Odpoveď nie je ťažká: do hry vstúpili osobné záujmy. Tie boli primárnym faktorom už pri odchode poslancov Danka, Nemcsicsa a Opaterného z poslaneckého klubu ANO. To bol moment, keď mohlo ľahko dôjsť k vážnej vládnej kríze, veď vláda po prvý raz stratila parlamentnú väčšinu. Keďže však spomínaní politici, až na malé výnimky, podporovali vládne návrhy zákonov, nič dramatické sa nestalo. Situácia sa vyostrila až po odchode časti poslancov na čele s Ivanom Šimkom z parlamentného klubu SDKÚ.

Formálne sa všetko začalo objavením premiérovej "skupinky". Takmer po pol roku od tejto udalosti všetko naznačuje, že spomenutá skupinka neexistuje (minimálne nie v podobe, v akej ju pomenoval premiér) a my môžeme iba hádať, prečo bola spomenutá kauza vyvolaná. Skupinka na čele so šéfom NBÚ mala škodiť záujmom Slovenska a SDKÚ, a tak sa predseda vlády rozhodol konať. Najmä druhý argument je smiešny, pretože to by musel podať trestné oznámenie minimálne na všetky parlamentné strany, keďže ich záujmy sa často krížia so záujmami strany predsedu vlády.

Ako teda "pomohlo" našej krajine odhalenie "skupinky"? Odvolaním Jána Mojžiša z postu predsedu NBÚ vyvolal premiér pochybnosti o dôveryhodnosti našich bezpečnostných zložiek a nabúral tak kredit Slovenska v Bruseli. Tento krok pravdepodobne povedie k prehodnoteniu informovania slovenskej strany o utajovaných skutočnostiach zo strany NATO. Treba tiež dodať, že vláda ani štyri mesiace po odvolaní Mojžiša nebola schopná zvoliť nového predsedu NBÚ.

Okrem toho kauza skupinka zneistila finančné trhy, čo prispelo k následnému oslabeniu slovenskej meny a vyvolalo pochybnosť v zahraničných investoroch, rozhodujúcich sa, či svoj kapitál prinesú do krajiny, v ktorej vládne niekto iný ako ten, kto je na to ústavou určený. Ak vláda povýši zahraničné investície na akúsi modlu svojej ekonomickej politiky, je ťažké pochopiť, prečo jej predseda takýmto spôsobom zneisťuje ich príchod.

* * *

Najvážnejším dôsledkom rozpútania kauzy "skupinka" je dnešná vládna kríza, ktorá ešte umocňuje pochybnosti zahraničných investorov (obavy vyslovili napríklad zástupcovia automobilky Hyundai). Začala sa odvolaním Ivana Šimka z postu ministra obrany, pričom následné prehodnocovanie tendrov zo strany nového ministra nás núti uvažovať, či za týmto krokom nestáli práve ekonomické lobistické skupiny blízke SDKÚ. V každom prípade sa premiér pravdepodobne spoľahol na lojalitu Šimka, ktorý vo vážnejších otázkach nikdy nevystúpil proti nemu. Šimko sa však prvýkrát vzoprel a žiadal prehodnotiť situáciu vo vnútri strany, pričom s týmto cieľom založil platformu, nazvanú v duchu liberálnych hodnôt, Slobodné fórum. Keďže Mikuláš Dzurinda vo vzniku platformy videl skôr ohrozenie vlastných pozícií, ako možnosť zvýšenia preferencií SDKÚ, Šimkov odchod zo strany sa stal nevyhnutným. Argumenty, ktorými tento krok zdôvodnil, sú z politologického hľadiska hodné stručného komentára: deficit komunikácie vo vnútri vedenia strany, ale aj smerom k regionálnym straníckym zložkám (poukazuje to síce na autoritatívny štýl vedenia zo strany predsedníctva SDKÚ, ale v dobách kartelizácie politických strán to nie je nijaká výnimka), netransparentné finančné pozadie strany (pri toľkých kauzách, dotýkajúcich sa SDKÚ, to nie je nijaké prekvapenie, pričom argument druhého muža strany, že do toho "nevidel" neobstojí), odklon strany od politiky hodnôt k mocenským ambíciám vodcov (je značne naivné očakávať, že v boji o moc budú politické strany uprednostňovať hodnoty pred mocenskými záujmami), strata dôvery ľudí v politiku (politické strany rozhodne nemajú nijaký záujem na tom, aby sa ľudia o politiku zaujímali -- s výnimkou volieb, keď aktivizujú voličov s cieľom vlastného prospechu), strata dôvery ľudí vo vládne kroky (charakteristické je to pre každý liberálno-demokratický systém, pričom tento fakt sa stáva bázou pre výmenu politických elít).

* * *

Šimko sa rozhodol vybudovať vlastnú politickú stranu, pričom aj dnes o nej vieme iba to, že sa bude snažiť spájať liberálne a konzervatívne hodnoty (spojenie je nemožné!), má mať sociálny rozmer a vybudovaná má byť na základe hodnôt. Všetky charakteristiky sú priveľmi všeobecné, preto si pod nimi môžeme vybaviť čokoľvek. A presne o to ide pri budovaní ktorejkoľvek novej strany: použiť čo najvšeobecnejšie charakteristiky, aby si volič pri vyslovení názvu strany mohol predstaviť čokoľvek. Potom ho stačí iba "postrčiť" dištancovaním sa od nedôveryhodných osobností. Na jednej strane to zaváňa akousi manipuláciu voliča, v boji o moc sú však žiaduce akékoľvek techniky, ktoré povedú k naplneniu vytýčeného cieľa. Ten Šimkov v strednodobom horizonte znamená osloviť voliča SDKÚ, prípadne ďalších koaličných strán, a vytvoriť alternatívu voči tejto politickej strane.

Po tom, čo Šimko váhal medzi vstúpením či nevstúpením do vlády, prišiel s novou požiadavkou. Odvolanie premiéra. Iba po splnení tejto podmienky je ochotný podporiť vládu, v ktorej, mimochodom, nebude mať zastúpenie. Z hľadiska oslovenia voliča je to skvelý ťah. Na jednej strane, požiadavkou odvolania jedného z najnepopulárnejších politikov, ukáže, že mu ide o transparentnú politiku, na druhej strane nevstúpi do decíznej sféry, keďže atmosféra v spoločnosti je dnes namierená značne protivládne.

Tu vstupujú do hry aj ostatní koaliční partneri, ktorí, kým fungovala koalícia, mohli zahrať "mŕtveho chrobáka" a ponechať riešenie situácie na pleciach Šimka a Dzurindu. Nefunkčnosť vlády však ohrozuje ich záujmy, a tak budú sami tlačiť na jednu či druhú stranu, aby bol spor nejakým spôsobom vyriešený. Niet najmenších pochýb o tom, že nakoniec k dohode dôjde (a ak aj nie, ešte vždy môžu vládu podržať poslanci HZDS), veď prípadné predčasné parlamentné voľby nevyhovujú ani jednej zúčastnenej strane.

Práve požiadavka pádu vlády a následných parlamentných volieb je tá, ktorá rozdeľuje Smer a HZDS, čo bolo možné vidieť v uplynulých dňoch. Kým prvý menovaný subjekt je dlhodobo pripravený vstúpiť do predvolebného boja, druhý sa potrebuje jasnejšie vyprofilovať a nájsť tému, ktorou pritiahne voličov. HZDS sa dnes nachádza niekde na polceste medzi politikou "totálnej opozície" voči vláde, ktorú presadzovalo v minulosti (a na ktorú dnes nadväzuje Smer), a snahou prekonať svoj nulový koaličný potenciál, ktorú môžeme pozorovať od posledných parlamentných volieb. Keďže však hnutie ostáva aj naďalej neakceptovateľným partnerom pre domáce politické subjekty (o zahraničných ani nehovoriac), práve podpora menšinovej vlády môže byť tým faktorom, ktorý ho posunie na cestu postupnej akceptácie (aj keď veľmi pomalej) zo strany vládnych strán. Samozrejme, za svoju zmierlivú politiku sa dočká istého "prejavu vďaky". Z podpory vlády teda môže profitovať. Naproti tomu, v prípade náhlych predčasných volieb by všetok zisk pripadol Smeru.

* * *

Hlavnými aktérmi dnešnej vládnej krízy sú: premiér Dzurinda, sebavedomý, hrdý a ochotný koalíciu udržať aj za cenu jej nefunkčnosti minimálne do mája, aby sa tak zapísal do dejín ako predseda vlády, ktorý priviedol Slovensko do EÚ; a jeho bývalá stranícka dvojka Šimko, ktorý sa usiluje vybudovať stranu predstavujúcu alternatívu na pravej strane politického spektra. Na druhej strane vidieť krízu opozičnú, keď sa definitívne potvrdzuje odlišnosť cieľov najsilnejších opozičných subjektov a ich praktickej politiky.

V tejto situácii bude riešenie diktovať pragmatizmus. Väčšina podstatných hráčov, zainteresovaných v súčasnom stave slovenskej politickej scény, má dnes doslova existencionálny záujem minimálne oddialiť predčasné voľby. Jednoduchá matematika preto hovorí, že buď sa dohodne koalícia na konkrétnej forme spolupráce so Šimkom, alebo s HZDS. Predčasné voľby nám rozhodne v najbližších dňoch nehrozia.

Autor je politológ

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO