stať, že by v EP skončila bez svojho zástupcu. A to by bola pre hlavnú vládnu stranu naozaj vážna blamáž, navyše keď sa predseda vlády len nedávno stal viceprezidentom Európskej ľudovej strany. Faktom totiž je, že SDKÚ nemá osobnosti, teda prinajmenšom osobnosti pre voľby do EP. Len si tak letmo prejdime, čo sa stalo so silnou päťkou z volieb 2002: Eduard Kukan sa už sťahuje do Grassalkovichovho paláca, Ivan Mikloš je plne zamestnaný premenou Slovenska na krajinu latinskoamerického typu, Šimko a Martináková sú... vieme kde, no a potom už ostáva len sám vojak v poli, nesmrteľný Mikuláš. Za týmto sa v SDKÚ otvára obrovská personálna čierna diera. Kto? Galbavý? Macsásová? Plháková? Alebo Vavrík... Postavenie P. Šťastného ako lídra pre voľby do EP nie je teda ničím iným ako východiskom z vážnej personálnej núdze.

* * *

Peter Šťastný to jedno miesto pre SDKÚ v Európskom parlamente asi uhrá. Problém SDKÚ bude vyriešený, mandát bude istý. Problém je však inde. Ľudia, ktorí majú s európskym parlamentom isté skúsenosti, tvrdia, že pre človeka, ktorý nemá pre svoju politickú oblasť, problematiku istý zápal, ktorý nie je priam rodeným parlamentaristom, pre toho je to v EP vyslovene nuda. Nekonečné plenárne zasadania, sedenia politických skupín a diskusie vo frakciách, práca vo výboroch a samozrejme v kuloároch, táto pracovná náplň europoslanca má asi len pramálo spoločné s prácou hokejového manažéra a obchodníka s komoditami. Môže sa teda veľmi ľahko stať, že P. Šťastný sa v Európskom parlamente ešte ani poriadne neohreje a už bude svoje kancelárie v Štrasburgu a Bruseli uvoľňovať inému nominantovi SDKÚ. Pretože si svoju úlohu, mandát pre SDKÚ, už splnil a vôbec ho to tam nebaví. V tom prípade to však nebude nič iné ako volebný trik, či tvrdšie vyjadrené, volebný podvod na občanoch.

Vôbec sa však netreba obávať, nikto na to na Slovensku neskolabuje. Slováci sú, "našťastie", na volebné triky a podvody už dostatočne zvyknutí.