Paralelne s predstavou "rozkúskovaného" tela cez spísomnenie reči sa presadila aj predstava, že človek sa môže od svojho tela úplne oslobodiť. Vznikli fantázie o tom, že by bolo možné stvoriť "iné" telo, ktoré by nepodliehalo zákonom cyklického času a smrti. Tieto myšlienky nadobudli rozličné formy už v antike. Platónov ideál filozofa, ktorý sa oslobodí od zákonov tela, je toho výrazom. U neho vystupuje táto fantázia ešte spoločne s vedomím nevyhnutnej harmónie medzi človekom a prírodou. V Štáte rozvinutá predstava presnej regulácie rozmnožovania má za sebou síce ideu vypočítateľnosti, ale takej, akú môžeme vytušiť v zákonoch kozmu.

Že normatívne myslenie, ktoré možno chápať ako "kánon" formátujúceho metatextu, formuje spoločenstvo aj jednotlivé telá, to sa ukazuje nielen v systematizácii tela v sochárstve, ale aj v medicíne antiky -- tam sa stáva spätné pôsobenie noriem na obrazy pohlaví mimoriadne zreteľným. Ako ideálne, tzn. vypočítateľné telo, nebolo mienené telo vo všeobecnosti, ale mužské telo. Len to reprezentovalo -- v zmysle nositeľa symboliky -- vypočítateľnosť písma a kánonu. Ženské telo naproti tomu symbolizovalo nevypočítateľné, "nečisté" a zvláštne. Ono zastupovalo a-normálne, "nie-A", ktoré potrebuje každý kánon.

Meradlo kánonu v zmysle generalizovateľnej, od situácie nezávislej mierky -- umožňujúcej porovnávať rozličné -- ťahá ostrú líniu medzi A a nie-A. To je prvé a rozhodujúce vodidlo tohto nástroja. Konkrétny kánon sa tiahne medzi priamym a krivým, práve tak ako medzi tým, čo zodpovedá mierke, a tým, čo sa odlišuje. Morálny kánon sa tiahne medzi dobrým a zlým, estetický medzi pekným a škaredým, logický medzi pravdivým a falošným, politický medzi spravodlivým a nespravodlivým.

Namiesto meradla kánonu si tu môžeme dosadiť aj zákony čistoty, ktoré, v každej spoločnosti inak definované, majú štrukturálne podobnú funkciu ako kánon: Majú vyznačiť hranicu medzi "poriadkom" a "neporiadkom" a sú súčasne určujúce pre vzťah pohlaví. Keď ide v kánone o poriadok, čistotu a harmóniu, o vylúčenie náhody a nekontrolovateľnej odlišnosti, tak sú spolu s určujúcimi faktormi menované aj vlastnosti, ktoré sprevádzajú západné fantázie o ženskom tele. Tieto fantázie vystupujú najavo zvlášť zreteľne v chorobopisoch hystérie, ktorá je v každej epoche nanovo definovaná, však popritom vždy predstavuje verný obraz panujúcich noriem a rodového poriadku [...] Prečo ale tá nevyhnutnosť pripísať ženskému nevypočítateľné telo? Normalita sa nedá nikdy definovať pozitívne, len vo vymedzení voči "anomálii", teda voči jednotlivému prípadu, ktorý nezodpovedá norme. Aj v tomto ohľade sa "kánon" podobá "čistote", ktorá nemôže byť nikdy definovaná inak, iba vo vymedzení voči "nečistote". Hystéria ako znak pre "ženské" napĺňa funkciu "a-normality": vypočítateľnosť potrebuje nevypočítateľnosť, aby sa mohla stať "zákonom". Táto funkcia znovu súvisí so špecifickými myšlienkovými štruktúrami, ktoré priniesla grécka abeceda.

[...] Podobne sa kladie otázka funkcie a symboliky ženského tela v židovskom náboženstve. Reprezentuje aj tu, ono "nie-A", "problém", "iné" voči racionalite?

V židovskom náboženstve je vnímaná samotná pohlavnosť ako časť conditio humana; ponúka -- ako podmienka rozmnožovania -- možnosť predísť nevyhnutnosti smrti, je však zároveň aj symptómom ľudskej neúplnosti a diferencie voči Bohu. "Boh Izraela," ako píše Tykwa Frymer -- Kensky riaditeľka Department of Biblical Civilization na Rabbinical College, "je myslený ako muž, ale nie pohlavne. Vôbec nie je falický a nemôže reprezentovať ani mužskú virilitu ani sexuálnu potenciu. Antropomorfný biblický jazyk používa telesné obrazy ramena, pravej ruky, úst, ale boh nie je nikdy popisovaný pod líniou pása. [...] Boh je asexuálny alebo transexuálny alebo metasexuálny, vždy podľa toho, ako pozorujeme tento fenomén. Nikdy však nie je sexuálny."

Boh sa ani nespráva "sexuálne". Boh je síce "ženíchom Izraela", "mocná to manželská metafora", ale boh nebozkáva, nehladká, neláska a neprejavuje ani nijaké iné telesné afekty voči Izraelu". Práve preto, že Boh "nie je modelom pre sexualitu", tak pokračuje Frymer -- Kensky, existuje aj v rituáloch prísne oddelenie svätého od sexuálneho. Po pohlavnom styku alebo sexuálnej emisii je veriaci pokladaný za nečistého do večera toho istého dňa. Až po umytí môže vstúpiť do chrámu. Odlúčenie sexuality a kultu je obsiahnuté aj v očistných predpisoch a rituálnych zákonoch.

Zákony Izraela týkajúce sa nečistoty mali za cieľ udržať nenarušené esenciálne podmienky existencie človeka: sväté a profánne, život a smrť.

Ak sa diferencia medzi Bohom a človekom odzrkadľuje v skutočnosti, že Boh je myslený ako netelesný a bez pohlavia, tak telesnosť a zraniteľnosť nachádza svoj výraz práve v zdôraznení pohlavnej diferencie. Prostredníctvom obriezky je do mužského tela symbolicky zapísaná jeho vlastná neúplnosť a zraniteľnosť, kým zákony Niddy, týkajúce sa zaobchádzania so ženskou krvou, zdôrazňujú osobitosti ženského tela. V oboch sa celkom všeobecne zdôrazňuje diferencia pohlaví.

Slovo nidda je odvodené od nadad, čo znamená toľko ako "vzdialený", "oddelený". Zákony Niddy sú často prekladané ako "predpisy čistoty", čím je zdôraznené "nečisté", čo je interpretované ako znevažovanie ženského tela počas menštruácie a po zľahnutí. Táto negatívna interpretácia Niddy a predstava "odštiepenia" ženského tela zodpovedá skôr grécko-kresťanskému stotožneniu ženskosti s anomáliou. Je nezmyselné pripustiť, že v religióznej tradícii, kde potomstvo a rozmnožovanie patrilo k tomu najcennejšiemu, by bolo žene prisúdené, práve po pôrode a v momente, keď jej telo ukazuje symptómy plodnosti a schopnosti rodiť, negatívne významové obsadenie. Hebrejský jazyk pozná 13 rozličných výrazov pre "čistotu" a 6 pre nečistotu, vždy podľa toho, či sa vzťahujú na sexualitu, jedlo alebo iné súvislosti. Pojem "čistota" má teda úplne odlišný význam ako v grécko-kresťanskom myslení a možno mu teda rozumieť len v platnom kontexte. (Z toho vyplývajú ostatne aj celkom zásadné otázky o preklade alebo preložiteľnosti hebrejskej biblie.)

Vyzerá to tak, že v prípade Niddy spočíva funkcia "čistoty" v zdôraznení sexuálnej diferencie a neurčuje len život ženy, ale aj muža: skutočnosť, že ženatý muž žije v rytme ženského odlúčenia a že rabín je dôverne oboznámený s funkciami ženského tela, pohlo Susannah Heschel k otázke: "Čia je to vagína?"

Alebo možno vagínu chápať ako znak, azda paralelný k falusu, znak, ktorý je vybavený takým emocionálnym významom, aký formuje pohlavnú / rodovú identitu? [...] Zákony Niddy robia z vagíny transcendentný znak pohlavnej / rodovej identity a židovského statusu. V židovskej tradícii teda ženské telo nereprezentuje iné voči normalite, anomáliu, ale obom pohlaviam / rodom je pripísaná ich platná "odlišnosť". Tento spôsob čítania symbolického rodového poriadku sa zjavuje aj v súvislosti s konzonantnou abecedou.

Kým mužské telo predstavuje symbolického nositeľa písma, tak ženské telo symbolizuje prehovor, ktorý je obsiahnutý v nenapísaných znakoch: vokáloch. Pri konzonantnej abecede znamená "symbolický nositeľ prehovoru" niečo iné ako pri úplnej fonetickej abecede. Ženské telo odkazuje na "prázdne miesta" semitskej abecedy "na odročenú fýzis", "znejúce telo", bez ktorého znak nemôže prísť na svet.

Ženské telo nie je symbolickým nositeľom zjavenia -- to je znakmi písma a tie sú prostredníctvom obriezky, znovu vpísané mužskému telu -- ale je symbolickým nositeľom "stávania sa hlasom" zjavenia, "hovoriacej" ústnej tóry. To však znamená, že obe symbolické funkcie -- mužské telo ako symbolický nositeľ znaku a ženské telo ako "stávanie sa hlasom" znaku (hláskou) -- na seba navzájom poukazujú. Zvuky bez znakov nie sú signifikantné, na druhej strane zasa môžu znaky získať význam len prostredníctvom zvukov. Ani jedno zo symbolických tiel si nemôže nárokovať "úplnosť", iba vo vzájomnej závislosti s iným sa dostavuje zmysel.

Tak ako sa náboženstvo samotné zakladá na stretnutí písma s oralitou, zakladá sa na nej aj súhra symbolických rolí pridelených obom pohlaviam.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO