Porozumenie nachádza u francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho a diplomatov viacerých členských krajín. Európska pätnástka prikročila k uvaleniu embarga na vývoz zbraní a zariadení na ich vývoj a výrobu do Číny po krvavom potlačení demonštrácií za demokraciu na Námestí nebeského pokoja v Pekingu v júni 1989. Dnes sa v Bruseli čoraz nástojčivejšie ozývajú hlasy, že embargo treba nahradiť pružnejším kontrolným mechanizmom, ktorý by otvoril dvere vývozu špeciálnej techniky. Samozrejme, pri splnení prísnych podmienok na zabránenie jej zneužitia na násilné potláčanie domácich alebo regionálnych konfliktov.

Čínsky trh láka zbrojárov

Hospodárska a politická transformácia, ktorou prechádza Čína v posledných dvoch desaťročiach, postihla aj jej ozbrojené sily. Dávno sú preč časy, keď sa dôraz kládol na predimenzované stavy mužov v uniformách, ktorí disponovali zastaranými zbraňovými systémami. Čínska generalita mala v arzenáli jadrové bomby už od 60. rokov 20. storočia, ale za štyrmi dlhoročnými svetovými jadrovými mocnosťami -- USA, ZSSR/Ruskom, Veľkou Britániou a Francúzskom -- zaostávala vo výkonnosti a kvalite nosičov a v presnosti zameriavania. Hlavní svetoví exportéri zbraní, USA, Rusko, Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia, dnes vykazujú vo svojich štatistikách Čínu ako svojho najväčšieho odberateľa. Hneď za ňou nasleduje po zuby vyzbrojený, ale geograficky neveľký Taiwan, ktorý Čína považuje za svoju odpadlícku provinciu.

Čo s obchodnými deficitmi?

V súčasnosti je Čína rajom pre vývozcov vyspelej technológie, čo si plne uvedomujú firmy v Európskej únii. V obchodnej výmene EÚ s Čínou však vykazuje Brusel každý rok vysoké schodky. Vlani dosiahol obchodný deficit 47 miliárd eur, čím bol síce približne trikrát nižší ako schodok Spojených štátov s Čínou, ale aj tak neželateľný a neúnosný. Ani budúcoročné začlenenie ekonomík kandidátskych štátov do EÚ tento stav príliš nezmení, pretože ich obchodná bilancia s Čínou je tiež schodková.

Výroba na export predstavuje viac ako polovicu HDP čínskeho hospodárstva. Za týmto makroekonomickým ukazovateľom sa však skrýva hlboká nevyrovnanosť celkovej hospodárskej produkcie. Najvýkonnejšie sú zväčša spoločnosti založené zahraničnými investormi. Chrlia v projektovanej kvalite vysoké objemy tovarov, ktoré potom umiestňujú na svetových trhoch. Zaškolené čínske pracovné sily prekonávajú v pomere produktivity a mzdových nákladov konkurenciu nielen v EÚ, USA, ale aj v postsocialistickej Európe, Latinskej Amerike a väčšine krajín juhovýchodnej Ázie.

Aj keď sa čínsky export do Európy môže javiť ako všeobsiahly, zahŕňajúci každý mysliteľný druh najmä masových spotrebných tovarov, nie je to tak. V sektoroch produkujúcich náročnejšie stroje, zariadenia a výrobné celky, kde podiel pracovnej sily na predajnej cene nie je taký vysoký, majú európski výrobcovia naďalej veľkú príležitosť vyvážať. Vývozy z EÚ do Číny však podliehajú železnej logike rentabilnosti, keď sa od istých objemov producentom viac oplatí zriaďovať výrobné prevádzky priamo v lokalitách odberateľov, čo pohotovo podporuje čínska vláda. Otváranie čínskych pobočiek si vyžaduje nemalé investičné vklady. Podľa čínskeho ministerstva obchodu sa za prvých 10 mesiacov t.r. objem kontrahovaných zahraničných investícii zvýšil oproti vlaňajšku o tretinu na 88,68 miliárd dolárov. Čína však bola schopná realizovať len necelú polovicu. To svedčí o tom, že o investorov sa nemusí uchádzať, aj keď to neplatí pre všetky výrobné odvetvia. V prístupe k vyspelej technológii naďalej naráža na prekážky politického rázu.

Obchod verzus bezpečnosť a ľudské práva

Úsilie a nevyhnutnosť EÚ exportovať do Číny výrobky a zariadenia špičkovej technickej úrovne s maximálne vysokou pridanou hodnotou vedie k zrážke záujmov s politickými a bezpečnostnými kritériami. Európski priemyselníci už dlhší čas tlačia na Brusel, aby zmiernil alebo zrušil obmedzenia na vývoz najvyspelejšej technológie do Číny. Európsky letecký a elektronický priemysel označuje politicko-bezpečnostné bariéry za zastarané. Začiatkom decembra sa v Pekingu vyslovil nemecký kancelár Gerhard Schröder v prospech odstránenia exportných bariér vrátane embarga na vývoz špeciálnej techniky. Vyvolal tým nevôľu aj u časti svojej voličskej základne, najmä v radoch koaličného partnera -- Strany zelených. Aj Európska komisia považovala na nutné podčiarknuť, že Schröder sa nevyjadroval v tomto ohľade v Pekingu v jej mene. Jej opatrnosť podporil 17. decembra Európsky parlament, keď neodporučil odvolať embargo na vývoz zbraní do Číny.

Podobné rozpory medzi politickými princípmi a ekonomickými tlakmi sa počas Schröderovej návštevy prejavili po zverejnení podrobností o rokovaniach o predaji továrne v Hanau na palivové články s obsahom plutónia pre ľahkovodné alebo množivé reaktory. Zariadenia v Hanau pri Frankfurte nad Mohanom boli postavené v roku 1995 firmou Siemens, ale ich spusteniu do prevádzky zabránil z principiálnych dôvodov vtedajší hesenský minister životného prostredia Joschka Fischer. Tento šéf Strany zelených dnes riadi nemeckú diplomaciu a proti predaju továrne do Číny už nemá neprekonateľné námietky. Tie by zrejme padli vtedy, keby Čína povolila vykonávať Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu námatkové kontroly. Peking takúto eventualitu zatiaľ neodmietol. Čínski diplomati však vnímajú ako absurdné obavy, že Čína by v tomto zariadení produkovala plutónium vhodné do hlavíc jadrových zbraní. Čína má jadrové zbrane už štyri desaťročia a plutónium si vedela vyrobiť aj bez nemeckej pomoci. Zaraďovať ju do kategórie akejsi podozrivej či darebáckej krajiny, ktorá sa tajne usiluje o vyrobenie atómovej bomby, z čoho napríklad obviňujú Spojené štáty Irán, Severnú Kóreu a predovšetkým Irak, považuje Peking za trápne, ponižujúce a nedôstojné.

Nádeje v jadrovej energetike

Číňania (1,3 mld.) vstúpili do 21. storočia ako obyvatelia dynamicky rastúcej krajiny, ktorá musí nasycovať svoj apetít po zdrojoch energie aj pomocou jej výroby v jadrových elektrárňach. Čínska ekonomika sa mení v skutočného svetového goliáša, ktorý rastie ročnými tempami, aké mu môže EÚ len závidieť. Európski exportéri sa tešia z rozširovania svojej prítomnosti na čínskych trhoch a najmä z trendov meniacich donedávna rovnostárskych Číňanov na konzumnú spoločnosť.

Európska verejnosť si však plne neuvedomuje, aké hlboké má Čína starosti pri zabezpečovaní nevyhnutných energetických zdrojov. Jadrových elektrární má len niekoľko, pričom by ich potrebovala desiatky. Na uhľovodíkové zdroje sa príliš spoliehať nemôže, pretože sú obmedzené. Z nálezísk ropy a zemného plynu na Blízkom východe chcú prednostne ťažiť tak ako doposiaľ Spojené štáty a EÚ. Ani ropa z ruskej Sibíri nezačne v ropovodoch pritekať tak rýchlo, ako by si Peking predstavoval. Čína je dnes po Spojených štátoch druhým najväčším spotrebiteľom energie na svete. Jej ambiciózny 20-ročný plán ráta s dych vyrážajúcim štvornásobením HDP a vtedy bude musieť dovážať o 15 rokov približne dve tretiny svojej spotreby ropy. Nie je jasné odkiaľ, za akých podmienok a za akú cenu. Najmä ak jej medzitým po boku vyrastie iný po energii nemenej hladný perspektívny ekonomický obor -- vyše miliardová India. Peking síce prízvukuje úmysel aplikovať všetky dostupné metódy energetických úspor a maximálne využívať alternatívne a obnoviteľné zdroje energie, ale to sotva zmierni potrebu Číny pustiť sa do masovej výstavby jadrových elektrární.

Starosti čínskemu vedeniu robí aj priebeh hospodárskej a spoločenskej transformácie. Za ostatných 15 rokov prišlo vďaka zefektívňovaniu výroby o prácu vyše sto miliónov Číňanov, pričom iné odhady tento počet až zdvojnásobujú. K armáde nezamestnaných treba prirátať prinajmenej sto miliónov roľníkov, ktorí opustili svoje domovy v priebehu rozpadávania kolektívnych družstiev, resp. po tom, čo nedokázali prežiť z výnosov svojich drobných pozemkov. V Číne žije väčšina obyvateľstva na vidieku, i keď ten sa rapídne vyľudňuje. Rýchly urbanizačný proces si vyžaduje vytváranie nových pracovných príležitostí. V absolútnych číslach sú to desiatky miliónov ročne.

Ako-tak sa to dá aspoň teoreticky zabezpečiť len vtedy, ak si čínske hospodárstvo udrží sedempercentnú expanziu ročne. V opačnom prípade by bola ohrozená politická, ekonomická, sociálna a národnostná súdržnosť multietnickej Číny ako štátu.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO