Kvalitu osvedčil program Pod lampou s moderátorom Štefanom Hríbom hneď na prvý raz. Podľa príkladu zaniknutej vynikajúcej českej publicistiky Sněží nevynáša ani Hríbov program definitívne závery alebo kamenné pravdy, len uvažuje pred tvárou publika a v kontakte s ním o meniacej sa skutočnosti. Po dlhom čase postupne odumierajúcich, oficiálne nikdy nepochovaných publicistických programov z Materákových čias, a po takmer ročnom masírovaní verejnosti, vlády i parlamentu sľubmi krajších zajtrajškov (a povinnosťou viac platiť) prišlo na obrazovku niečo, čo oprávňuje STV používať prívlastok verejnoprávna. Aspoň sčasti, lebo je to zatiaľ jediný nový program, ktorý sa bez bázne a hany dá zahrnúť pod nový začiatok.

Premiéra nového programu bola obsahovo i formálnymi znakmi opulentná, téma -- vzťah politiky a morálky horúco aktuálna, účastníci kompetentní a nekonfliktná atmosféra ako skorocel na rany, spôsobené politikmi. Jediný prizvaný politik Vladimír Palko medzi novinármi, kazateľom, hercom, muzikantom a kníhkupcom akoby ani nebol za svoju profesiu, a tak sa o otázke, či máme my, tí z druhej strany obrazu, prijímať všetko, čo sa na nás nakladá, pokojne, uvažovalo v teoretickej rovine. Morálka v politike je obrazom mravného stavu nás všetkých a účastníci televíznej debaty prijali toto poučenie sami pre seba už spôsobom rozpravy: Neodpovedali na permanentnú tvorbu obrazu nepriateľa permanentným hľadaním ďalšieho nepriateľa. Večný návrat toho istého zla, predstavovaného v týchto súvislostiach výkonom politiky, nemusí byť naším osudom. Môže byť podnetom na skúmanie vlastných skutkov a šancí. S politikmi nás nečaká idylka, ale pravidlá spolunažívania s nimi závisia aj od nás, od našej vlastnej občianskej kultúry, vzdelanosti a osobnej morálky.

Našim nástrojom na tvorbu takých písaných aj zažitých pravidiel sú najmä médiá -- téma ďalšieho vydania programu Pod lampou. Tentoraz protihráči neumožnili moderátorovi Hríbovi rozvinúť, čo si asi naplánoval -- zjavne sa nedodržal princíp biodiverzity zastúpených hostí. Sťa z jednej kuchyne tvrdili Petr Šabata, že médiá nemajú ani tak moc, ako majú vplyv (akoby to nebolo v tejto súvislosti takmer jedno), alebo že nežijeme v mediálnom, ale skôr v informačnom veku (Ondrušek). To sa dá oponovať množstvom opačných, takmer klasických citátov z mediálnej brandže, ale aj z filozofie, sociológie či politológie. Romano Guardini už pred päťdesiatimi rokmi hovoril o médiách ako štvrtom mocenskom pilieri demokracie, ktorý pôsobí z pozadia, nikým nevolený a ťažko kontrolovateľný, a po ňom to mnohí autori opakujú. V programe síce padlo meno Berlusconi, ale to asi prišlo účastníkom ako pre debatu nepodnetné, alebo v súvislosti s domácou analógiou chúlostivé. Ani na tému novinárstvo a etika nevymámil moderátor od svojich hostí relevantné výpovede, hoci sa snažil. Vôbec neprišla reč na profesijnú mravnosť v súvislosti s používaním informácií z internetu, hoci slovenská tlač internetovými prefabrikátmi priam preteká. Bez udania prameňa, s podpisom miestneho autora. Tomu, ako aj celej mediálnej problematike, rozdelenej do konkrétnych tematických okruhov, by patrila osobitná relácia, či pod lampou alebo inde.

Bezvýhradne kritickým duchom bol Pod lampou konkrétny Eugen Korda, ktorý sa svojím výrokom asi nezapáčil nijakému potenciálnemu zamestnávateľovi v elektronickej ani printovej brandži vrátane svojho súčasného. Povedal, že považuje za zvrhlé, keď médiá vedeli o podvodoch nebankových subjektov a nevarovali občanov, naopak, profitovali na ziskoch z ich miliónovej reklamy. A keď sa aféra prevalila, profitovali navyše ešte reláciami, akí sú poškodení občania chudáci.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO